Psychologička: Deti a tínedžeri boli pre nás počas pandémie zosobnením ohrozenia. Chýba nám empatia voči tomu, čo prežili

Vo Fínsku mala premiérka tlačovú konferenciu určenú deťom, my sme tínedžerov obvinili, že sú prenášačmi a kradnú vakcíny, hovorí detská psychologička Mária Balážová. Deti sme počas pandémie zatvorili a ďalej sme to neriešili, teraz im podľa nej musíme pomôcť s úzkosťami aj depresiou.

V rozhovore sa dozviete aj to,

• ako rozoznať smútok a zlú náladu od depresie,
• ako deti priviesť k rozhovoru,
• ako im pomôcť zvládnuť návrat do školy,
• v čom dnes robia školy zásadnú chybu.

Keď sme v Denníku N vyhlásili súťaž Správa z izolácie, naším zámerom bolo dozvedieť sa, ako deti prežili posledný rok – ako ich poznačila korona, čo im pomáhalo prežiť, aká bola ich každodennosť. Svoje práce nám poslalo viac ako 700 detí a mladých ľudí zo základných a stredných škôl. Je to už dosť veľká vzorka, z ktorej sa možno dá niečo vyčítať. Vy ste si ich práce pozreli, aký dojem to vo vás zanechalo?

Tiež ma prekvapilo to veľké číslo a podľa mňa to poukazuje na potrebu detí o tom hovoriť, zdieľať, čo prežívali počas toho času. To mi zarezonovalo asi najviac.

Je to ťažké čítanie, myslím, že sa dá len dávkovať. Ak chcete naozaj porozumieť a empatizovať s tým, čo čítate, nedá sa toho čítať viac naraz. Myslím si, že aj Denník N urobil skvelú prácu v tom, že deckám dal priestor, aby to mohli urobiť a aby to mohli urobiť v umeleckej forme. Teda že nemuseli hovoriť priamo, ale mohli zapojiť aj imagináciu, fantáziu a že to mohli zo seba dostať symbolickým spôsobom – cez obraz, umenie. Tí, ktorí na tom pracovali, určite nad tým strávili hodiny a nad témou rozmýšľali.

Prekvapilo vás niečo? Vy sa s deťmi stretávate, rozprávate, pracujete s nimi…

Prekvapila ma možno len hĺbka toho, ako sa dokázali napojiť na svoje prežívanie a priniesť to, čo sa s nimi deje. Ísť aj do veľmi temných vecí – práve víťazné práce, ktoré som čítala, boli veľmi hlboké.

Boli aj veľmi úprimné – ja som bola prekvapená aj z odvahy, s akou deti hovorili veľmi negatívne aj o svojich rodičoch, starých rodičoch, učiteľoch.

Mňa to neprekvapuje, skôr to vidím ako možnosť na reflexiu. Aj my dospelí by sme sa mohli zamyslieť nad tým, že aj mladí ľudia majú svoj hlas, aj oni toto celé nejako vnímajú a prežívajú a my sme ich odsunuli úplne nabok. Nikto sa nezaujíma, ako to oni majú a čo môžeme pre nich urobiť, ako by sme im to mohli uľahčiť.

Táto diskusia v spoločnosti akoby doteraz neprebehla, alebo neprebieha, a ak prebieha, tak skôr negatívnym spôsobom. Deti a hlavne tínedžeri sú zosobnením ohrozenia. Hovorilo sa, že nás ohrozujú a šíria chorobu oveľa ľahšie, pričom to vôbec nie je založené na nejakých dátach. Najviac ma mrzí, že sme ich nespravodlivo označili za tých, ktorí sú šíriteľmi, a pritom im vlastne neposkytujeme podporu.

Oni sami v textoch pritom písali o tom, že si zodpovednosť za situáciu uvedomujú, že sa naozaj snažia dodržiavať karanténu a všetky pravidlá nie preto, že to je prikázané, ale preto, aby neohrozili ostatných. Často písali, ako sa museli vyrovnať s tým, že kým oni chceli dodržiavať pravidlá, spolužiaci nie, a dostali sa tak medzi dve mlynské kolesá.

Aj to je obraz našej spoločnosti. Niektorí ľudia používajú obranné mechanizmy, ktoré sú menej zrelé, a žijú tak, akoby sa nič nedialo, akoby to bolo vymyslené. Je pre nich ľahšie uchopiť to takto, akoby mali niečo robiť. A určite sú aj deti, ktoré nedodržiavajú nariadenia, chodia von, stretávajú sa v skupinách. O to dôležitejšie je vypočuť hlas tých, ktorí tú zodpovednosť cítia.

Prišlo nám oveľa viac prác od dievčat ako od chlapcov. O čom to vypovedá? Prežívajú dievčatá túto situáciu horšie ako chlapci? 

Netvrdila by som, že chlapci alebo dievčatá unášajú pandémiu horšie. Môže to skôr súvisieť s tým, čo podporujeme u dievčat a čo u chlapcov. Prevládajú tu stereotypy a pre chlapcov je oveľa ťažšie prejaviť nejakú slabosť alebo to, že niečo nezvládajú. Možno sa im to len horšie vyjadrovalo a ťažšie sa na túto tému dokázali napojiť a vyprodukovať k tomu nejaké dielo. Ale asi by som netvrdila, že to zvládajú lepšie. Zlé je to, že nemáme žiadne dáta, nevieme povedať presne, ako to je, alebo ako to je na Slovensku. Ak aj nejaké dáta zbierame, tak po funuse, takže ťažko povedať, ako to kto zvláda.

Pomohlo by, keby sme dáta mali?

Určite. Pôsobím na škole LEAF academy, kde sa na to jeden študent pýtal vo svojom okolí, dokonca nazbieral skoro štyristo respondentov, čo je úplne super, to je taká malá diplomovka. A vyšlo mu, že mladí ľudia prežívajú úzkosť, depresiu alebo smutnú náladu, a hlavne sa cítia osamelí. Izolácia spôsobuje osamelosť, z ktorej potom pramenia všetky úzkosti, smutné stavy a strata nálady.

Po prvej vlne pandémie sa hovorilo, že najzraniteľnejší sú starí ľudia, starí rodičia. Ukázalo sa teda, že rok pandémie psychicky viac zasiahol tínedžerov a mladých ľudí?

Áno a aj výskumy potvrdzujú, že pandémia najviac zasiahla mladých ľudí, mileniálov od dvadsať do tridsať rokov, teda ľudí, ktorí nikdy nezažili nejaký veľký problém, vojnu, nemuseli sa báť o svoj život. Pre nich bolo vždy všetko akoby jednoduchšie a teraz, keď sa stretli s niečím, čo presahuje každého z nás, tak sa im s tým ťažko vyrovnáva, ťažko sa vnútorne regulujú, preto prežívajú toto obdobie ako veľmi náročné.

Má na ich prežívanie vplyv to, ako dlho pandémie trvá, teda faktor času?

Faktor času je určite dôležitý a súvisí to s tým, že nie samotný stres je problém – my sa so stresom stretávame pravidelne, neviem sa mu vyhnúť, stále budeme mať v živote nejaké stresy. Ale rozhodujúce sú vzorce stresu, teda aké má charakteristiky. Ak je stres nekontrolovateľný, extrémny, veľký, pociťujeme ohrozenie života, zdravia, statusu a je príliš dlhý, tak naň reagujeme oveľa ťažšie. Stávame sa citlivejší, precitlivení. Potom stresové situácie zvládame ťažšie. Naopak, ak je stres stredne vážny, situácia je predvídateľná a my vieme, že to má koniec povedzme 1. 5., teda vieme, čo nás čaká, tak sa nám s ním vyrovnáva lepšie a naša odolnosť rastie. A táto situácia s pandémiou má všetky vzorce extrémneho stresu, ktorý nevieme úplne uchopiť. Ani teraz nevieme, kedy sa to skončí, stále nám niečo hrozí, hrozí nám tretia vlna, stále sa to nekončí a s tým rastie aj naša senzitivita.

Dlho sa hovorilo, že sa otvoria školy, no najskôr sa otvorili obchody, fitnescentrá, covid semafor až tak nefungoval, rozhodnutia o zatváraní/otváraní prichádzali náhle, doteraz sa nemáme ako zorientovať. Ako vieme pomôcť deťom, keď sami nevieme, čo bude o týždeň?

V prvom rade je dobré myslieť na to, že izolácia a karanténa sú dve rozdiele veci. Lockdown, teda to, že niekoho zatvoríme doma, by mal trvať najkratšie, ako sa dá. A v prípade detí by to malo byť naozaj nutné minimum. Vláda by mala robiť opatrenia s ohľadom na to, že sa bude zvyšovať senzitivita ľudí, budú nespokojnejší, bude sa to odrážať na ich fyzickom, duševnom zdraví, na ich ekonomickej stabilite, a zvlášť to platí u detí. Ony sú na stres viac senzitívne, takže ak treba robiť veci takto, tak nech to trvá čo najkratšie. Ale my sme spolu s Rumunskom dve krajiny, ktoré mali školy zatvorené najdlhšie. My sme deti zatvorili a ďalej sme to neriešili. Teraz máme covid automat a ako jeho prednosť sa vyzdvihuje, že je predvídateľný, ale je predvídateľný len nejakých päť dní dopredu. Nevieme zabezpečiť, že keď v pondelok stredoškoláci nastúpia do školy, tak či to o týždeň nebude inak.

Mala to byť priorita, ale ja to tak necítim, nevidíme reálne kroky. Niečo môže byť povedané, ale musí to byť aj naplnené činmi v prospech detí.

Nakoľko sú deti adaptabilné? Zanechá na nich ten rok trvalé následky?

To je ťažká otázka. Ja som zvyčajne optimistka a deti sú väčšinou oveľa odolnejšie, ako si myslíme. Zároveň si myslím, že my ľudia sme nastavení na rast, na to, že sa prirodzene popasujeme s ťažkými vecami, ktoré sa nám v živote dejú. Dokonca ľudí, ľudstvo, nás ako individuality to môže aj posunúť ďalej, napríklad vo vzťahu k iným ľuďom, vo vzťahu k zvieratám. Otázka je, či máme dostatok podpory v sebe alebo aj v okolí. Vieme rásť, keď máme dostatok vnútornej sebapodpory, ale aj podpory zvonku. No poviem to otvorene: čo sa detí týka, v podpore zlyhávame. Nedávame im to, čo by potrebovali, alebo čo by si zaslúžili, keďže to tu s nami tak zvládajú a zvládli.

Čo konkrétne myslíte pod tou podporou?

Sú deti, ktoré to budú zvládať dobre, pretože majú doma podporné prostredie, rodičia sú menej vystresovaní, nezasiahlo ich to finančne, nestratili prácu, nikto v rodine nezomrel. A potom je skupina detí, ktoré sú ohrozenejšie, zraniteľnejšie, nemajú prístup na internet, žijú v nejakej marginalizovanej skupine, nikto sa nezaujíma, či jedli, či majú dostatok času na školu, či vôbec majú školu. Tie vplyvy sú rôzne u rôznych skupín detí a ja sa obávam, že nožnice dosahu sa budú roztvárať a rozdiely budú po pandémii ešte väčšie.

Ako rýchlo zistíme, že to na nich niečo zanechalo?

To závisí od našej ostražitosti, od nášho stavu. Od toho, ako sme v kontakte sami so sebou a ako sme nastavení vnímať potreby detí. Či budeme dostatočne všímaví, že sa niečo deje. Viem si predstaviť mamu, ktorá prišla o prácu, nemá príjem, je vystresovaná z toho, ako uživí rodinu, ona bude určite voči potrebám dieťaťa menej všímavá.

Decká v Správe z izolácie spomínali, že rodičia nie sú pre ne podporní, že necítia, že ich niekto počúva. A to je tá druhá strana – aj rodičia zažívajú stres, vnímajú toto obdobie ako ťažké a sú menej nastavení na počúvanie potrieb detí.

Veľa detí priznalo, že sa začali pretvarovať, uvedomili si, že rodičia toho majú veľa a zároveň akoby nepriznávajú, že aj deti to môžu mať ťažké. Počúvali, že veď vy ste deti, vy máte prázdniny, vy sa nemusíte starať o hypotéku, o príjem.

Dieťa si volí tento spôsob správania, pretože na to má dôvod. Predpokladám, že sa stretli s tým, že neboli vypočuté, že ich pocity boli devalvované alebo vôbec nebrané do úvahy a ja sa nečudujem, že to takto komunikujú. Je to ich realita. Ale myslím, že to súvisí s tým, akú váhu dáva celá spoločnosť ich skúsenosti, tomu, čo deti žijú.

Pozrime sa na to, ako sa pandémia komunikuje smerom k deťom. Nekomunikuje sa vôbec. Vo Fínsku alebo na Novom Zélande premiérky krajiny mali špeciálne tlačové besedy priamo určené deťom. Mne osobne sa to veľmi páčilo, pretože im prispôsobili jazyk, hovorili o tom, čo sa od nich čaká, ale hlavným posolstvom bolo, že „vy ste dôležití a nás zaujíma, čo prežívate“.

Naopak, u nás sa pri očkovaní stalo, že tínedžeri boli pomaly obvinení z toho, že kradnú termíny ľuďom, ktorí si to viac zaslúžia. Možno to bola nejaká chyba, ale ja som doteraz nezachytila nijaké vysvetlenie, prečo sa to stalo, žiadne ospravedlnenie za to, že sme niečo pokašlali. Myslím však, že deti to opäť čítali ako útok. Tak sa potom pretvarujú a nedávajú najavo, čo cítia, lebo nechcú spôsobovať ďalšie problémy. Problém je, že s tým potom zostávajú samy, zavretí v izbe. Ak by sa o to podelili s nejakým rovesníkom, to by bolo ešte dobré, no skôr si myslím, že ich to vedie k to tomu, aby si to nechali pre seba, zostali s tým samy, neukazovali, že majú nejaký problém.

Ako na deti pôsobí, ak im rodičia hovoria, že to ony majú ľahké, lebo neplatia hypotéku, nestarajú sa o živobytie, dokonca ani do školy nechodia, len pozerajú do monitora?

Rodičia vidia deti také, ako ich chcú vidieť. Možno je za tým želanie, aby deti boli bezstarostné, aby to mali ľahké.

Je to vlastne určitá ilúzia, ktorá nám pomáha, aby sme situáciu ako rodičia lepšie zvládali. Zároveň to však aj prehlbuje medzigeneračné neporozumenie.

Z biologického pohľadu sme zrejme len veľmi málo schopní tieto tendencie ovplyvniť. Tým, že validizujeme pocity druhého, však nemusíme ešte meniť svoj názor, len jednoducho vyjadríme to, že iný človek môže prežívať veci inak, ako ich vidíme my.

Aké sú dôsledky toho, keď si to deti nechávajú pre seba, nehovoria o tom, ale zvonku to môže vyzerať, že sú úplne v poriadku?

Myslím, že pozorný človek z rodiny, ktorý dieťa troška pozná, vie odlíšiť, keď je dieťa naozaj v pohode a keď nie je a len to hrá. Aj tá hra sa dá hrať len nejaký čas, nedá sa hrať mesiace. Keď dieťa sledujete, tak po čase viete vnímať signály, že je niečo zle, že sa niečo deje. Nemusí to byť úplne jednoznačné – dieťa môže napríklad dlhodobo nemať náladu, nič ho nebaví, len „skroluje“ obrazovku a k ničomu inému ho neviete donútiť.

Ako však rozlíšime, či je dôvodom takého správania začínajúca sa puberta, alebo je to už depresia? Vezmime si napríklad trinásť- či štrnásťročné dieťa, ktoré je na prahu puberty, má pred prijímačkami na strednú školu, pol roka sa učí online, nedajbože sa ešte niečo stane v rodine a vonku je k tomu všetkému zlé počasie. Ako mám vedieť, kde sa to dieťa nachádza a kedy už potrebuje intervenciu?

Myslím, že to súvisí s tým, že depresia sa u nás neberie ako ochorenie detského veku, deťom sa neprisudzuje. Je to mýtus, pre ktorý prepadne veľa z toho, čo by sme mohli zachytiť. Skrz toto vnímanie si povieme, že to je len blbá nálada, že to nie je nič vážne. Pritom depresia, ktorú diagnostikujeme u dospelých ľudí, sa často začína práve v detstve, ale prejde nerozpoznaná. Naplno sa prejaví v dospelosti, a keď si pýtate anamnézu, tak človek zistí, že „veď toto poznám, toto som prežíval aj v detstve“.

Znaky, ktoré u detí treba sledovať, súvisia hlavne s emočným prežívaním, napríklad ak niekto stále nemá náladu, nič ho nebaví, je posmutnelý a je ťažké ho zaktivizovať. V oblasti fyziológie sa zmení spánok, prístup k jedlu, dieťa prestáva jesť alebo sa, naopak, prejedá. Toto sú základné znaky, ktoré nám môžu napovedať, že sa niečo deje a treba sa o tom aspoň rozprávať.

Nie som zástanca toho, aby sa všetko patologizovalo, niečo môže naozaj súvisieť s tým, čo sa deje okolo nás, ale pokiaľ je to niečo dlhotrvajúce a aj na dieťati to vidím dlhodobo, tak je dobré sa obrátiť na odborníkov.

Dlhodobo znamená týždne? Mesiace?

Podľa klasifikácie chorôb, ak hlboký depresívny stav pretrváva dlhšie ako dva týždne, už ho môžeme klasifikovať ako depresiu a to, akého stupňa je, vie zhodnotiť psychológ alebo psychiater. Dnes máme liečebné metódy, ktoré vedia dospelým aj deťom výrazne uľaviť. Druhá otázka je, ako sú tie liečebné metódy prístupné – ak sa bavíme o psychoterapii, tak tá je menej prístupná, ale je škoda, ak sa nevyužíva.

Menej prístupná z dôvodu, že je málo detských psychoterapeutov?

Jednak detských psychoterapeutov, ale aj pedopsychiatrov. Najmä terapeutov, ktorí sa venujú detskému veku, pretože to je iná špecializácia. Nie každý, kto robí s dospelými, vie pracovať s deťmi, no naopak to neplatí. Výhoda nás detských psychológov je, že my vieme robiť aj s dospelými.

Kedy je čas na medikamentóznu liečbu?

K tomu by som sa nerada vyjadrovala, pretože to nepatrí do mojej kompetencie, je to na lekárovi, ktorý rozhodne. Povedala by som, že ak je stav neodkloniteľný a trvá dlho. Často sa deti dostanú k psychiatrovi po týždňoch, mesiacoch utrpenia a vtedy už psychoterapia nebýva účinná, pretože je to už často biologická záležitosť. Aby vtedy mohla byť psychoterapia účinná, je dobré podporiť ju aj liekmi.

Ak teda na dieťati už týždne pozorujem, že sa zmenilo jeho správanie, spánok, stravovacie návyky a prídem za detským psychológom, nemusím sa obávať, že dieťa hneď skončí na liekoch a že ako rodič budem pociťovať zlyhanie? Myslím, že mnoho rodičov to tak vníma.

To je zaujímavý fenomén, že práve v oblasti duševných porúch to vnímame ako zlyhanie.  Keď si niekto pichá inzulín alebo má zlomenú nohu a ide si ju dať zasadrovať, nevnímame to ako zlyhanie. Je to určite ovplyvnené predsudkami, tým, že dostupnosť liečby nebola taká ako teraz, pacienti boli zatváraní do nemocníc a na psychiatrické oddelenia. Teraz to už tak nie je, často sa to rieši ambulantne. Tu treba pracovať so svojimi vnútornými presvedčeniami  a hľadať dôvod, prečo to vnímam ako svoje rodičovské zlyhanie a nie ako to, že chcem svojmu dieťaťu pomôcť. A keď môžem, tak urobím všetko preto, aby sa mu uľavilo.

Je v silách rodičov, ktorí sa obávajú ísť za psychológom alebo je táto služba pre nich nedostupná, aby sami pomohli dieťaťu, ktoré je už v hlbšej depresii alebo máva úzkosti?

Nechcem tvrdiť, že nie, určite sa to dá, len to môže byť potom oveľa bolestivejšia a oveľa ťažšia cesta. Keď budú chcieť ísť cez to sami, môžu vyčerpať zdroje rodiny. Je veľmi dobré, ak napríklad rodičia majú nejakú podporu, ak oni sami chodia na terapie. Keď sa celá rodina zmobilizuje a pozrú sa trebárs na svoje vzorce správania, ktoré voči dieťaťu neboli správne, sú schopní ich vidieť a zmeniť, tak to môžu zvládnuť. No často ľudia nevedia nahliadnuť na svoj vzorec, ktorý stále opakujú a ktorý môže byť ak nie škodlivý, tak brániaci rozvoju dieťaťa.

Čo ak sa s nami dieťa nechce rozprávať tom, ako sa cíti, čo sa deje naokolo a je už úplne uzavreté do seba?

Určite je dobré na dieťa netlačiť. Vynútiť si kontakt sa ani nedá, ten musí byť dobrovoľný z obidvoch strán. Keď chcem viesť dialóg, nemôžem ho viesť sama. Môžeme začať tým, že my pozdieľame niečo z nášho prežívania, že budeme hovoriť o sebe, o tom, aké je to náročné pre nás. Deti sa bránia kontaktu preto, lebo majú pocit, že im nerozumieme, a často to tak aj je. Musíme si priznať, že často ich zasekneme, dávame im rady, riešenia, hneď chceme všetko fixovať a oni to vedia, preto za nami nechodia. Je to o celkovom chápajúcom, empatizujúcom nastavení. Musíme im dať najavo, že ich chápeme, že je to v poriadku. No vtedy potrebujeme aj my rodičia zvládnuť svoju vlastnú neistotu z toho, že dieťa nerozpráva, a skúšať sa mu empaticky priblížiť.

Čo ak my sami nemáme tú istotu, že sme to zvládli? Čo ak sme to my nezvládli a sami sa cítime byť rozhodení? Mám predstavu, že mám byť pre dieťa prístavom, ale čo ak nie som schopná fungovať ako ten prístav?

Odkiaľ máte predstavu, že vy ste prístav a že vy musíte všetko zabezpečiť, skoordinovať alebo ustáť? Mne veľmi pomáha veta, že toto je normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Je úplne v poriadku, keď to nezvládate, lebo je to ťažké aj pre vás. Ale práve toto môže byť ten kontaktový bod, že sa stretneme v našej zraniteľnosti, v našom nezvládaní, v tom, ako to spolu nezvládame a, naopak, ako to spolu zvládame. Lebo to nie je len jedna časť, vždy sú tam dve polarity – ako to nezvládame a čo nám pomáha to na konci celého dňa zvládať.

Prekvapilo ma, ako často deti hovorili o preťažení. Na druhej strane som často počula hovoriť dospelých, že decká majú pri online vyučovaní v podstate prázdniny, že majú menej hodín a nemajú to také náročné.

Znova to vidím tak, že sú rôzne skupiny, sú školy, ktoré to nezobrali vážne, a sú školy, ktoré to zobrali až príliš vážne. Napríklad aj teraz niektoré školy poňali návrat detí do škôl tak razantne, že si hovorím, či sme na inej planéte. Pretože ja som dúfala, že to uchopíme ako šancu dostať sa s deťmi znova do kontaktu, porozprávať sa s nimi o tom, čo prežili, dať im možnosť to spracovať. A namiesto toho počujem, že sa ide skúšať. Aj na prijímačkách sa ide natvrdo po výsledkoch a ja cítim, ako ma to dvíha zo stoličky, nedokážem tomu porozumieť. Podľa mňa je to premárnená šanca zasa rásť. Aj keď prišlo nejaké metodické usmernenie z ministerstva školstva, že sa prvé dva týždne neskúša, nedošlo to tam, kam to dôjsť malo. Podľa mňa to je chýbajúca empatia voči deťom a voči tomu, čo prežili.

Ako by podľa vás mali vyzerať najbližšie dva mesiace v školách?

Ak by to malo byť podľa mňa, tak to by bola tá iná planéta. Škola nemá len úlohu vzdelávacej inštitúcie, je to predsa aj výchovná inštitúcia. Deti tam trávia množstvo času, ktorý nemusí byť vyplnený len vedomosťami. Myslím si, že by sme im mali dať priestor sa znova spoznať – mnoho detí, najmä tínedžeri, zažívajú teraz úzkosť z toho, že sa majú znovu stretnúť. Po pol roku zrazu je to pre nich zase iná situácia, mnohí sa zmenili, sú iní, sú decká, ktoré pribrali, ktoré sa necítia dobre a boja sa, ako si budú rozumieť s kamarátmi, ktorých mesiace nevideli.

Majú teraz rodičia radšej „rezignovať“ na vzdelávanie a výkon detí a venovať sa tomu, aby prechod bol plynulejší a aby to lepšie zvládali?

V mojom ideálnom svete by sme mali rezignovať na výkon celkovo, mali by sme inak nastaviť vzdelávanie, aby nebolo o tom, že deti motivuje známka alebo cieľ dostať sa na nejakú školu, ale že vzdelávať sa je vnútorne krásna a obohacujúca vec. Myslím si, že toto je ďalšia premárnená šanca nášho školstva, že sa z toho nepoučí. Nemyslím si, že by sme mali teraz urobiť revolúciu, odstrihnúť známky, ale určite si musíme uvedomiť, ako to deti prežívajú. My im to musíme uľahčiť – čiže učiť sa, ale aj nechať priestor na hru, na rozhovory, na futbal.

Čo konkrétne môžeme urobiť, aby sme im pomohli zbaviť sa úzkostí z opätovného kontaktu s rovesníkmi? Nie všetky deti sa nakoniec do školy tešia, pretože tam zažívajú situácie, na ktoré nie sú pripravené.

Pri úzkosti najviac pomáha potvrdenie, že je v poriadku, že to takto cítiš. Vy to za dieťa nemôžete odžiť alebo to z neho vziať. Aj keby ste veľmi chceli, neviete to urobiť. Môžete mu však pomôcť naučiť sa to zvládať, poradiť si s tým. Určite k tomu neprispelo, že deti boli počas pandémie odstrihnuté nielen od školy, ale úplne od všetkého – od voľnočasových aktivít, od športov, od krúžkov, kde si rozvíjali talenty. To sú naše výrazné zvládacie stratégie. Naozaj si musíme uvedomiť, že ony nemali nič. Samy si museli  manažovať a nájsť niečo, čo by im pomohlo pandémiu prekonať.

Hovorili sme o preťažení – deti sú preťažené, pretože trávia osem hodín denne na počítači a majú päťminútové prestávky a hodinu na obed. Sú zmyslovo prestimulované. Obrazovka je pre mozog veľmi bohatá stimulácia, musíte veľa čítať aj poza to, čo sa deje na obrazovke. Mnohí to poznajú – ste oveľa vyčerpanejší, keď s niekým hovoríte cez obrazovku ako naživo. Často pomáha, ak fyzicky od obrazovky odídeme, ale nie v zmysle, že sa polhodinku denne idem prejsť, ale že si dáme každú hodinu strečing, prejdeme sa, rozprúdime si telo. Telo potrebuje viac vstupov, aby sa preladilo z jednej činnosti na druhú. Čiže je dobré ísť von, do prírody, do otvoreného priestoru, kde je to iné, ako byť medzi štyrmi stenami – a to sa dá robiť aj s mladými ľuďmi. Tlieskať, keď chcú ísť von.

No a potom sú to vzťahy. Založiť to na vzťahovosti, teda že môžem niekomu dôverovať, že ma vypočuje, že ma pochopí, že nemusíme niečo veľmi riešiť, naprávať problémy, ale naozaj len to, že každý z nás sa chce cítiť pochopený. To je najjednoduchšia cesta, ako im pomôcť.

Čo ak sa za ten rok kamarátstva rozpadli? Deti prvý mesiac veľmi bavilo chatovať a skypovať s kamarátmi, ale tým, že nemali absolútne žiadne zážitky a nemali sa o čom rozprávať, tak po mesiaci na to rezignovali a zostali úplne samy.

To je ten efekt, ktorý na nás má izolácia. Cítime sa byť sami a osamelí. Je to náročné, ale je to realita, s ktorou sa potrebujeme vyrovnať, a hľadať spôsoby, ako to zmeniť, ako znova tých ľudí spoznať. Veľkou výzvou aj po nástupe do školy je, aby sa deti znova naučili dôverovať, že tí ľudia sú bezpeční a že byť s niekým v kontakte je obohacujúce.

Sú deti schopné si to samy zmanažovať alebo do toho máme aktívne vstupovať? Za ten rok si deti zvykli, že trávia celý deň pri počítači, to je pre ne ten normálny stav.

To je tá podpora zvonku. Ak by sme deťom vedeli dopriať takéto stretnutia – a ony s tým súhlasia – tak je to dobrý spôsob, ako sa o ne postarať. Rodičia sú tí, ktorí vidia situáciu z nadhľadu. Keď je dieťa celý deň zatvorené v izbe pri počítači, tak nevidí, že by to mohlo byť aj inak. To je znovu o postupnom približovaní sa a spoznávaní, že osobný kontakt je oveľa lepší a obohacujúcejší ako ten cez obrazovku. Zároveň online svet sa pre túto generáciu detí – a nielen cez pandémiu – stal priestorom, kde fungujú oveľa prirodzenejšie.

Boli ste jednou z prvých signatárok výzvy Dajme deťom hlas, ktorá ešte v októbri žiadala, aby boli potreby detí prioritami krajiny. Už vtedy ste upozorňovali na to, že sa treba pripraviť na druhú vlnu. Upozorňovali ste tiež, že by sme sa mali pripravovať aj na otvorenie, mať systém podpory pre tých, ktorí sa nevedia tak rýchlo prispôsobiť, alebo ich korona postihla viac ako iných. Máme dnes taký systém?

Musím byť pesimistka, lebo mám obavu, že nie sme pripravení ani na prípadnú tretiu vlnu. Ak sa to stane, tak to bude zasa takzvaná „priorita“. Sme jedna z mála krajín, ktorá podmieňuje návrat do škôl epidemiologickými výsledkami a to ma naozaj veľmi straší, lebo si viem predstaviť, že to dopadne rovnako ako na jeseň a my znova urobíme tú istú chybu. A my si ju už nemôžeme dovoliť urobiť. Potrebujeme uzavrieť to, čo sa stalo tento rok.

Na druhej strane ma to vlastne neprekvapuje, pretože pandémia len zdôraznila to, čo v spoločnosti vnímam, a to je to, aký vzťah máme my dospelí k deťom a k mladým ľuďom, aký hlas im dávame, ako ich počúvame. Chcem byť optimistka, ale zatiaľ to nevidím ružovo.

Čo by mala podľa vás urobiť vláda, školy, inštitúcie?

Mali by sme urobiť všetko pre to, aby sme deti znovu nezatvorili doma, aby sa mohli vrátiť do bežného života, aj keď to už nebude taký normál, ako si myslíme. Bude to nový normál a my potrebujeme spoločne najskôr preskúmať, čo to pre nás bude znamenať.