Desať rokov (ne)fungovania Istanbulského dohovoru alebo ako zaslepenosť zabíja dobrý úmysel

Na začiatku bola snaha Rady Európy pripraviť dokument, ktorý by „naladil na rovnakú strunu“ legislatívu členských krajín v oblasti domáceho násilia, sexuálneho obťažovania či nebezpečného prenasledovania. Dokument implikuje tiež, že existuje prepojenie medzi dosiahnutím rodovej rovnosti a odstránením násilia voči ženám, dievčatám a ďalším ohrozeným skupinám.

Jednoducho: išlo o to, aby všetci ľudia dosiahli rovnakú ochranu pred násilím vo všetkých krajinách, ktoré dohovor podpíšu a ratifikujú. To sa týka aj prevencie či stíhania páchateľov, ale aj vládnych politík.

11. mája prešlo odvtedy desať rokov a z tohto 25-stranového dokumentu, ktorého úmyslom bolo, aby sme sa čo najviac priblížili k stavu bez násilia na ženách a domáceho násilia, sa v niektorých krajinách vrátane Slovenska stal symbol „ničenia tradičnej rodiny“ a „ohrozovania našich hodnôt“.

Ako keby bájna „tradičná“ rodina automaticky garantovala ideálne prostredie na spolunažívanie a ako keby sme mali jasne zadefinované „naše“ hodnoty. A keby aj, čo sú to za „hodnoty“, ak ich „ohrozuje“ to, že mlátiť ženu nie je v poriadku, a ak sa to stane, tak za to páchateľ ponesie zodpovednosť a obeť nebude vystavovaná ďalšiemu diskomfortu vrátane sekundárnej viktimizácie.

Problémy s genderom 

Anglické slovo gender, spájané s týmto dokumentom (vyskytuje sa tam presne 25-krát) s rôznymi variáciami jeho výslovnosti, sa na Slovensku dostalo do slovníka niektorých ľudí s najnegatívnejšími konotáciami a sú aj takí, vrátane ministra práce a rodiny, čo by ho najradšej vymazali.

Pred desiatimi rokmi s ním pritom nikto veľký problém nemal, čo potvrdzuje aj jedna z autoriek dokumentu Johanna Nellesová, ktorá sa zúčastňovala aj vyjednávaní o jeho konečnom znení. „Bolo to oveľa viac o probléme násilia a menej o rode. Diskutovali sme hlavne o tom, do akej miery sa má dohovor aplikovať na násilie voči ženám a dievčatám a či jeho uplatňovanie rozšíriť aj na mužov a chlapcov,“ hovorí.

Nellesová vysvetľuje, že ak chceli hovoriť o rodovo podmienenom násilí (hoci obeťami domáceho násilia, sexuálnych útokov či prenasledovania môžu byť aj muži a chlapci, stále je jeho výskyt rádovo vyšší medzi ženami a dievčatami, čo je aj dôsledok ich nerovného postavenia v spoločnosti), tak museli tento pojem vysvetliť a zadefinovať.

Medzitým sa však z rodu stala téma, ktorá žije svojím vlastným životom, lebo je veľmi dobre živená rôznymi hoaxami, klamstvami, polopravdami šírenými na sociálnych sieťach, ale aj v kostoloch.

To platí napokon pre celý Istanbulský dohovor. Ten je vykresľovaný pomaly ako návod na to, ako zničiť „našu“ kultúru a spôsob života. Tento naratív si osvojili hlavne konzervatívni lídri a líderky, ktorí v dokumente vidia aj to, čo v ňom nie je.

Nie všetky krajiny, ktoré dohovor podpísali, ho aj ratifikovali a do tejto skupiny spolu s Českom, Litvou, Lotyšskom či Maďarskom patrí aj Slovensko. Turecko nedávno svoj podpis stiahlo, Poľsko to zvažuje, podľa bulharského ústavného súdu je dohovor rovno v rozpore s ústavou.

Nedá sa nevšimnúť si, že odpor voči dokumentu, ktorý sa odrazil aj v politických rozhodnutiach, sa objavil hlavne v postkomunistických krajinách a takých, kde sú pri moci konzervatívne sily a politici s menším pochopením pre ľudské práva, zato so silnejšou vierou v „tradičnú“ rodinu.

Maďarský premiér Viktor Orbán v dokumente vidí „nebezpečnú rodovú ideológiu“ a dokonca aj podporu ilegálnej imigrácie.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan zase „normalizáciu homosexuality“, v Poľsku oblepili krajinu bilbordmi „Áno rodine, nie rodu“ a tamojšia vláda už pripravuje vlastný „dohovor o rodine“, ktorý by podľa Euronews pravdepodobne zakazoval svadby iných ako heterosexuálnych párov aj potraty.

V Česku prezident Miloš Zeman vyhlasuje, že jeho krajina žiadny dohovor nepotrebuje a na Slovensku sa proti jeho ratifikácii protestovalo s krížmi a modlitbami.

Summa summarum: do odmietania Istanbulského dohovoru sa pomiešali všetky „strachy“ a politická agenda zástancov „tradičných hodnôt“, ktorí napríklad na Slovensku nemajú problém hlasovať s fašistami a v Poľsku posielať vyhrážky zabitím aktivistkám a aktivistom za ženské práva. Nezriedka je tam prítomný aj protizápadný sentiment, ktorý zastupuje „prílišný liberalizmus“.

Kto na to doplatí

Môžeme sa tu púšťať do špekulácií, či je politizácia Istanbulskej dohody len jedným z bojísk kultúrnych vojen a skúmať túto debatu z politologického a sociologického hľadiska.

To môže byť intelektuálne prínosné, lenže každý deň neuplatňovania dohovoru ponecháva v riziku milióny žien a dievčat, ktoré nemajú k dispozícii príslušnú ochranu, ktoré sa môžu po tom, čo sa im niečo zlé stane, stretnúť s policajtmi či policajtkami nevyškolenými na túto problematiku, ktoré sa musia báť, že ten, kto ich ohrozuje, v tom bude môcť pokračovať, až ich zabije. To všetko v čase, keď z celého sveta hlásia nárast domáceho násilia súvisiaceho s pandémiou a opatreniami, ktoré obete domáceho násilia ešte viac ponechávajú samy na seba v blízkosti násilníka.

Jasné, že samotné prijatie dohovoru nevyrieši všetko hneď, ale krajiny sa ním prihlásili k akémusi štandardu a môžu sa zodpovedať, ak ho nedodržiavajú.

Príklady krajín (Nemecko, Švédsko, Dánsko, Chorvátsko a Grécko), kde prijali zákony s jasnejším definovaním toho, čo je znásilnenie, kde zlepšili pomoc obetiam domáceho násilia, navýšili rozpočty na azylové domy pre týrané ženy a deti, kde školia policajné aj justičné zložky, aby pristupovali k obetiam s rešpektom, ukazujú, že dohovor má zmysel.

V týchto krajinách neprišlo k žiadnej feministickej revolúcii, homosexuáli tam neunášajú deti ani sa tam milióny nerozhodli, že si „len tak“ zmenia svoju rodovú identitu. Presne týmto totiž strašia tí, ktorí majú problém s tým, aby sa ženám a dievčatám žilo bezpečnejšie. Ich zaslepenosť môže byť niekomu smiešna. Problém je, že môže byť a je fatálna.