Bolesť

Autor je režisér

Aj tomu, kto nečítal knihy Marguerite Duras (1914 – 1996), ostal v pamäti film nakrútený podľa jej autobiografického románu Milenec (L’Amant, 1992). Saigon, koniec dvadsiatych rokov. Zmes skôr erotického opojenia ako prvej lásky, s vratkou hranicou medzi ešte detskou francúzskou školáčkou, nádherná Jane March, a sentimentu finálnej fázy existencie francúzskej Indočíny. Krásne telá, kostýmy, slnko, subtílny Vietnam. Ešte krok a bol by to nádherný gýč.

Stačil krátky časový odstup a vznikol iný koprodukčný, francúzsko-belgicko-švajčiarsky film Bolesť (La Douleur, 2017) podľa poviedok Marguerite Duras. Kým prvý je nakrútený priamočiaro a dominantne príbehovo, Bolesť nerezignuje na príbeh, ale ten akoby nebol najdôležitejší.

Autorka rozpráva príbeh manželstva v okupovanom Paríži a odbojovej siete vedenej budúcim prezidentom Françoisom Mitterrandom, príbeh udania a odvlečenia jej manžela do koncentračného tábora Dachau, ale dôraz je na nej samej – inak by to ani nebola Marguerite Duras. Scény z konca vojny sú emotívne. Vy divák sa nedívate na film, ste tam. Čakáte a hľadáte svojho muža na peróne nádražia d’Orsay v dave vracajúcich sa vojnových zajatcov, robotníkov a ľudských trosiek z koncentračných táborov.

Absolútna sugescia, zábery neostré ako pamäť sama a autorkin nezameniteľný rukopis. Vnútorný monológ sústredený na detail, pocit, bolesť. Ženskú bolesť. Vo filme nie sú scény mučenia, bolesť je o predstave muža v zajatí, v predstave, či vôbec žije. Žiadna streľba, banality oslobodeného Paríža, žiadne filmové klišé, a ak reakcie na vonkajší svet, tak ironizovanie vznikajúceho gaulizmu.

Nie je jednoduché z autorkiných detailov a fragmentov zdanlivo nesúvisiacich monológov vyskladať scenár Bolesti. Autor scenára a režisér filmu Emmanuel Finkiel to urobil ako švajčiarsky hodinár. Rozdvojil postavu hlavnej hrdinky ako postavy na fotografiách Duana Michalsa, a predovšetkým obsadil strhujúcu Mélanie Thierry. Dráma v nehybnej tvári, skoro ju nevidieť, je to dráma neprebiehajúca v skutočnom čase, ale v hre predstáv o dráme bolesti.

Trosku muža Mitterrand a jeho priatelia nakoniec nájdu medzi mŕtvymi a budúcimi mŕtvymi, ale happy end sa nekoná. Manželstvo aj film sa skončí, ale o zlých časoch povedal svoje.

Toľko o filme. Nerobím si ilúzie, že v krajine, kde Marguerite Duras žila, nežijú stúpenci režimu z Vichy a že nemajú nasledovníkov. Majú, ale nemajú váhu. Väčšina je proti. U nás si nie som istý. Erózia odboja, myslím toho nášho, potichu pokračuje. A môže sa stať, že časom prestane byť naším dedičstvom, jeho bystrický pomník sa stane obyčajným vojenským múzeom a pri troche hororových predstáv zadnými dverami do vitrín vojdú čierne uniformy. Ktovie, možno visia pietne pripravené doma v skriniach.