Prečo je nám osud Rómov ľahostajný
Ľudský tvor vie kruto ubližovať bez ohľadu na farbu svojej pleti či sociálne postavenie.
„Je to ich svet. Nesnaž sa mu porozumieť,“ počúval som často od starších, keď sme ako deti prechádzali popri časti našej dediny, ktorá akoby jej časťou nikdy ani nebola a pre ktorú sme si zvykli používať nie celkom správny výraz rómska osada. Bolo to – a stále je – geto so všetkým, čo toto slovo v sebe zahŕňa. Sociálne izolované, presne územne vymedzené a ponorené v bezvýchodiskovej chudobe.
Ako dieťa som nemal čas sa nad tým zamýšľať. A ani som na to nebol pripravený. Popravde, nikto nás k tomu ani nenabádal. To „je to ich svet“ bolo vlastne takým mávnutím rukou, ktorým sa to považovalo za vybavené. Existovali len predsudky prameniace práve z tej neprekonateľnej priepasti, ktorá sa pri obojstrannom nezáujme môže medzi majoritou a vylúčenou minoritou iba prehlbovať.
Oni mali svoj obraz o nás, my o nich. Boli sme ním kŕmení. Ako niečím nemenným, niečím, čo je tu tak od počiatku sveta a treba to len akceptovať. Sú špinaví, negramotní, nebezpeční, neprispôsobiví, nikdy sa nezmenia. A naopak: sú povýšeneckí, neznášanliví, klamú nás a nemajú nás radi.
