Johnson v populizme, zdá sa, poráža Trumpa
Zatiaľ čo Bidenove osobné schopnosti veľkého zmierovateľa a zdanlivo neochvejný americký systém dvoch veľkých strán umožnili vznik zjednotenej opozície, Johnson má to šťastie, že čelí rozdelenej opozícii.
Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite
Aký je rozdiel medzi bývalým americkým prezidentom Donaldom Trumpom a súčasným britským premiérom Borisom Johnsonom? Optimistická odpoveď: tri roky. Pesimistická: americká opozícia bola jednotná, britská je rozdelená. Alebo Johnsonova vláda predsa len dokáže splniť svoje sľuby o „zvýšení úrovne“ krajiny?
Som jedným z vás
Johnson i Trump sú učebnicovými príkladmi plutokratického populizmu. Trump bol superšíriteľom tohto anglosaského variantu. Sľúbil, že pomôže chudobným, ale v skutočnosti pomohol bohatým. Jeho konanie bolo neoddeliteľné od záujmov jeho vlastných podnikov, straníckych donorov a širšej oligarchie. Je pravda, že americkej ekonomike sa až do pandémie covidu-19 darilo, ale k nijakému podstatnému ekonomickému alebo sociálnemu vyrovnaniu úrovne nedošlo. A potom množstvo, najmä chudobnejších Američanov zomrelo v dôsledku ním zavineného nesprávneho prístupu k pandémii. Trump zlyhal, no napriek tomu zaňho pri posledných voľbách hlasovalo viac ako 70 miliónov Američanov.
Prečo? Podpora populizmu je kultúrnym aj ekonomickým fenoménom. Trump skutočne plnil sľuby kultúrne a takpovediac psychologicky. Dal Američanom, ktorí sa cítili ignorovaní a nerešpektovaní, pocit, že je na ich strane, že je dokonca „jedným z nich“ – on, milionár s modrým golierom, ktorý na seba zobral bremeno bieleho muža. Emocionálna politika identity prevalcovala racionálnu politiku spoločenských a ekonomických záujmov. Odvolával sa na dolných 90 percent, zatiaľ čo v praxi presadzoval záujmy najvyššieho jedného percenta.
