Denník N

Malé veci v krajine

Dobrá knižka do plenéru sa dá čítať aj počas pomalej chôdze.

Autor je spisovateľ

Dobrá knižka na čítanie v plenéri musí byť predovšetkým úsporná. A to najmä priestorovo. Ideálne je, ak sa zmestí do zadného vrecka nohavíc. Samozrejme, aj toto odvetvie ovplyvnila digitalizácia a čítačky elektronických kníh nám umožňujú zobrať si na prechádzku pokojne aj takmer sedemstostranovú knihu Simona Schamu Landscape and Memory alebo kompletného Roberta Macfarlana. Iste však tušíte, že práve o to tu nejde.

Dobrá knižka do plenéru sa dá čítať aj počas pomalej chôdze. A keď od nej na chvíľočku zdvihneme zrak do krajiny, čítanie bez prerušenia pokračuje ďalej, čo platí aj opačne.

Takouto knihou je napríklad najnovšia zbierka próz Petra Borkovca Sebrat klacek. Keď som si ju začiatkom jari čítal na prechádzkach v starom jabloňovom sade, občas som zapochyboval, či ešte viem, kde sa končí kniha a kde sa začína krajina. Písal o mŕtvole v igelitovom vreci pohodenej uprostred krovia Borkovec alebo som tú mŕtvolu videl ja?

Dobrým čítaním do otvorenej krajiny sú aj knižky Josefa Kroutvora. Najmä jeho útlučký zväzoček s názvom Bukvova hůl z roku 2020. Podtitul knižky znie Zápisky a pověsti z Novohradských hor a všetky krátke texty, ktoré do knihy zaradil, sú pevne zviazané s hornatým ostrovčekom v južných Čechách.

Netreba sa však báť, ak Novohradské hory nepoznáme – knižka nám dobre poslúži na orientáciu aj v Malých Karpatoch či inom ľubovoľnom pohorí. „Opíral jsem se stále nálehavěji o hůl, důvěrnou společnici na cestě i necestě. Les mě svíral jako hradba ze všech stran a přistupoval blíž a blíž. Zdálo se mi, že se i já stávám součástí hvozdu, nepatrnou částečkou celku. Až mi dojdou síly, někde usednu a zetlím a nenápadně ztrouchnivým jako kus dřeva.“

Môj najnovší vychádzkový objav čakal na svoje odkrytie desať rokov. Drobučká knižka architekta Michala Šišku Malé věci v krajině vyšla už v roku 2011. Ako napovedá názov, knižka sa zaoberá vecami a javmi v krajine. Takými, okolo ktorých denne chodíme. A denne ich vnímame. Prijímame ich. Sú prirodzené. Sú naše. Drobnosti. Samozrejmosti. Za mestom. Za dedinou. Napríklad kaplnka, ohnisko, lavička, železničné nástupište. Šiška často len opíše konkrétnu vec a tým jej dodá význam, prípadne jemne zmení uhol pohľadu, aby zviditeľnil nepatrné. Občas si ľútostivo povzdychne za nenávratne strateným. Alebo nám ponúkne dobrú radu, ako by sme mohli do krajiny pozitívne zasiahnuť.

Šiška totiž tvrdí: „Jsme ve válce o krajinu, sami proti sobě. Příliš mnoho jsme přehlédli, zapoměli nebo prohráli.“ A tak bez ohľadu na to, či nám práve s trochou humoru navrhuje, aby sme vytrhli a zneškodnili ľubovoľný kus betónového koryta zo svojho vodného toku, čím by sme krajine veľmi pomohli, alebo láskavo hovorí o ľuďoch, ktorí vysádzajú aleje bez nároku na to, že sa dožijú času, keď budú „hotové“, vždy rozpráva najmä o našom životnom priestore. O jeho kultúrnom, ale aj ekologickom rozmere. O tom, že máme poslednú šancu. Urobiť niečo s poľnou cestičkou za svojou obcou. A teda aj s celou planétou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Komentáre

Teraz najčítanejšie