Nenávisť, pre ktorú horí nebo nad Gazou aj nad Izraelom
Na oboch stranách hanebne zlyháva vedenie, ktoré svoju neschopnosť prekrýva šírením nenávisti, slabým či nulovým odsúdením extrémizmu alebo rovno priživovaním sa na ňom.
Žijem v Izraeli 15 rokov, o niečo menej som jeho občiankou a ako novinárka som sa mu venovala od roku 2002. Obdivujem všetkých, ktorí si tvrdia, že v konflikte medzi Izraelom a Palestínčanmi a momentálne aj medzi izraelskými Židmi a Arabmi majú jasno a dokonca majú potrebu sa aj verejne stavať na jednu či druhú stranu a do krvi sa hádať a urážať na sociálnych sieťach. Lebo odtiaľto to vyzerá trochu melodramaticky, hoci, samozrejme, slušná, a to podčiarkujem, slušná diskusia môže byť prínosná.
Tak ako predchádzajúce násilné udalosti, aj tie súčasné sú zmesou starých aj nových krívd, rozličných sentimentov, s ktorými sa vedia dobre hrať spindoktori na oboch stranách. Odpoveď na otázku, kto to vlastne začal, závisí od toho, koho sa pýtate. Presne od toho závisí aj odpoveď na otázku, kto je na vine, kto je horší a koho by sme za to mali odsúdiť.
Znie to veľmi otrepane a ako pokus vyhnúť sa priamej odpovedi, ale tento konflikt je naozaj taký komplexný, taký „preinterpretovaný“, tak obsesívne a tak neoriginálne pokrývaný svetovými médiami a pri jeho posudzovaní sa tak trestuhodne málo berie do úvahy, že izraelskí Židia, Arabi aj obyvatelia Pásma Gazy nie sú
