Dekameron 2020: Polypropylén, trenchcoat a skapandre

– Kurva, v tejto prdeli zostáva tuším len duchovný exil, – hovorím sestre.

– Exil je domov, – hovorí sestra.

– Exil sú ruky, na ktorých smieš plakať. Môj exil môj hrad, – hovorím ja.

– Cíťte sa u nás ako v exile, – hovorí sestra a obe sa smejeme.

Covid je všade, možno aj do vesmíru sme ho vyprdli. Po Marse behá nejaká mašina a celé to tam nahráva. Ide zistiť, či by sme sa nemohli rozdrapovať ešte aj tam, či by sme nemohli po svojom, tak ľudsky dobyť celý vesmír a zaprasiť ho. Niektorí sa už nevedia dočkať.

– Čo by si si vzala do vesmíru okrem skafandru? – pýta sa sestra, ale len tak, lebo už odchádza.

Stávame teraz na dvore, rúška na ksichtoch, jedna z druhej máme strach.

– Čau, – zatvára bránu.

– Au, – kričím za ňou, no nepočuje a môjmu vtipu sklapnú zuby naprázdno.

Keď som bola malá, na hodinách výtvarnej výchovy sme od nevidím do nevidím kreslili svet v roku 2000 – autá vo vzduchu, ľudí v skafandroch, tabletky namiesto obeda, ľudí s tykadlami… Mimochodom, na tieto obrázky som si spomenula minule v autobuse cestou do roboty.

– Dezinfikujte si tie paprče, – kričal šofér na cestujúcich, teda na nás.

Všetci na ksichtoch FFP2, niektorí gumené rukavice, slnečné okuliare, v rukách mobily, v ušiach slúchadlá.

– Respirátor FFP2 je povinný, – oznámil kovový ženský hlas v autobuse.

– Nerozprávajte sa, – dodal.

Chcem tykadlá!

Na oknách nápis, že neotvárajte ich, lebo dopravný prostriedok je klimatizovaný. Aj v angličtine.

Vystúpila som a osral ma vták. Našťastie. Vo vzduchu žiadne autá, „zatím je to dobrý“…

Pred rokom ma zatvorili v obchoďáku, odvtedy mám strach z uzavretých priestorov.

V knižnici máme teraz stále rozcapené dvere. Výdaj cez okienko. Okienka niet, vo dverách je stôl. Celé dni chystáme objednávky. Magorinec. Decká nechodia do školy a jedna pani, že by to chcelo nejakú peknú prázdninovú knižku. Ty brďo, však o chvíľu sú prázdniny!

Niečo na prázdniny by to tuším chcelo. Nejaký dobrý kožený kufor, picimicislamený klobúčik, nafučku, croksy, tevy, opaľovací krém s nejakým ultravysokým faktorom, teda vlastne neopaľovací krém by to chcelo, jáj, a dáku dobrú knižku! Neopaľovací, neparfémovaný krém… ideme s dobou. A dáku dobrú knižku na leto! Niečo ľahké, trochu napätia, povedzme, nie moc, alebo sexu, toho môže byť trochu viac, lásky, ach, väčšinou nešťastnej, šmrncu, povedzme… Čo čítať v lete, keď od jari do zimy vychádzajú len knižky na leto? Není to, co to bývalo, příteli Šimako!!! A okrem toho, kto by čítal v takom teple?

Pred rokom či dvoma, kto si to má pamätať, sme urobili u nás v detskom tzv. mraziaci pult – nech sa páči, ochlaďte sa! Knižky s tzv. studenou tematikou. Gaardnerova knižka o Vianociach, niečo o severnom póle, niečo o tučniakoch, Snehová kráľovná a pod… Akože vtip. Tzv. ďalší nepodarený vtip! Ceduľka mraziaci pult sa odlepila, knižky z police padali a takmer nik nevedel, prečo vystavujeme knižky o Vianociach.

– Konečne! Čakám ťa vyše hodiny!

– Rýchlo poď! Policajti nikde nestoja, keby niečo, povieme, že ideme za príbuzným. Vieš, kde máš to záhradkárstvo?

– Jasné, poď.

Sadáme s mužom do auta, svet je zaliaty slnkom, akoby nám však nepatrilo. Svet akoby nám nepatril.

– Tento rok asi nikam v lete nepôjdeme, čo?

–Neviem. Mne nechýba nič.

– Mne všetko.

Potom obaja mlčíme.

Spomenula som si na prázdniny u babi v Bernolákove a na jedno mokré a upršané leto, akých už niet, keď sme s maminým bratrancom Lacim, čo sa potom obesil, chodievali na bickáčoch na rybačku na Čiernu vodu a do Činížku, a lovili sme malé ploské rybičky, ktoré sme nejedli, a keď sa nás babi opýtala, na čo to teda, prebohaživého, zvláčame, jednohlasne sme odpovedali, že pre kocúrov… A tak tí naši, ale aj susedovi kocúry celé leto jedli ryby a mali z nich potom lesklú srsť, nie ako Mariškin kocúr Pazúr, čo sedával za oknom a ryby nejedol, lebo on, prosím pekne, nikdy von nechodil, a tak ten kocúr Pazúr vyzeral, akoby mal prašinu, a sedával na hodvábnom vyšívanom vankúšiku a vyzeral z okna tých našich lesklých… Aj v to leto sme sa kúpali iba zopárkrát. V Činížku, kde bola samá žaburina a užovky, z nej ráno vytŕčali ako dáke antény, skákali sme do vody zo starého plechového sporáka,  ktorý bol tzv. skokanský mostík… A inak stále pršalo, a tak som si šla k maminej spolužiačke zo školy požičať životopis hudobného skladateľa Nicolu Paganiniho a knižku o dievčatku Polyanna, ktoré raz dostalo namiesto bábiky barly, a tak sa tešilo aspoň z toho, že je zdravá a že ich nepotrebuje, no a potom sa tešilo už stále, celý život sa hralo hru na radosť z maličkostí, hľadalo všade a vo všetkom dáku radosť to dievčatko, a potom, aj keď z nej bola žena… Niekedy sa ťažko hľadá dôvod na radosť.

– Tu si mal odbočiť!

– Nekomanduj.

– Prečo si ten respirátor nedáš dolu? Bojíš sa, že ťa nakazím?

– Zabudol som, – odloží muž respirátor.

Míňame policajtov. Jejda, zabudla som na Sibirôčku. A vonku stále len pršalo, do uhoriek, ríbezlí a egrešov, zavárali sme marhule a broskyne, a keď vykuklo slnko, šli na bicykloch do Činížku, predbiehali popri koľajniciach vlaky a skákali medzi užovky, a medzitým čítali a čítali, a lovili na Čiernej vode ryby pre kocúrov!

Budem si teda čítať.

Na veľké romány zabudnite! Keď ich ponúknem čitateľom, rozosmejem ich, sama seba dostanem do rozpakov, zavše sa so svojimi návrhmi cítim smiešne. A tak sa znovu prázdninovo budem snažiť byť medzi svojimi kolegyňami vtipná, a ak nás otvoria, budem vyrábať chladiaci box. Snažím sa nedať najavo nemodernosť, že patrím so svojím vkusom do starého železa, ale netreba sa pučiť iba od smiechu, ani keď ste ešte malí.

Chcelo by to na leto dáke nové čierne šaty, dramatický rúž, šatku, čo veje vo vetre, slanú od mora!

– Neoblievaj sa tou kávou.

– Nerozkazuj stále.

– Čo bolo v robote?

– Nič.

Alebo malé súkromné lietadielko. Najlepšie bez šoféra. Kurva, veď ja som najkrajšie a najdlhšie výlety vždy len s knižkou… Môj svet je pod stanom z knižky a ja neviem, ako je vonku, možno prší a možno vyšlo slnko, a všetky kocúry s lesklou a nelesklou srsťou a psi s lesklou aj nelesklou srsťou lenivo zaliezli niekde pod schody, na kúpaliskách špliecha voda a potom príde večer, jemne si sadá na krajinu, zem chladne, vlhne, kocúry a psi vyliezajú spod schodov a starenky na bicykloch idú s krhlami na cintorín popolievať svojich, opálená a vykúpaná squadra nečítačov si ide krátiť večer niekde do baru a ja som ešte stále na výlete, na túre, splave, jednodňovom, dvojdňovom, polpenzia, urvi si niečo v kuchyni, kúsok chleba alebo dáke ovocie, vlastne je jedno, čo ješ, výletníci ako ja si na stravu nepotrpia.

Ľudia odchádzali a vracali sa z dovoleniek od mora, z hôr, opálení, zamilovaní, ostrihaní, v nových šatách, šortkách, tričkách a vy, na plachetnici s posteľnou plachtou, čo sa nevzdúva vo vetre, bez kormidla, zavše celý deň v nočnej košeli, navečer prehodiť pár slov s rodinou, aby sa nepovedalo, duchom v knižke, len aby sa nepovedalo, neprítomná som aj vtedy, keď sa ideme s kamarátmi kúpať, stále myslím na svoj iný akoby mačací život všedných zážitkov, jemný dych rozprávača knižky, ktorý mi dúcha do plachiet a pohybuje mojím svetom, prípadne ho jemne rozvibruje, akoby sa rozkýval malý kvet.

– Vybral si mi ten kabát z čistiarne?

– Zabudol som.

– A zaplatil si malej spev?

– Večer to urobím, naozaj som nemal dnes čas.

– Keby sa začali nosiť skafandre, tebe by pomohli. Pozri sa, čo máš na sebe…

– Možno aj tebe.

– Keby sa začali povinne nosiť skafandre, len dúfam, že tu už nebudem, keď sa budú, tak ja budem protestovať!

Zavše, čítajúc názvy umelých vlákien, s dojatím spomínam na babičku a jej, vlastne v tom čase tiež dosť komplikované názvy látok, z ktorých mala šaty – šantung, barchet, šifón, buret, krepdešín, žoržet… Tie mali cveng!

Vraj existujú tri druhy syntetických vlákien. Čítala som o tom. Jeden je vyrobený z celulózy, druhý z ropy a tretí z minerálov. Joj, mamo, človečiny niet!

–Akryl, elastan, kashmilon, latex, lycra, mikrovlákno, modal, nylon, polyamid, polyester, polypropylén, viskóza… Dobré, čo?

–Čo? – nechápavo pozrie manžel.

– Mimochodom, chcelo by to tuším nový balónový plášť.

– Trenchcoat.

– Teší ma! Vedel si, že na miestach, kde sa vyrába oblečenie, vedia farbu budúcej sezóny odhadnúť podľa toho, akú farbu má ich rieka?

– Počkaj, musím natankovať.