Denník N

Anna Symington-Maar: Najťažšie bolo obdobie depresie, cítila som len hlbokú únavu, nevládala som ani dýchať

Anna Symington Maar. Foto - Dorota Holubová
Anna Symington Maar. Foto – Dorota Holubová

Anna Symington-Maar je známa najmä ako spoluzakladateľka iniciatívy Teach for Slovakia, ktorá sa snaží zviditeľňovať problémy znevýhodnených detí. V posledných rokoch však hovorí čoraz viac aj o svojej dúhovej rodine, v ktorej s manželkou vychovávajú syna.

Má o neho strach, pretože nevie, aká budúcnosť ho čaká v krajine, kde sú nenávistné slová na adresu LGBTI ľudí stále bežné. „Keď hovoria o tom, že by mi odobrali moje dieťa, tak je to veľmi živý strach,“ opisuje v rozhovore Symington Maar. Kvôli tomu, aby jej syn mohol mať v rodnom liste mená oboch mám, sa musela Symington Maar vzdať slovenského občianstva a ponechať si len britské.

V rozhovore hovorí aj o tom, ako by mala vyzerať škola, ktorú zakladá, prečo sa do nej jej syn možno nedostane, prečo je pre chudobné deti zložité uspieť, a aj o tom, aké ťažké pre ňu bolo obdobie depresie. „Bol to moment, keď som si uvedomila, že ohrozenie nevychádza zvonka, ale zvnútra. Vedela som, že skúšam všetko, čo by som mala robiť, ale nič nefunguje,“ hovorí.

Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu budú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.

Ako dieťa ste sa často sťahovali, lebo váš otec cestoval za prácou do rôznych krajín. V jednom z rozhovorov ste povedali, že vašou celoživotnou témou sú otázky o tom, kto ste a kam patríte. Už to viete?

Nemám šajnu. Posunulo sa asi jedine to, že už ani neočakávam, že na to budem mať nejakú jednoduchú odpoveď. Som asi v tretine svojho života, ak sa nič závažné nestane, takže by asi bolo zvláštne, ak by som už poznala odpoveď na túto otázku.

Ako ste čakali, že bude tá odpoveď vyzerať?

Očakávala som, že sa nejako ukotvím. Budem patriť do nejakej skupiny, ktorá má svoje meno, do susedstva, mesta, dediny, ktorá má meno. Do firmy alebo organizácie, ktorá má meno. Také čiernobiele videnie. Ale to už asi nečakám. Pocit patriť niekam je veľmi intímna vnútorná vec. Najčastejšie sa cítim, že niekam patrím, vtedy, keď sa mám dobre duševne, som v pohode, som zdravá. Keď cítim, že samu seba prijímam.

Kde a kedy sa cítite dobre?

Vtedy, keď mi moje telo nedáva žiadne signály, že som unavená, v strese alebo niečo nesedí. Nehovorí mi, že mám spomaliť alebo zrýchliť. Keď sa cítim vyrovnane. Najčastejšie sa mi to stáva pri horolezectve, keď sa starám o rastliny na balkóne, keď len tak potichu sedím na zmrzke s niekým blízkym alebo v pracovných rozhovoroch s mojím tímom.

Aké pre vás bolo neustále sťahovanie sa s rodičmi do iných krajín? Bolo to dobrodružné alebo skôr otravné?

Bolo to veľmi ťažké. Asi to nemusí byť ťažké, ak sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

LGBTI+

Projekt PersONA

Rozhovory

Školstvo

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie