Detská psychiatrička: Aj deti môžu byť vyhorené, niektorí tínedžeri dnes zažívajú vyhorenie v dôsledku pandémie
Článok uverejňujeme v rámci spolupráce s Ligou za duševné zdravie.
Ak dieťa dokáže prekonať malú traumu, môže ho to zoceliť, v budúcnosti sa potom môže ľahšie vyrovnať aj s väčšími traumami, hovorí detská psychiatrička Veronika Marcinčáková Husárová, ktorá bola hostkou podcastu Ligy za duševné zdravie Ako sa máš?
Na Slovensku máme v súčasnosti len 45 detských psychiatrov. Prečo si tak málo študentov a študentiek vyberá psychiatriu a ešte menej pedopsychiatriu?
Je ťažké povedať, prečo to tak je. Moja hypotéza je, že nám počas štúdia medicíny hovoria len veľmi málo o duševnom zdraví, v popredí je skôr telesné zdravie. Študenti sa aj veľmi málo dostávajú do kontaktu s detskou psychiatriou – mali sme tam len pár stáží a jeden voliteľný predmet. Aj preto predpokladám, že študenti majú málo informácií z odboru detská psychiatria, a keď už sa niekto dostane na medicínu, tak chce byť chirurg, pediater, kardiológ, čo sú preferovanejšie odbory. Ja v zásade ani nepoznám človeka, ktorý by išiel na medicínu s tým, že chce byť detský psychiater.
V čom sa líši detská psychiatria od tej pre dospelých? Majú deti iné psychické problémy? Majú vôbec nejaké závažné psychické ochorenia?
Nie je pravda, že deti nemajú psychické problémy. Je to mýtus. Deti ich majú a pomerne často. Zoberme si ako príklad 50 kamarátov na sociálnej sieti. Ak má každý z nich jedno dieťa, tak približne jeden z týchto rodičov bude mať dieťa s poruchou autistického spektra, približne piati budú mať dieťa s ADHD (hyperaktivita, impulzivita, nepozornosť), približne desiati budú mať dieťa, ktoré v detstve trpí úzkostnou poruchou napríklad sociálnou úzkosťou, separačnou úzkosťou, alebo špecifickou fóbiou. Takisto približne desiati budú mať dieťa, ktoré má depresívne symptómy. Tieto diagnózy sa môžu, samozrejme, aj prekrývať. Vo výsledku je to takmer polovica detí, ktoré majú skúsenosť s psychickými problémami.
Symptómy môžu byť od veľmi ľahkých až po veľmi vážne. Hovorím o číslach, ktoré sú hranične vysoké, to znamená, že ak ADHD symptómy má 3-8 % detí, ja v tomto prípade hovorím o tých ôsmich percentách. Ale ak zoberieme tieto vyššie čísla, vychádza nám, že vysoké percento detí má nejaký stupeň týchto psychických ťažkostí.
Tieto ťažkosti môžu v niektorých prípadoch aj samy odznieť. Napríklad depresívna fáza môže za rok aj spontánne odznieť, ale je tam veľké riziko, že sa bude vracať a vznikne z toho recidivujúca depresívna porucha.
Je pravda, že vysoké percento psychických porúch v dospelosti má svoje korene práve v detstve?
Áno, je to naozaj tak. Závisí to od toho, či porucha z detstva prejde alebo neprejde do dospelosti. Prípadne či ide o vývinovú fázu ako napríklad pri enuréze a enkopréze u detí (pocikávanie, pokakávanie – pozn. red.) – tie len v minimálnom percente prechádzajú do dospelosti, napriek tomu, že dieťa sa s nimi môže trápiť až do 15. roku. A potom sú tu poruchy, ktoré majú vysoké riziko, že prejdú do dospelosti, a to sú depresie a úzkostné poruchy, alebo v adolescentnom období už aj bipolárna porucha a v menšom aj psychózy.
Spomínali ste, že až jedno z 50 detí dnes môže mať poruchu autistického spektra. Pred päťdesiatimi rokmi to pritom bolo jedno z 25-tisíc detí. Čo stojí za týmto výrazným vzostupom? Alebo dnes máme jednoducho lepšiu diagnostiku týchto porúch?
Bola publikovaná štúdia, ktorá hodnotila, či je za týmto nárastom práve lepšia a dostupnejšia diagnostika, alebo či je to skutočný nárast. Zistilo sa, že približne 20 percent z detí bolo zle diagnostikovaných, ale tých zvyšných 80 percent je skutočný nárast.
Prečo sa to deje, je otázka na vedcov, ktorí sa tým zaoberajú a berú pritom do úvahy genetiku, hormonálne zmeny aj vplyvy prostredia.
Ako je to pri iných psychických poruchách? Ako sa zmenil ich výskyt v spoločnosti? Čítal som už dokonca aj o detskom vyhorení. Je to možné?
Áno, deti môžu byť vyhorené. V poslednom období
