Štandard máme posunutý tak vysoko, že už necítime úspech. Psychológ Miler radí, ako sa mať viac rád

Ľudia len veľmi málo poznajú seba, svoje hodnoty a svoje potreby, hovorí psychológ Martin Miler. Ale ako sa človek správa k sebe, definuje aj jeho vzťahy k druhým.

„Človek môže seba nadhodnocovať alebo podhodnocovať. Ak má pocit, že je viac ako všetci ostatní, má to určité následky na jeho vzťahy. A ak má naopak pocit, že on je menej ako ostatní, takisto sa to prejaví vo vzťahoch,“ vysvetľuje.

Oveľa častejšie prichádzajú za psychológom ľudia, ktorí sa podhodnocujú. Sú na seba extrémne prísni, porovnávajú sa s ostatnými a kritizujú sa. Kamarátovi by nikdy nevynadali do idiotov, ale pri sebe s tým problém nemajú, vraví Miler.

V rozhovore radí:

• ako sa mať viac rád,
• ako nebyť na seba taký prísny,
• ako sa neporovnávať,
• čo si hovoriť pred ťažkou úlohou, pred ktorou si neveríme.

Ľudia prichádzajú k psychológovi často s tým, že mu škrípu vzťahy s okolím. Ako často riešia vzťah k sebe?

Z mojej praxe si všímam, že vzťah k sebe samým si uvedomujeme veľmi málo. Ľudia často riešia to, čo sa deje okolo nich, a ako sa to zrkadlí v ich vnútri – teda svoje prežívanie vonkajších udalostí. Ale veľmi málo poznajú seba, svoje potreby, svoje hodnoty. Možno ich majú zadefinované formálne, ale málokedy do hĺbky. Uvedomil som si to pred niekoľkými rokmi a klientov som sa začal dopytovať.

Ako?

Pýtal som sa: a ako máte tieto veci vo vzťahu k sebe? Všetci zostali zaskočení. Pýtali sa ma, to je čo za kategória? To ako vyzerá? Vyhodilo ich to z konceptu. Nejaký čas sme potom pracovali na tom, aby klient dokázal byť svojím subjektom aj objektom.

Čo to znamená? 

Niektorým sa to spájalo so schizofréniou, tak som ich upokojil, že takto to nemyslím. Ide o určité vzťahovanie sa k sebe. Myslím si, že je to dokonca pre človeka kľúčové na to, aby pochopil, ako funguje aj vo vzťahoch k iným. Človek môže seba nadhodnocovať alebo podhodnocovať. Ak má pocit, že je viac ako všetci ostatní, má to určité následky na jeho vzťahy. A ak má naopak pocit, že on je menej ako ostatní, takisto sa to prejaví vo vzťahoch.

Ako vyzerá zdravý vzťah k sebe samému? 

Ideálny je stred. Človek vie, aký je. Rozumie, ako fungujú ostatní a aké na to majú dôvody. Rešpektuje hodnotu ostatných. Je veľmi príjemné stretnúť takého človeka, zvyčajne si hneď povieme, aké by bolo skvelé, keby všetci ľudia boli takíto.

Aby to však človek objavil, musí objaviť vzťah k sebe samému. Hneď ako si človek začne uvedomovať, ako sa k sebe správa, začne to mať výrazný dosah aj na jeho vzťahy. Pochopí, že aj ostatní riešia podobné dilemy. A pochopí, ako veľmi jeho  fungovanie ovplyvňuje to, či nadhodnocuje alebo podhodnocuje sám seba. Je to veľmi dôležitý fenomén vo vzťahoch.

Ako sa napríklad spýtate klienta, či sa zamýšľa nad vzťahom k sebe samému? 

Napríklad, ak sa rozprávam s klientom o vzťahu s partnerkou. Bavíme sa o tom, či to, čo k nej prežíva, je láska alebo nie, ako láska vyzerá a hľadáme definíciu lásky vôbec. V tomto bode sa spýtam, ako to má k sebe samému. Máte radi samého seba? Napĺňate svoje potreby alebo o nich uvažujete? Toto ich zvyčajne zaskočí. Aj môj vzťah k sebe samému definuje, ako sa správam k druhým.

Čo to vôbec znamená, mať vzťah k sebe samému? Je to to isté ako sebavedomie? 

Prirovnal by som to ku krištáľu, ktorý má rôzne hrany, rovné plochy, ktoré sa nazývajú fazety. Vzťah k sebe má rôzne plochy. Jednou z nich je sebavedomie, ďalšími sú sebahodnota, sebaúcta, sebaláska, sebaporozumenie, sebaprijatie. Celé to výrazne stojí na sebapoznaní, ktoré je kľúčové.

Ide o to, že človek má seba samého preskúmaného. Vie, v čom je dobrý a v čom nie, čo má rád a čo nie, čo mu robí dobre a naopak. Čím lepšie tomu rozumie, tým lepším priateľom si môže byť. Funguje to tak vo všetkých vzťahoch – čím hlbšie človeka spoznávam, tým lepšie môžem reagovať na jeho potreby.

Sebavedomie, sebaláska, sebaporozumenie, sebaprijatie – to znie veľmi egoisticky. Je správne zaoberať sa samým sebou? 

Toho sa zvyknú ľudia vyľakať, najčastejší tí, ktorí sa podhodnocujú. Povedia si, že myslieť na seba, riešiť svoje potreby je sebecké, a preto doteraz vôbec vzťah k sebe neriešili. Je to zaujímavá myšlienka, ale sebectvo si predstavujem inak.

Ako? 

Tak, že ja sám mám dosť, ale napriek tomu ešte niekomu vezmem. Ale my sa bavíme o tom, že keď som hladný, potrebujem sa najesť. A na tom nie je nič sebecké. Ak som hladný a vezmem si jedlo, je to iné, ako keď neviem, čo od dobroty, a vezmem jedlo tomu, kto má menej ako ja.

Takže zaoberať sa samým sebou je zdravé? 

Sebapoznanie je bez debaty zdravé. Do terapie prichádzajú zvyčajne ľudia, ktorí majú k sebe negatívny alebo podhodnocujúci vzťah. Málokedy sa tu objaví niekto, kto si myslí, že je viac ako ostatní. Veď čo nové by mu už len terapeut povedal? Obaja sa rovnako mýlia, ale sociálne prijateľnejší či kompatibilnejší je ten, kto sa podhodnocuje. Neustále zápasí so sebou, kritizuje sám seba, uvažuje, čo zase pokazil a v čom zlyhal. Ten druhý zase uvažuje nad tým, čo všetko zase pokazili tí naokolo.

Ako vyzerá človek, ktorý sa nemá rád? 

Často sa to zrkadlí vo vzťahoch. Klasickými problémami takýchto ľudí sú aj úzkosti, z ktorých sa môžu vyvinúť až depresie. Sú to signály, že človek nežije tak, akoby to bolo vhodné. A jeho vnútorné nastavenia nie sú adekvátne. Vo vzťahoch sa to prejavuje práve preto, že sa človek nevie celkom dobre hodnotiť. Má pocit, že neustále robí niečo zle, a ak niečo nefunguje, je to preto, že sa iba málo snaží.

Ako začnete s takýmto človekom pracovať? 

Spýtam sa ho, aké má potreby on sám. Chápem, že chce reagovať na partnerove potreby, ale aké sú tie jeho? Zvyčajne ľudia narazia na to, že niečo vnútri im bráni, aby uvažovali o svojich potrebách. Postupne si uvedomia, že možno v niektorých veciach potrebujú, naopak, pochopenie od partnera. Ale ako to môžu žiadať, keď mu to nikdy nepovedali? A ako mu to mohli povedať, keď doteraz ani netušili, že to potrebujú? Možno to aj tušili, ale hovorili si, že myslieť na seba by bolo sebecké.

Ako rôzne sa môže prejavovať, ak sa človek nemá rád? 

Niekedy má človek pocit, že keď si urobí audit svojho života, povie si – veď je všetko v poriadku. Má dobrú prácu, má manželku či manžela, deti. V zásade všetko funguje, ako by chcel, ale napriek všetkému sa necíti dobre. Potom si povie, že existuje toľko ľudí, ktorí sa majú horšie, a toto sú iba hlúposti. Asi už nevedia, čo od dobroty. Často ani nemusí mať pocit, čo presne nefunguje. Iba nerozumie signálom svojho organizmu. Prečo teda, dokelu, keď všetko robí správne, necíti sa správne?

Čo potom? 

To je komplikovanejšie. Často prídu s tým, že len niečo potrebujú opraviť a potom bude dobre. A to je aj pravda, akurát to, čo potrebujú opraviť, je veľmi hlboko. Zvyčajne sa ich začnem pýtať, ako to majú vo vzťahu k sebe samému. Je to, čo žijete, naozaj to, čo vám najviac vyhovuje? Postupne sa dostaneme až k tomu, že práca je síce dobre platená, ale nenapĺňa ich tak, ako si predstavovali.

Alebo žije v usporiadanom vzťahu a čaká, že príde satisfakcia, ale neprichádza, lebo ho nežije úplne naplno, neuvedomuje si svoje potreby a nežiada ich naplnenie. Potom sa stáva aj to, že sa nájde niekto iný, kto tieto nevypovedané požiadavky naplní. To je z istého pohľadu aj podvod na partnerovi, pretože on by ich možno rád aj naplnil, ale nevedel o nich.

Sú ľudia, ktorí sa podhodnocujú, na seba prísni? 

Väčšina z nich je na seba až extrémne prísna. Má to často aj svoju históriu, ktorá vychádza z rodiny. Nie je to vždy tak, ako si predstavujeme, že ide len o rodičov, ktorí tlačili na samé jednotky na vysvedčení. Môže to vyzerať aj tak, že rodič hovorí, že o známky mu vôbec nejde, ale sám rodič je na seba veľmi kritický. A ak nie na seba, tak na svoje okolie, neustále hodnotí ostatných, hovorí, že ten a ten je debil. Dieťa to vníma a pýta sa, vzťahujú sa tieto kritériá aj na mňa? Samozrejme, najväčšia pasca je, že dieťa si to neuvedomuje.

Ako to myslíte? 

Dospelému to ostáva v neuvedomovanej hladine vedomia. Najprv si to odtiaľ musí vytiahnuť. Po rokoch si uvedomí, že v jeho rodine bolo takéto nastavenie. Potom začnú vyliezať spomienky. Dcéra prinesie domov samé jednotky, otec sa na to pozrie a pochvala znie: Dúfam, že aj budúci rok to bude také isté.

Čo to vyvolá? 

Dieťa dostáva signál, že samé jednotky sú štandard, norma. Veď už sa nedá mať lepšie známky ako jednotky. Nie je náhodou normou trojka? To predsa slovom znamená dobré, to je stred. Ale máloktorá rodina má nastavenú trojku ako štandard. Keď je známka horšia, hovoríme, že treba pracovať viac, a keď je lepšia, oslavujeme. Ale ak si celú priečku posunieme na jednotku, kedy oslavujeme? Toto je pritom len relatívne triviálne hodnotenie. Často to však aplikujeme na iné oblasti v dospelosti.

Ako? 

Človek potom bude vždy nevyhnutne nespokojný. Keď to urobí úplne najlepšie, ako sa dá, stále to bude iba dobré. Stále čaká, kedy bude naozaj šťastný, naozaj naplnený, ale taká kategória už ani neexistuje. Druhá vec, ktorú robia podhodnocujúci sa ľudia, je, že sa porovnávajú s druhými. A to veľmi nekorektne.

Nekorektne? 

Tak ako ich často porovnávali rodičia. Hovorili, pozri, ako vie Marienka pekne tancovať, ako Janko dobre spieva, toto dieťa pekne píše a to druhé zase šikovne počíta. Rodičia vytvoria nejakú Frankensteinovu obludu, z každého si niečo vyrežú, zlepia to dokopy, a tú potom predložia dieťaťu ako normu – pozri, takto by si mohol vyzerať. Lenže možno Marienka, ktorá dobre tancuje, je úplne katastrofálna v matematike. Ale to sa už nevidí.

Robí toto človek aj v dospelosti? 

Áno. Povie si, že tento kolega je úspešnejší. Zmätok v tom začali robiť sociálne médiá, na ktorých ľudia vystavujú len usmiate tváre. Postupne si to začnú ľudia vzťahovať na seba, že všetci ostatní žijú lepšie ako oni. Potom ich šokuje, ak sa ten pár, ktorý nedávno pridával fotky šťastnej rodiny, začína rozvádzať. Dlho trvá, kým si ľudia uvedomia, že porovnávanie sa je cesta do pekla.

Najlepším súperom sme my sami sebe. Môžem porovnávať len seba, napríklad, dnes som to urobil takto a zajtra to môžem skúsiť urobiť lepšie. Alebo si uvedomiť, že pre niekoho ja môžem byť tým etalónom – a hovorí si, že by chcel mať niektorú moju vlastnosť. Ale to si málokedy uvedomia ľudia, ktorí sa podhodnocujú.

Stáva sa často, že takýto človek je workoholik? Alebo navonok úspešný človek? 

Áno, často sa tieto veci transformujú do výkonu, ktorý je merateľný. Problém je, ak cieľ je stále ďalej, než som ja. Je to potom ako osol, ktorý má pred nosom zavesenú mrkvu – ide za ňou, ale ona sa stále posúva ďalej spolu s ním. Cieľ je nedosiahnuteľný.

Takýto človek je zvyčajne už dávno tam, kde chcel byť, a keby sa za seba pozrel, zistil by, že cieľ už dávno aj prešiel. Ale keď sa pozrie do seba, zistí, že vnútri z toho nemá žiadnu referenciu. Vyšiel na Mount Everest, ale nič necíti. Bohužiaľ, naša myseľ sa dá aj takto „zblbnúť“. Nepríde moment satisfakcie, pretože kritériá máme nastavené nedosiahnuteľne.

Predstavme si konkrétnu situáciu. Človeka, ktorý sa podhodnocuje, čaká dôležitá prezentácia alebo udalosť. Čo mu beží hlavou? 

Má obavy z toho, či to zvládne. Aj napriek tomu, že keď sa pozrie do minulosti, zistí, že to vždy vyšlo. Ale stále má argument, že akurát dnes to môže pokašľať. A tu prichádza do hry norma. Jediné, čo sa počíta, je stopercentný výkon. Ak je sto percent norma, tak sa človek nevyhnutne dostáva pod tlak. Aj dnes to musí zvládnuť najperfektnejšie, aby to bol aspoň štandard.

Dajme tomu, že má za sebou úspešný deň, niečo dobré sa mu podarilo. Čo mu vtedy beží hlavou? 

Najprv úľava, že to už má za sebou. Ale často potom nastane rozčarovanie. Vie, že ľudia po úspechu zažívajú radosť, vidí to vo filmoch alebo u iných ľudí. Človek si hovorí, že asi takto nejako by sa mal tešiť, ale cíti, že jemu sa tento okruh vôbec nezapína. Príde sklamanie. Asi teda musí prekonať ešte väčšiu horu alebo musí pracovať ešte tvrdšie. Ale to nie je odpoveď.

A aká je tá odpoveď? Nastaviť si normu na trojku? 

Áno. Ale keď toto klientom predostriem, vydesím ich. Povedia mi, že to je peklo, pretože oni nechcú byť priemerní a uspokojiť sa s tým. Ale to tak vôbec nie je.

Ale trojka je priemer. 

Keď si ľudia začnú postupne posúvať normu nižšie, pochopia to. Keď si ju posunú do adekvátnej roviny, čo vôbec nie je jednoduché, zistia, že sa môžu dostať ešte ďalej. Pretože mozog lepšie funguje v pozitívnom rozpoložení. Keď ho mám v neutrále, je v pohode. Ale keď sa mu začne dariť, posúva sa do dvojky a jednotky, otvárajú sa mu možnosti, nie je pod tlakom a kreativita začne prúdiť ľahšie.

Ľudia zistia, že to vôbec neznamená, že budú priemerní. Ale že ak urobia veci dobre, môžu si hovoriť, fajn, toto je štandard, neriešim to. Ale keď niečo urobia lepšie a niečo perfektne, ťahá ich to ešte ďalej. Pretože kým doteraz to bola iba norma, teraz už konečne zažijú ten pocit, živený zvnútra, že Mount Everest bol naozaj super. Ale je to dlhodobý proces, ktorý vôbec nie je jednoduchý. Na ceste k sebavzťahovaniu je veľa úskalí.

Ako teda začať znižovať normu? 

Základom je začať rozpoznávať, kde narážam, kde nefungujem. To ľudia často vedia. Ale nesprávne vyhodnocujú, že asi niečo nerobia správne. Základ je uvedomiť si – nie je to náhodou tak, že kritérium je posunuté príliš vysoko? Ak niekomu poviem, že 100 metrov sa dá zabehnúť za 9,8 sekundy, ale ty budeš dobrý iba vtedy, ak to zabehneš za 7,5 sekundy, je jasné, že ten človek v živote nebude šťastný.

Časť procesu môže byť aj to, že človek zistí, že beh ho síce nesmierne baví, ale nebaví ho merať si čas. Alebo zistí, že ho beh sám osebe vôbec nebaví a najradšej by maľoval. Ide o dekonštruovanie toho, čo máme v hlavách postavené, a porozumenie toho, čo by mohlo byť inak. Prirovnal by som to k tancu.

Ako to myslíte? 

Spravím nejaký krok a čakám na odozvu. Šliapol som druhému na nohu alebo nie? Rozdiel je ten, že tancujem sám so sebou. Niečo spravím a pýtam sa sám seba – bolo to dobré alebo mimo? Ak to bolo fajn, môžem to zopakovať. Ak nie, skúsim iný krok. A hlavne skúšam hľadať to, čo mi vyhovuje. Takže na jednej strane potrebujem dekonštruovať svoje zažité normy, na druhej strane hľadať, čo mi vyhovuje.

Čo je to dekonštruovanie zažitých noriem? 

Spoznávam svoje fungovanie, múry, ktoré sa vystavali počas výchovy, pôsobením rodičov. Zisťujem, že niektoré z nich mi môžu sedieť a niektoré z nich vôbec.

Je to aj o spoznávaní samotných vecí, ktoré robím. Ak som umelecký typ, ale odmalička som bol tlačený k športu, môžem objaviť, že naozaj potrebujem hrať na hudobnom nástroji alebo maľovať. Toto často zaskočí ľudí nad 30 alebo 40 rokov. Povedia, a to mám akože začať chodiť do ľudovej školy umenia? A prečo nie? Moja manželka začala dávno po tridsiatke chodiť na maľovanie, vychodila osem ročníkov a naučila sa perfektne maľovať.

Dôležité je, aby si ľudia začali dovoľovať počúvať svoje vnútro a hľadať, kam ich to ťahá. Niekedy je to veľmi zahádzané pravidlami alebo tým, čo je vhodné alebo nie. Ľudia si povedia, že v ich veku sa už také veci nerobia. Niekedy je to veľká robota, prehrabať sa v svojom vnútri, vytriediť to, čo mi vyhovuje a čo nie, a dostávať sa k svojim interným impulzom.

Ak chceme rozbehnúť vzťah k sebe samým, máme sa začať viac počúvať?

Áno, na to som narážal pri metafore s tancom. Môžeme predpokladať, že v našom vnútri máme tanečníka, ktorý pozná kroky. Keď tancujem s človekom, ktorý pozná kroky a vnímam jeho signály, či som urobil dobrý krok alebo som mu šliapol na nohu, podľa toho viem držať rytmus.

Ako to vyzerá v praxi? 

Napríklad idem behať. Dobehnem a poviem si, že to bola strašná otrava. Ale poviem si, že to musím prekonať a pokračovať. Fakt? Nechcem skúsiť niečo iné? Ak to skúsim, môžem zistiť, že oveľa viac ma baví plávanie. Znova spomeniem metaforu tanca a hľadania svojich potrieb. Potrebujeme v tom začať byť voči sebe vnímaví. Nezačal som náhodou behať len preto, že potrebujem pohyb a všetci kolegovia v práci behajú? Ale je toto ten pohyb, ktorý by som chcel robiť?

Hovoríte, že máme v sebe tanečníka, ktorý pozná kroky. Pomôže, ak si sami seba predstavíme ako druhú osobu? Ako priateľa?

Áno. Radím to ľuďom často práve vtedy, keď sa im snažím vysvetliť, čo to vôbec znamená mať vzťah sám so sebou. Každý má niekoho blízkeho – partnera, kamaráta, rodiča, súrodenca –, ku ktorému sa vzťahuje nezištným, láskavým spôsobom. Poviem mu, aby tento vzťah skúsil aplikovať na seba. Presne tak to vyzerá.

Pretože niekedy vieme byť na seba krutí, vynadáme si do hlupákov. Ale uvedomme si, čo je to za vzťah? Veď toto by sme svojmu kamarátovi nikdy nepovedali. Keby sa môjmu blízkemu kamarátovi stala táto situácia, ako by som reagoval? Takisto by som mu vynadal? Alebo by som mu povedal, kámo, vôbec to nie je také zlé.

Mám sebe samému poradiť ako kamarátovi?

Mohol by som mať pre seba viac porozumenia. Bol som v ťažkej situácii, pod tlakom, a tak to dopadlo. Jasné, som so sebou nespokojný, ale čo s tým môžem spraviť, aby sa to už neopakovalo? Je to o vnútornom dialógu. Netreba sa toho báť, nie je to schizofrénia. Sám so sebou prichádzam do roly tanečníka, ktorý sa učí tancovať. Pre mnohých to môže byť aj návrat do detského vnímania, keď svet ešte fungoval bezstarostne, bez pravidiel a problémov.

Ako to myslíte?

Keď sa človek skúsi spojiť so svojím detským ja, aj to mu môže pomôcť nájsť ten správny rytmus. Veľmi pekný film je Kid s Bruceom Willisom. Je dospelák, biznismen, ktorému sa zjaví 10-ročný chlapec, ktorý ho začne atakovať. Prečo nemáš psa? pýta sa ho. Je to jeho detské ja, ktoré sa mu fyzicky zjavilo, a pripomína mu, aký chcel žiť život. Túžby a potreby v našom vnútri sú, ale niekedy je tá cesta komplikovanejšia.

Hovoríte, že ide o dlhodobú, komplikovanú zmenu. Ale ako vyzerá „prvá pomoc“ pre človeka, ktorý sa nemá rád? Napríklad v situácii, keď leží večer v posteli a premýšľa, čo všetko sa mu nepodarilo, masochisticky si prehráva v hlave všetky nevydarené situácie. Čo má vtedy spraviť? 

Pokúsil by som sa vytiahnuť to z hlavy von. Je pre nás často pohodlné si to v hlave omieľať, utápať sa v tom, či vytvárať si vzdušné zámky. Náš mozog s tým však dokáže lepšie pracovať vtedy, keď si to materializujeme.

Ako? 

Vezmeme si kúsok papiera a napíšeme, čo všetko sme teda pokašľali. Ďalej si napíšeme, čo všetko sme mohli spraviť inak. Týmto činom z toho urobíme objekt, ktorý je už mimo našej hlavy. Jasné, všetky obavy v hlave ešte ostanú. Ale už sa k nim môžeme vzťahovať, keďže sú napísané na papieri.

Môžeme si povedať, že sa teraz skúsime na to pozrieť s nadhľadom ako nezaujatý sudca. A sudca sa bude pýtať: Rozmýšľal si nad tým, za akých podmienok si to mal spraviť? Naozaj si to mohol urobiť lepšie? Okrem toho žalobcu si môžeme priviesť aj advokáta a pripomenúť si, že aj pre nás by mohla platiť prezumpcia neviny.

Ako sa s inými neporovnávať? 

Základom je uvedomiť si, že to robím. Potom je dobré uvedomiť si to v tej danej chvíli, keď to robím, a zastaviť to. Ak sa mi to nepodarí, tak aspoň následne je dobré spýtať sa sám seba, ako mi to má pomôcť? Aký to má pre mňa benefit? A je toto porovnávanie sa vôbec objektívne? Beriem toho človeka ako celok alebo si vyberám iba jednu časť Frankensteinovej obludy? Často pomôže, keď si toho človeka vykreslím plasticky.

Čo to znamená? 

Nevyberiem si len jednu vec, nevytrhnem z kontextu len jednu vec, ktorá sa mi hodí na to, aby som sa mohol bičovať. Poviem si, že tento človek síce dokáže niečo robiť vynikajúco, ale to, aké má vzťahy s ľuďmi, to by som fakt nechcel. Dá sa predpokladať, že jeho jedna úspešná vlastnosť veľmi organicky súvisí s tými, ktoré sa nám nepáčia. Chcel by som za cenu toho negatívneho jednu jeho pozitívnu vlastnosť?

Ak sa toho nevieme zbaviť, pomôcť nám môže znova papier a ceruzka. Spíšeme si, do akej miery toho človeka vôbec poznáme. Čo by sme chceli, ale aj to, čo by sme si, naopak, nevymenili.

Predstavme si znovu situáciu, že človeka čaká náročná úloha a neverí si. Čo má vtedy robiť ako prvú pomoc?

Pozrieť sa do minulosti – ako vyzerali iné situácie, ktoré sa mu podarili. Títo ľudia sú však často pesimisti a vyhodnotia si to tak, že to bola len šťastná náhoda. Ale keď má človek za sebou už 15 rokov šťastných náhod, tak to asi nebude len tak. Minimálne si môže povedať, že je naozaj šťastný človek. Ale áno, tento človek má vždy pocit, že práve teraz príde moment, keď sa to pokazí.

Dôležitejšie je, aby si uvedomil, či je to naozaj iba šťastie alebo aj to, že do práce vložil úsilie a tvrdú prácu. Áno, nemal za to satisfakciu, pretože normy má nastavené príliš vysoko. Znova sa dostávame k normám – človeka oslobodí od tlaku, keď si uvedomí, že nemusí byť perfektný, ale aj štandardný. Ale zvládanie týchto situácií je dlhodobý proces. Pretože prípravou na podanie výkonu je už zvládnutie podobnej situácie predtým.

Ako to myslíte?

Keď sa mi napríklad prezentácia dobre podarí, je dobré na záver si to uvedomiť. V tej chvíli si povedať, že mal som síce obavy, ale celkom dobre to dopadlo a páčilo sa mi, ako som to zvládol. Zážitok do budúcna môže byť silnejší. Poviem si, že minule som sa bál tiež, ale nakoniec to dobre dopadlo.

Často sa stáva, že nie dobre ozvučíme pozitívne veci. Vieme si nahlas vytknúť chyby, ale málokedy zdôrazníme pozitívne veci. Je dobré s tým vedome pracovať.

Ako napríklad? 

Existuje napríklad technika, že si na konci každého dňa spíšeme tri pozitívne veci, ktoré sa stali. A tie veci sa naozaj dejú, len my si ich nevšímame. Keď si ich začneme uvedomovať a dokonca si dáme misiu, že si dnes pozitívne veci zapíšeme, upriamime na to pozornosť. Nemusia to byť veľké veci – pekné počasie, dobrá pesnička, ktorú sme objavili, alebo čvirikanie vtákov.

Pomáha to? 

Výskumy z pozitívnej psychológie ukazujú, že už po troch týždňoch takéhoto pravidelného zapisovania sa ľudia začínajú cítiť lepšie. Pritom sa nič nezmenilo. Neprestali si všímať tie zlé veci, tie vždy budú vyskakovať. Ale svoje vnímanie rozšírili aj o to dobré. Navyše, keď sa to robí pred spaním, človek si tým aj pozitívne uzatvára deň, čo posilňuje celkový účinok. Po troch týždňoch každodenného zapisovania si stačí zapisovať len niekoľkokrát a potom už vôbec, pretože človek si to všíma priebežne. Život získa trochu farby. Ale áno, aj vo farebných filmoch sa dejú zlé veci.

Robíte aj terapie pri chôdzi, s klientmi sa prechádzate okolo bratislavského mestského jazera Kuchajda. Ako to vyzerá?

Ako obyčajná prechádzka okolo jazera. Nemám až tak veľa klientov, ktorí to využívajú, aktuálne asi len dvaja. Ale tí, ktorí to začnú, si to žiadajú opakovane. Občas to vystriedame a zostaneme v kancelárii, predsa len niektoré emocionálnejšie témy si vyžadujú intimitu.

Prečo ste s tým začali? Ako to pomáha? 

V starom Grécku existovala peripatetická filozofická škola, ktorej bol neskôr súčasťou aj Aristoteles. Boli to filozofi, ktorí filozofovali pri chodení. Začal som sa trochu chôdzi venovať a zistil som, že je to veľký fenomén u spisovateľov či mysliteľov. Navyše, hovoril som si, aké by bolo fajn, keby som občas s klientom mohol vybehnúť von a nemusel iba osem hodín sedieť na zadku. Potom dostáva zabrať môj chrbát.

Má to pre klientov podobný efekt ako u spisovateľov – rozmýšľa sa vám lepšie? 

Na rozmýšľanie to má určite pozitívny vplyv. Navyše chôdza pôsobí protistresovo, protiúzkostne. Je to opakovaná činnosť, striedanie ľavej a pravej nohy. Kolegyňa, ktorá sa venuje EMDR terapii (špeciálna psychoterapia na spracovanie traumatických zážitkov pomocou očných pohybov) mi povedala, že je to dobrý spôsob stimulácie ľavej a pravej hemisféry. Chôdza je pre človeka najprirodzenejší ľudský pohyb. Také stretnutie má inú dynamiku, ktorá sa navyše odráža aj na chôdzi.

Ako to myslíte? 

Niekedy ideme veľmi rýchlo, potom sa zastavíme, potom sa len pomaly prechádzame. Súvisí to s tým, o akých udalostiach sa práve rozprávame, často bez toho, aby si to klient uvedomoval.