Producent Janis Sidovský: Názov registrované partnerstvá je dehonestujúci, registrovať môžete značku auta, nie dvoch príčetných ľudí

Po dvoch rokoch sa do českej politiky vrátila téma uzákonenia manželstiev osôb rovnakého pohlavia. S partnerom Pavlom Vítkom žijete spolu 34 rokov, do registrovaného partnerstva ste vstúpili pred 15 rokmi hneď, ako to v Česku bolo možné. Koľko tradičných rodín ste už stihli rozbiť?

Keď sa tak pozriem na páry na našej ulici, vyzerá to tak, že žiadnu. Máme okolo seba množstvo susedov, ktorí úspešne počali deti a ich heterosexuálne manželstvá doslova prekvitajú. Až by som povedal, že im nejdeme tým správnym príkladom. (smiech)

V socializme ste prežili 21 rokov. Bolo vtedy mysliteľné, aby niekto z LGBTI komunity prišiel s coming outom?

Ako kde, koncom 80. rokov to už bolo o niečo lepšie ako v 70. rokoch. O homosexuáloch sa však obvykle vedelo len v umeleckej brandži, prípadne v nejakom úzkom kruhu kamarátov. Výhodou bolo, že neexistoval bulvár, a tak nebola platforma, na základe ktorej by sa niekto hrabal v súkromí známych osobností a vyrábal senzácie. V bežných médiách sa o homosexualite príliš nepísalo.

Problém prihlásiť sa k svojej orientácii bol najmä v pracovnom vzťahu, lebo ho mohla ohroziť. Dodnes si pamätám, ako si ľudia rozprávali, že si treba dávať pozor na teplošov, že to sú čudní ľudia. Človeka to potom, samozrejme, stresuje a uzatvára sa do seba. Veľmi dobre vie, že je to aj o ňom. Homosexualita bola čosi nepatričné, nevhodné, priznať to na verejnosti sa nedalo. Ak ste nechceli mať problémy, jediným rozumným riešením bolo tajiť to.

Tušil komunistický režim, kto všetko patrí do tej komunity?

Sčasti určite áno, minimálne v Prahe si ŠtB viedla zoznamy gejov a lesieb. Vydierala ich práve tým, že ak jej nevyhovejú, prezradia to zamestnávateľovi, prípadne sa to dostane na verejnosť. Môj partner Pavel vtedy študoval na DAMU, a aj tam sa viedli zoznamy, ktorý študent má aké sklony.

Navonok sme teda neboli priamo utláčaní, skryte sa však diali hrozné veci. Človek patriaci k tejto menšine však nemá byť nijako stigmatizovaný, nie je na to žiadny dôvod.

Mali ste ako mladý človek pocity viny?

Nie. V tomto som mal šťastie, lebo poznám mnoho prípadov, keď sa gejovia a lesby doslova rozídu so svojimi rodičmi. Možno mi pomohlo to, že u mňa bol ten proces pozvoľný, istý čas som dokonca žil s dievčaťom. Jednoducho som si nebol tou orientáciou istý.

Potom som v 19 rokoch spoznal Pavla, teda partnera, s ktorým som dodnes, a vyhol som sa tak obdobiu dramatického sebapoznávania. V tom čase s otázkou, ako to naozaj je, tápal aj Pavel, a tak sme si vzájomne pomohli. A pomohlo nám aj to, že sme sa pohybovali práve v umeleckom prostredí, ktoré je už z princípu liberálnejšie. Keby som vyrastal kdesi v Pardubiciach, zrejme by som chodil niekam do tajného baru a na ulici sa pretvaroval, že všetko je inak.

Nedávno ste verejne vystúpili proti slovám xenofóbneho politika Tomia Okamuru, ktorý povedal, že keby si ho ako dieťa z detského domova mali adoptovať rodičia rovnakého pohlavia, radšej by vyskočil z okna.

Musel som sa ozvať, lebo tie slová sú hrozné. Predstavte si, že ich počuje niekto, kto má 17 rokov, ako negatívne to s ním môže zamávať, aké to môže mať následky.

Okamura vystúpil k téme v čase, keď sa politicky rieši priechodnosť uzatvárania manželstiev párov rovnakého pohlavia. Návrh prešiel do druhého čítania a aktuálne sa ním zaoberajú parlamentné výbory. Vy ste sa s Pavlom rozhodli pre verejný coming out v roku 2000. Vedeli to predtým vaši rodičia?

Nie, tiež sa to dozvedeli až v rámci verejného coming outu, keď už sme s Pavlom boli spolu 13 rokov. Dnes sa to možno zdá jednoduchšie, ale vtedy nebolo ľahké povedať rodičom, tobôž, keď som bol jedináčik, že som gej a že žijem s mužom. Proces sebaprijatia je občas dosť zložitý.

Nik v okolí si nevšimol, že ste s Pavlom partneri už od roku 1987?

Nie, lebo sme spolu voči okoliu dlho hrali hru, že sme len kamaráti, potom obchodní partneri, potom som mu robil manažéra a podobne. Keď sme si kúpili dom na Karlštejne, ďalej sme hrali hru, že každý z nás má svoje vlastné poschodie aj izbu.

Naši sú rozvedení, zrejme niečo aj tušili, ale nikdy sme o tom spolu nehovorili. Dozvedeli sa to až vo chvíli, keď mal vyjsť v novinách článok o našom coming oute. Vtedy