Janette Motlová: Hnevalo ma, že nemám život vo svojich rukách, a vinila som z toho mamu. To, čo mi dala, viem oceniť až teraz
Rasistické poznámky dnes oveľa viac prežívam a trvá mi dlhšie, kým ich spracujem, hovorí Janette Motlová. „Nestáva sa to často, ale o to viac ma to bolí. Myslím si, že čím je človek vyzretejší a vzdelanejší, tým viac je z toho nešťastný. Lebo si uvedomuje, že to celé naokolo nie je v jeho rukách, že nie je v jeho silách to zmeniť,“ vysvetľuje v rozhovore riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu budú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.
Aké je dnes dospievanie rómskych dievčat? V čom to možno majú iné ako vy pred rokmi?
Dnes je to už podľa mňa trošku benevolentnejšie a nie až také rigidné, aké to bolo kedysi v rómskej kultúre. Samozrejme, veľmi záleží na konkrétnej komunite. A nemám pritom na mysli len kultúrny aspekt, ale aj príslušnosť k sociálnej vrstve, ktorá dnes determinuje to, čo môžeš a čo nemôžeš, či to máš ľahšie alebo to nemáš ľahšie.
Všeobecne však mám pocit, že to, čo by sa predtým u dievčat neprehliadlo, sa teraz viac toleruje. Myslím tým napríklad spôsob obliekania alebo to, že dnes už možno nie všade platí, že prvý chlapec musí byť aj ten posledný. Určite je to už trochu voľnejšie. Globalizácia a spoločenský vývoj prinášajú uvoľnenejšie normy aj do našej komunity.
V čom to majú rómske dievčatá iné ako chlapci?
Mne sa zdá, že rómski chlapci to majú dokonca v niečom horšie ako dievčatá. Už veľmi skoro sa od nich očakáva, že sa postarajú, kým tlak na dievča dnes nie je až taký silný. Dievča má byť predovšetkým dobrá dcéra, dobrá mama, dobrá žena. Ale od chalana sa očakáva, že pomôže otcovi a prinesie do rodiny peniaze. Je to však len môj pocit, ktorý nemám podložený dátami, skôr som ho získala načúvaním a sledovaním príbehov deciek, ktorým sa venujeme.
Chlapcovi sa menej prepečie, že chce ísť študovať. Keď chce ísť študovať, znamená to, že už má dosť rokov, je dosť silný a mocný, a teda už môže ísť robiť aj na stavbu alebo nosiť železo. Asi aj preto majú rómski chlapci menší prístup k stredoškolskému vzdelaniu ako dievčatá. Ale, ako som už hovorila, je to len môj pocit, pohľad na základe pozorovania príbehov mladých. Chce to seriózny výskum.
Takže keď ste boli malé dievča, ani ste si nikdy nepovzdychli, že ste sa mali radšej narodiť ako chlapec?
Nie, nikdy. Možno je to aj tým, že som bola veľmi dlho jedináčik, dokonca som nemala nablízku ani bratrancov, len sesternice, takže som to ani nemala s čím porovnávať. Vždy som mala pred sebou len ženský pohľad, možno aj preto som nemala pocit, že by som radšej mala byť chalan.
Mala som skôr iné túžby – chcela som byť biela, vysoká, blonďavá… (smiech)
Bolo ťažké budovať si sebavedomie, keď sa na vás ľudia pozerali cez prsty len preto, že máte iný odtieň pokožky?
Bolo. Ale hlavne preto, lebo som mala pocit, že majú pravdu. Bola som presvedčená, že je to naozaj tak.
Sebadôvera mi nechýbala preto, že by som sa bála alebo hanbila zmeniť to, ako žijem. Nie. Vyplývala skôr zo sklamania, že nemám svoj život vo svojich rukách. Môžete sa cítiť menejcenná preto, lebo vám to ľudia okolo vás neustále dokazujú. Lenže ja som bola čoraz častejšie presvedčená, že vlastne majú pravdu. Mala som pocit, že som naozaj menej ako iní ľudia.
Kľúčovú úlohu pritom zohral moment konfrontácie. Mne vlastne až tak neprekážalo, že som chudobná, že nič nemám, až kým neprišla zrážka s realitou a uvidela som, čo všetko ostatní majú a ja nie. Vtedy som sa začala cítiť ochudobnená, až zlostná. Vtedy si človek zvykne klásť otázku, kto za to môže, má potrebu nájsť vinníka.
Kde ste ho hľadali vy?
Smutné je, že som ho nenachádzala niekde mimo rodiny, ale nachádzala som ho vo svojej rodine. Mala som pocit, že za všetko môžu moja mama a otec. A nejakým zvláštnym spôsobom som mala pocit, že za to môže hlavne mama. Že ona môže za to, že nemôžem robiť to, čo ostatní.
Hĺbku ublíženia svojej mame som si uvedomila, až keď som bola dospelá. Hoci som jej možno až tak neubližovala slovami, uvedomovala som si, ako som jej ubližovala v myšlienkach.
Kedy ste si to potom vysvetlili?
Nikdy.
Nikdy? A ona vám to napriek tomu odpustila?
