Ďalšie nepublikované reportáže nájdete v knihe Zlatá horúčka, jej vydanie môžete podporiť na Startlabe, vďaka čomu ju získate medzi prvými.

Generálmajor Justo Noguera je ctihodný a vplyvný človek. V posledných voľbách si ho občania vybrali za guvernéra venezuelského štátu Bolívar a odvtedy svoje skúsenosti a oddanosť republike dokazuje práve v tejto funkcii. Čosi vyše roka ho sledujem na Instagrame. Na videách každý deň osobne dohliada na doručovanie humanitárnej pomoci, distribúciu rúšok, trestanie pašerákov benzínu.

Vždy pokojne, priateľsky, s úsmevom na tvári.

„Dynamický, schopný muž neuveriteľných manažérskych kvalít a k tomu úprimný líder“ – takto ho kedysi charakterizoval prezident Venezuely Nicolás Maduro.

Nedávno prišiel až do Santa Eleny, mestečka na brazílskych hraniciach. Najprv to vyzeralo na srdečné privítanie. Ujali sa ho domorodci z kmeňa Pemónov. S guvernérom a jeho ekipou si vymenili zdvorilosti: pohostili ich tumou, polievkou z horkej cassavy, juky, a stretnutie zapili tradičným pemónskym nápojom cacheri.

Potom si všetci zasadli na zem v spoločenskom dome v strede indiánskej komunity.

Indiáni mali pôvodne guvernérovi porozprávať o svojom živote a problémoch tu na ďalekom, zabudnutom juhu. Pokojne predniesť svoj príbeh a prosby. Niekto to však už nevydržal a vzápätí sa k nemu pridali aj všetci ostatní: „Noguera, ty sviňa! Špinavý vrah. Za vraždu môjho syna zhoríš v pekle. Guvernér, sme hladní! Deti nám hladujú a ty kupčíš s ich jedlom!“

A potom: „Noguera, kde sú naši ľudia, ktorých si dal zavraždiť? Ukáž nám aspoň ich hroby!“

Guvernér Noguera si vraj počas tohto nepríjemného výstupu zachoval stoický pokoj a hrejivý úsmev, aký poznám z jeho videí. Potom údajne smutne odišiel. Aspoň teda podľa verzie, ktorú šíria Noguerovi ľudia.

Podľa domorodcov, ktorí sa na incidente priamo zúčastnili, to bolo trochu inak. Guvernér vraj na nich