Denník N

Muži pomáhajú menej, aj mňa zmenilo až narodenie dcéry, hovorí Lukáš, ktorý je parťákom chlapca z detského domova

Lukáš Madleňák. Foto - Tomáš Halász
Lukáš Madleňák. Foto – Tomáš Halász

Deti z detského domova na ulici nespoznáte, nie je na nich vidieť, čo všetko majú za sebou. V detskom domove – po novom centre pre deti a rodinu – je o ne veľmi dobre postarané, ale niečo zásadné im chýba. „Chýba im záchytný bod – dospelý človek, na ktorého sa môžu spoľahnúť, či bude dobre, alebo zle,“ hovorí Lukáš Madleňák, ktorý je už dva roky zapojený do programu BUDDY. Dobrovoľnícky program spája deti z detských domovov s dospelými z reálneho sveta.

Ako sa predajca drahých áut dostane k dobrovoľníctvu?

U mňa sa to zlomilo, keď sa mi narodila prvá dcérka. Začal som byť citlivejší – hlavne, keď som videl deti, ktoré sa nemali tak dobre, ako by sa mohli mať. Už vtedy som začal pátrať po tom, či by som nemohol pomôcť aspoň jednému takému dieťaťu – hoci len nejakou drobnosťou. Mám radšej skôr adresnú pomoc namiesto toho, aby som na Vianoce daroval 50 eur a považoval to za vybavené. A zhodou okolností som pred dvomi rokmi narazil na program BUDDY. Nehľadal som niečo také cielene, natrafil som naň úplne náhodou, keď som raz cestou do práce počul v aute rozhovor s jeho zakladateľom Lacim Kossárom. Zaujalo ma to natoľko, že som začal gúgliť a zisťovať viac.

Potom nasledovala fáza, keď som nad tým rozmýšľal a konzultoval to s manželkou. Až kým som sa po pár týždňoch nakoniec odhodlal a vyplnil prihlášku.

Čo nasledovalo potom? Mali ste nejaké špeciálne školenie?

Už výberový pohovor je pomerne dlhý, má niekoľko kôl. Na prvom pohovore nás bolo okolo päťdesiat, ale potom nás bolo stále menej. Robili sme veľa psychologických testov, pomocou ktorých si nás poriadne preklepli, zisťovali napríklad, ako vieme spracovávať krízové situácie. Je to veľmi dôležité, pretože robíte s deťmi, ktoré majú za sebou ťažkú minulosť a nechcete im pridávať ďalšie starosti. Potrebujú naozaj vybrať ľudí, ktorí neopustia program po roku, keď im to nebude vyhovovať alebo to nebudú zvládať.

Pokiaľ ide o samotné spojenie s detským kamarátom, je to veľmi individuálne. Môže to byť do pár týždňov, ale môžete čakať aj pol roka.

Ako to bolo u vás?

U mňa to bol asi mesiac. Vždy je to podľa princípu, že dievča má pridelenú ženu dobrovoľníčku a chlapec muža dobrovoľníka. Mužských dobrovoľníkov je v tomto programe nedostatok, tak možno aj preto sa to v mojom prípade podarilo tak rýchlo.

Väčšinou ide o deti približne od 13 do 17 rokov, čiže to nie sú malé deti, ale tínedžeri. Pri menších deťoch je zrejme riziko, že by vás mohli brať skôr ako rodiča, kým staršie deti vás už berú viac ako kamaráta, čo je vlastne princíp tohto programu.

Môj kamarát mal v čase, keď sme sa spoznali, 16 rokov.

Podľa pravidiel programu nemôžete prezradiť veľa detailov o chlapcovi, s ktorým ste v spojení, aby ste nenarúšali jeho súkromie. Puberta však môže byť pomerne komplikované obdobie. Bolo ťažké vybudovať si vzájomnú dôveru?

Na školeniach nás upozorňovali, aby sme ani neočakávali, že budeme už od prvého stretnutia najväčší kamoši a všetko bude prebiehať hladko. Ja som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie