Denník N

Naši predkovia bobra jedli a jeho kožušina bola ceninou. Dnes robí pre prírodu oveľa viac ako človek

Bobor. Foto - Tomáš Hulík
Bobor. Foto – Tomáš Hulík

Keď stretnete bobra, len ho pozorujte, hovorí Dušan Valachovič zo správy Chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Útoku bobra sa podľa neho netreba obávať. Aj keď má impozantné hlodáky, na obranu ich používa len v prípade, keď je on alebo niektorý člen rodiny v bezprostrednom ohrození.

„Stretol som sa aj s prípadom, keď človek manipuloval s uspatým bobrom, bral mu nejaké miery, lenže bobor sa prebral a odhryzol mu kus stehna. Je jasné, že v takom prípade si za to človek môže sám,“ hovorí Valachovič, ktorého bobry fascinujú už vyše 30 rokov.

V rozhovore sa dozviete:

  • prečo musí byť bobor stále vo vode,
  • ktoré drevo mu chutí a ktoré nie,
  • ako vie, kde postaviť hať alebo hrádzu,
  • ako pomáha ostatným živočíchom,
  • či sú bobry skutočne monogamné,
  • ako sa správať pri stretnutí s bobrom.

Keď sme si dohodovali termín rozhovoru, navnadili ste ma informáciou, že bobry kedysi dokonca zapríčinili vojnu. Mysleli ste tým irokézske vojny, ktoré sa viedli v 17. storočí na území Severnej Ameriky?

Áno, v Európe ich nazývame irokézske vojny, ale anglická historiografia hovorí viac o zdroji financovania vojny. A tieto vojny mali zdroj financovania v bobrích kožušinách, preto ich volajú Beaver Wars – bobrie vojny. Francúzi aj Angličania podporovali v oblasti Rieky svätého Vavrinca a Veľkých kanadských jazier miestne vzájomne súperiace kmene pôvodných obyvateľov – vojnu Irokézskej konfederácie proti algonkinským kmeňom – pri získavaní monopolu nad obchodom s kožušinami na európskych trhoch. Cena kožušín predstavovala v tom čase obrovský objem peňazí, ktoré vystačili na udržanie viac ako storočnej vojny.

Čo to znamenalo pre bobry?

Pomerné zintenzívnenie konkurencie zo strany človeka. Aj keď s potláčaním bobra sa začalo už aj predtým a nezávisle od tohto konfliktu. Oba druhy – človek a bobor – mali záujem o rovnaký priestor, o úrodnú pôdu pri brehoch tokov, ale bobor bol slabším súperom.

Na čo všetko sa v tom čase využívala jeho kožušina?

Treba povedať, že bobor má najhustejšiu kožušinu zo všetkých dnes žijúcich živočíchov. Keďže má mimoriadne termoizolačné vlastnosti, nosiť celý bobrí kožuch by bolo pre človeka ťažko predstaviteľné – ľudský organizmus by sa veľmi rýchlo prehrial. Preto sa bobria kožušina využívala skôr na ochranu najzraniteľnejších častí tela, robili sa z nej čiapky, rukávniky, ktoré sa nosili pri veľkých mrazoch. Moderné kožušníctvo však už ponúka aj krátke bobrie kožuchy.

Pre bobra je jeho kožušina Achillovou pätou, pre ktorú musí byť väčšinou vo vode – využíva ju ako chladiace médium. Viazanie na vodu však nie je u bobra absolútne. Pri potrebe migrovať je schopný prekonať aj hrebene pohorí – jednoducho po potoku vyjde do sedla a za hrebeňom pokračuje ďalej v inom potoku. Keď ho zaskočia teplejšie slnečné lúče, je náchylný na prehriatie – hyperpyrexiu – so smrteľnými následkami.

Už sme takto zachraňovali mladého migrujúceho bobra, ktorý nepotreboval nič iné len chládok. Bál sa urobiť čo i len krok. Keď mu v takej situácii ukážete chládok, napríklad otvorenú debnu, dobrovoľne do nej vpochoduje.

Takže bobor sa v tomto smere príliš neprispôsobil klimatickým zmenám – nemá o nič redšiu kožušinu ako pred tisíckami rokov?

Prebiehajúca klimatická zmena má veľmi rýchly nástup, na toto tempo zmeny sa asi nestihne adaptovať veľa organizmov. Skôr využijú iné danosti získané evolúciou, ako napríklad možnosť migrovať. Druhé veľké vymieranie na konci ordoviku (pred cca 450 miliónmi rokov) zapríčinené klimatickou zmenou už vyselektovalo do ďalšej evolúcie tie živočíšne druhy, ktoré mali dokonalejšie vyvinuté schopnosti migrovať.

Adaptácia prebieha, pochopiteľne, aj u bobrov. Aj viazanosť bobra na vodu sa pripisuje práve adaptácii jeho predkov pri obsadzovaní chladnejších oblastí. Termoizolačné vlastnosti kožušiny potrebuje aj naďalej. Väčšinu času trávi vo vode a musí byť od nej izolovaný. Keby mal kožušinu redšiu, mohol by v chladnejšom počasí nachladnúť. Aj poškodenie kožušiny – napríklad vrtuľou člna – môže byť preňho fatálne. Už pár štvorcových centimetrov odhalenej kože môže viesť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ochrana prírody

Príroda

Prírodné vedy

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie