Denník N

Psychologička: Deti a tínedžeri boli pre nás počas pandémie zosobnením ohrozenia. Chýba nám empatia voči tomu, čo prežili

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

[Len pre predplatiteľov: tento víkend máte poštovné na naše knihy zadarmo.]

Vo Fínsku mala premiérka tlačovú konferenciu určenú deťom, my sme tínedžerov obvinili, že sú prenášačmi a kradnú vakcíny, hovorí detská psychologička Mária Balážová. Deti sme počas pandémie zatvorili a ďalej sme to neriešili, teraz im podľa nej musíme pomôcť s úzkosťami aj depresiou.

V rozhovore sa dozviete aj to,

  • ako rozoznať smútok a zlú náladu od depresie,
  • ako deti priviesť k rozhovoru,
  • ako im pomôcť zvládnuť návrat do školy,
  • v čom dnes robia školy zásadnú chybu.

Keď sme v Denníku N vyhlásili súťaž Správa z izolácie, naším zámerom bolo dozvedieť sa, ako deti prežili posledný rok – ako ich poznačila korona, čo im pomáhalo prežiť, aká bola ich každodennosť. Svoje práce nám poslalo viac ako 700 detí a mladých ľudí zo základných a stredných škôl. Je to už dosť veľká vzorka, z ktorej sa možno dá niečo vyčítať. Vy ste si ich práce pozreli, aký dojem to vo vás zanechalo?

Tiež ma prekvapilo to veľké číslo a podľa mňa to poukazuje na potrebu detí o tom hovoriť, zdieľať, čo prežívali počas toho času. To mi zarezonovalo asi najviac.

Je to ťažké čítanie, myslím, že sa dá len dávkovať. Ak chcete naozaj porozumieť a empatizovať s tým, čo čítate, nedá sa toho čítať viac naraz. Myslím si, že aj Denník N urobil skvelú prácu v tom, že deckám dal priestor, aby to mohli urobiť a aby to mohli urobiť v umeleckej forme. Teda že nemuseli hovoriť priamo, ale mohli zapojiť aj imagináciu, fantáziu a že to mohli zo seba dostať symbolickým spôsobom – cez obraz, umenie. Tí, ktorí na tom pracovali, určite nad tým strávili hodiny a nad témou rozmýšľali.

Prekvapilo vás niečo? Vy sa s deťmi stretávate, rozprávate, pracujete s nimi…

Prekvapila ma možno len hĺbka toho, ako sa dokázali napojiť na svoje prežívanie a priniesť to, čo sa s nimi deje. Ísť aj do veľmi temných vecí – práve víťazné práce, ktoré som čítala, boli veľmi hlboké.

Boli aj veľmi úprimné – ja som bola prekvapená aj z odvahy, s akou deti hovorili veľmi negatívne aj o svojich rodičoch, starých rodičoch, učiteľoch.

Mňa to neprekvapuje, skôr to vidím ako možnosť na reflexiu. Aj my dospelí by sme sa mohli zamyslieť nad tým, že aj mladí ľudia majú svoj hlas, aj oni toto celé nejako vnímajú a prežívajú a my sme ich odsunuli úplne nabok. Nikto sa nezaujíma, ako to oni majú a čo môžeme pre nich urobiť, ako by sme im to mohli uľahčiť.

Táto diskusia v spoločnosti akoby doteraz neprebehla, alebo neprebieha, a ak prebieha, tak skôr negatívnym spôsobom. Deti a hlavne tínedžeri sú zosobnením ohrozenia. Hovorilo sa, že nás ohrozujú a šíria chorobu oveľa ľahšie, pričom to vôbec nie je založené na nejakých dátach. Najviac ma mrzí, že sme ich nespravodlivo označili za tých, ktorí sú šíriteľmi, a pritom im vlastne neposkytujeme podporu.

Oni sami v textoch pritom písali o tom, že si zodpovednosť za situáciu uvedomujú, že sa naozaj snažia dodržiavať karanténu a všetky pravidlá nie preto, že to je prikázané, ale preto, aby neohrozili ostatných. Často písali, ako sa museli vyrovnať s tým, že kým oni chceli dodržiavať pravidlá, spolužiaci nie, a dostali sa tak medzi dve mlynské kolesá.

Aj to je obraz našej spoločnosti. Niektorí ľudia používajú obranné mechanizmy, ktoré sú menej zrelé, a žijú tak, akoby sa nič nedialo, akoby to bolo vymyslené. Je pre nich ľahšie uchopiť to takto, akoby mali niečo robiť. A určite sú aj deti, ktoré nedodržiavajú nariadenia, chodia von, stretávajú sa v skupinách. O to dôležitejšie je vypočuť hlas tých, ktorí tú zodpovednosť cítia.

Prišlo nám oveľa viac prác od dievčat ako od chlapcov. O čom to vypovedá? Prežívajú dievčatá túto situáciu horšie ako chlapci? 

Netvrdila by som, že chlapci alebo dievčatá unášajú pandémiu horšie. Môže to skôr súvisieť s tým, čo podporujeme u dievčat a čo u chlapcov. Prevládajú tu stereotypy a pre chlapcov je oveľa ťažšie prejaviť nejakú slabosť alebo to, že niečo nezvládajú. Možno sa im to len horšie vyjadrovalo a ťažšie sa na túto tému dokázali napojiť a vyprodukovať k tomu nejaké dielo. Ale asi by som netvrdila, že to zvládajú lepšie. Zlé je to, že nemáme žiadne dáta, nevieme povedať presne, ako to je, alebo ako to je na Slovensku. Ak aj nejaké dáta zbierame, tak po funuse, takže ťažko povedať, ako to kto zvláda.

Pomohlo by, keby sme dáta mali?

Určite. Pôsobím na škole LEAF academy, kde sa na to jeden študent pýtal vo svojom okolí, dokonca nazbieral skoro štyristo respondentov, čo je úplne super, to je taká malá diplomovka. A vyšlo mu, že mladí ľudia prežívajú úzkosť, depresiu alebo smutnú náladu, a hlavne sa cítia osamelí. Izolácia spôsobuje osamelosť, z ktorej potom pramenia všetky úzkosti, smutné stavy a strata nálady.

Po prvej vlne pandémie sa hovorilo, že najzraniteľnejší sú starí ľudia, starí rodičia. Ukázalo sa teda, že rok pandémie psychicky viac zasiahol tínedžerov a mladých ľudí?

Áno a aj výskumy potvrdzujú, že pandémia najviac zasiahla mladých ľudí, mileniálov od dvadsať do tridsať rokov, teda ľudí, ktorí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Podcast Denníka N

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie