Rozbíjam svoju dušu na kúsky a na rôzne osoby

„Vždy žasnem a zúfam, keď niečo dokončím. Môj zmysel pre dokonalosť by mi mal brániť, aby som skončil, mal by mi zabrániť aj začať.“ Tieto slová patria Fernandovi Pessoovi, najznámejšiemu a najprekladanejšiemu portugalskému spisovateľovi (1888 – 1935). Bonmot, hra s čitateľom či úprimná tvorivá pochybovačnosť? Asi z každého niečo, pričom tá hra sa zdá ako najlákavejšia cesta do Pessoovej duše.

Na svedomí to má, prirodzene, on sám, a tou hrou sú heteronymy, básnické osobnosti, ktoré si vymyslel, stvoril im životopisy, rodinné pomery, politické názory a charaktery. A, samozrejme, predovšetkým napísal ich básnické dielo, pričom „autorov“ nechal navzájom sa hodnotiť, pochváliť či hádať na stránkach lisabonských časopisov.

Neboli to tie známe pseudonymy, pod ktoré sa mnohí autori z najrôznejších dôvodov skrývali. Pessoa sa k svojim heteronymom, z ktorých jeho najobľúbenejšími boli Alberto Caeiro, Ricardo Reis a Álvaro de Campos, hlási, trvá na jedinečnosti ich diela, ktoré musia byť pre čitateľa jasne odlíšiteľné od vecí, pod ktoré sa podpisoval „len“ svojím menom. „Rozbíjam svoju dušu na kúsky,“ napísal, „a na rôzne osoby.“ No práve fakt, že pod každým heteronymom sa nachádza iný druh Pessoovej tvorby, svedčí o tom, že tomuto velikánovi nejde iba o hru, ale o snahu postihnúť zložitý svet cez rôzne autorské polohy.

Absolútnym vrcholom Pessoovej tvorby – nielen z hľadiska literárnej kvality, ale aj nekonečných polemík o jej „najsprávnejšej“ verzii – je legendárna Kniha nepokoja, komponovaná vždy inak v závislosti od editorov, ktorí ju zostavujú z fragmentov obrovskej pozostalosti (vyše 25-tisíc textov). A keďže Pessoa nechal toto dielo spísať ďalším dvom heteronymom (a ako inak, trval na originálnosti, a teda odlišnosti ich rukopisov), literárny hlavolam je a navždy bude zaručený. Proste neexistuje jedna, definitívna verzia Knihy nepokoja.

Stretnutie s každou ďalšou knihou Fernanda Pessou je síce predovšetkým zaručene výnimočným umeleckým zážitkom, ale pre fajnšmekrov aj ďalším dobrodružstvom preniknúť aspoň o krôčik hlbšie v poznávaní nekonečných hlbín jeho duše.

Platí to aj o novej Pessoovej knihe z Portugalského inštitútu nazvanej Bankár anarchista a iné prózy. Úvodnú poviedku síce napísal pôvodne v angličtine zasa ďalší heteronym Alexander Search, ale prevažujú väčšinou krátke útvary, ktoré Pessoa neprisúdil nikomu inému. Osobitne to platí o jeho najznámejšej poviedke »Bankár anarchista«, plnej brilantných sokratovských dialógov.

Prvý raz vyšla časopisecky v roku 1922 a Pessoa na nej aj potom pracoval až do svojej predčasnej smrti. Keďže sa pod ňu podpisoval výlučne svojím menom, je práve táto poviedka ukážkou toho najautentickejšieho pessoovského štýlu, ktorým sa jasne a zámerne odlišoval od všetkých tých ostatných a jedinečných spôsobov písania, ktorých bol schopný. Proste Fernando Pessoa podľa Fernanda Pessou. Jedinečného a pritom večne pochybujúceho: „To, čo sa mi podarí, nie je výsledkom vôle vynaloženej, ale oslabenej.“