(Staro)nové výzvy po pandémii

Autor je sociológ

Po celé mesiace sme zažívali neuveriteľnú a doslova globálnu zhodu v tom, aké správy denne vysielali médiá takmer vo všetkých štátoch na celom svete, azda s výnimkou niektorých autoritárskych režimov alebo izolovaných spoločností. Svet sa neobyčajne prepojil: všade sa ľudia dozvedali predovšetkým o pandémii. Fareed Zakaria, ktorý v októbri vydal svoju brilantnú reflexiu Desať ponaučení pre postpandemický svet (pre čitateľov na Slovensku i v Česku ju v rekordne krátkom čase vydal tento denník vo svojej knižnej edícii) dnes píše o tom, že vďaka triumfu vedy čakajú Ameriku a zrejme aj Európu dobré časy. Hovorí o zlepšení zdravotníckych indikátorov, o nádejnom ekonomickom rozkvete, o tom, ako mnoho podnikov, vlád i jednotlivcov prišlo s inováciami zlepšujúcimi produktivitu.

Podobne zdôrazňuje schopnosť inovatívne myslieť a konať aj Bill Gates: vďaka tomu sa môžeme vyrovnať aj s klimatickou zmenou.

Pravda, Zakaria vidí, o čo ťažšia je situácia v iných krajinách a na iných kontinentoch od Afriky až po Indiu – hoci aj tam si vie predstaviť, že pandémia môže byť budíčkom, ktorý by si mohol vynútiť zásadné reformy. Verí totiž, že aj keď je pandémia pochmúrnym obdobím dejín, otvára priestor na zmenu.

Ponechajme teraz bokom predstavu, ako by asi videl ďalšie vyhliadky, keby žil a pracoval na Slovensku, prípadne keby bol súčasťou našich krízových štábov.

Pristavme sa skôr aspoň nakrátko pri tom, ako o tom – a nielen o pandémii, ale aj o iných stránkach možnej budúcnosti – rozmýšľajú ďalší pozoruhodní autori. Za všetkých spomeňme izraelského historika Yuvala Noaha Harariho, ktorý v nedávnom rozhovore pre Financial Times pripomenul: „Keď sa nachádzame uprostred nejakej prelomovej historickej udalosti, máme sklon myslieť si, že to je to najdôležitejšie v doterajších dejinách. Ale po čase si to ľudia tak nepamätajú.

Epidémia v rokoch 1918 – 1920 zabila viac ľudí ako prvá svetová vojna, a pritom takmer vymizla z pamäti. Teraz sa to možno zmení, pretože súčasná pandémia nebola primárne prírodnou katastrofou, ale skôr politickou a politika ľudí vždy zaujíma viac.“ Ako príklad uvádza počiatočnú nepripravenosť Spojených štátov, kde neexistoval federálny plán na zvládnutie krízy. Videli sme však veľa spolupráce medzi vedcami a spoluprácu budeme potrebovať aj v iných oblastiach, či už ide o klimatickú zmenu, alebo o dôsledky rozvoja umelej inteligencie. Harari nevidí rozpor medzi globalizáciou a obhajobou národných záujmov: nepotrebujeme „globálnu svetovládu“, ale globálnu kooperáciu určite.

V dvojrozhovore s nobelovcom Danielom Kahnemanom uvádza, prečo vidí dôvody na určitý optimizmus. Vidí pozitívne zmeny v živote ľudstva, nie iba v materiálnom pokroku, ale v etike, v morálke, v sociálnej interakcii. V dnešnom svete je násilie, ktoré ľudstvo vždy sprevádzalo, na najnižšej úrovni. Ako ďalší príklad uvádza revolúciu vo vzťahoch medzi mužmi a ženami, kde po tisícročia dominovali muži – a predsa to ženské hnutia a feministky dokázali zmeniť, a to v historicky krátkom čase, pričom išlo o nenásilnú zmenu myslenia.

Ako problém vníma, že na rozdiel od minulosti dnes nevieme, ako bude svet vyzerať o dvadsať rokov: ako bude vyzerať trh práce, čo prinesú nové technológie v oblasti umelej inteligencie, ako sa bude meniť štruktúra ľudských bytostí, čo by znamenalo vytvorenie digitálnych foriem života, neorganických entít. Zatiaľ čo v prípade hrozieb ako nukleárna vojna alebo klimatická katastrofa vieme, čo nechceme, a dokážeme rozmýšľať a konať proti tomu, pokiaľ ide o technologické zmeny, neexistuje zhoda na tom, čo chceme.

Naozaj je načase vrátiť sa aj k ďalším výzvam, ktoré ostali bokom uprostred nečakanej globálnej pohromy.

Harari, možno prekvapujúco, pripomína, čo je podľa neho takisto dôležité: „Keby som mal dnes dvadsať rokov a mohol si vybrať inú disciplínu než históriu, možno by som sa venoval poézii, umeniu.“ Na rozšírenie svojho obzoru, hovorí, potrebujeme nielen technickú či vedeckú predstavivosť, dnes trpíme nedostatkom pozitívnej imaginácie, ktorú nám môže priniesť práve umenie.