Denník N

Open space či kancelária? Neznesiteľne nahlas a príšerne ticho

Slúchadlá sú to, čo vám na otvorenom pracovisku môže dať trochu súkromia. Foto - Tomáš Benedikovič
Slúchadlá sú to, čo vám na otvorenom pracovisku môže dať trochu súkromia. Foto – Tomáš Benedikovič

Priestranné, otvorené pracoviská bez priečok a súkromia nedávajú psychológom zmysel.

V amerických filmoch z 80. rokov to vyzeralo super. Úradníci a sekretárky pracovali za stovkami stolov vo veľkých kanceláriách bez stien. Všade zvonili telefóny. Na rozdiel od našich vŕzgajúcich dverí a dlhočizných chodieb vyzerali Open-plan Offices ako nedosiahnuteľná budúcnosť.

Dnes sa psychológovia a architekti po celom svete snažia prísť na to, ako vytvoriť aspoň trochu súkromia na mieste, kde nás s desiatkami kolegov síce môže spájať veľa, no nedelí nás takmer nič. Zhodujú sa v jednom: je to náročné. Skoro tak, ako spomenúť si na nevinný úsmev podnikavého dievčaťa Melanie Griffith.

Najžiarivejší bol vtedy, keď dostala vlastnú kanceláriu. Lebo tak to v Open-plan Officoch funguje. Vyššia pozícia rovná sa dvere, hoci len presklené.

V redakcii Denníka N to tak zatiaľ nie je. Máme iba štyri steny a jedny spoločné vstupné dvere. Zasadačku a kuchynku. Výhrada padla, skôr než sme mali počítače. „A nedajú sa tu postaviť priečky?“

Bol to kolega Tomáš Gális, ktorý si privykol pracovať v malej uzamykateľnej kancelárii, ktorá mala dvere skoro stále otvorené, no možnosť zatvoriť ich bola vzdialená na dosah ruky. Súdiac však podľa toho, že ako prvú vec si do novej redakcie priniesol rádio, s návrhom priečok to nebolo len nejaké cynické podpichovanie, ale reálny plán.

Kto aspoň raz pracoval v open-plan office, teda obrovskej kancelárii plnej stolov, vie, že niekedy je to Peklo vo verzii 2.0. Nehovoriac o tom, že to vôbec nie je inšpiratívne miesto. Ak teda nerátame, že jeden konkrétny bol inšpiráciou pre tento text.

Melanie Griffith, Harrison Ford a Sigourney Weaver vo filme Podnikavé dievča (1988). Foto - Outnow
Melanie Griffith, Harrison Ford a Sigourney Weaver vo filme Podnikavé dievča (1988). Foto – Outnow

Pozor, niekto sa (určite) pozerá

Všetko to celkom nevinne začal architekt Frank Lloyd Wright, ktorý v roku 1904 navrhol administratívnu budovu pre firmu Larkin Soap Company v New Yorku. Najdôležitejšou inováciou päťposchodovej tehlovej stavby bolo obrovské átrium plné dlhých stolov pripravených pre zamestnancov.

Dôvody, ktoré ho k takémuto riešeniu viedli, boli podľa Jeremyho Myersona najmä estetické. „Chcel vytvoriť veľký priestor podobný katedrále,“ hovorí profesor Royal College of Art v Londýne pre BBC. „V skutočnosti to však bolo veľmi užitočné pre manažérov, lebo absencia stien znamenala, že mohli na svojich zamestnancov dohliadať v otvorenom priestore a neustále ich sledovať. Bolo to všetko o kontrole.“

Že sa text o nástrahách Open-plan Office objavil ako súčasť seriálu Lucy Kellaway o pracoviskách práve na BBC, nie je žiadna náhoda. Keď sa totiž pred dvoma rokmi BBC sťahovalo do obrovskej budovy s najväčším živým štúdiom v Európe, do správ sa dostali aj manuály pre zamestnancov.

Okrem prísneho zákazu žiarivých farieb oblečenia obsahovali aj presne vytýčené trasy, ktorými môžu ísť redaktori na toaletu, aby príliš nezavadzali v obraze. Nie Veľký brat, ale rovno desať miliónov ľudí z celého sveta sa predsa pozerá.

Fakt však je, že nemusíte sedieť ani vo vysielacom štúdiu, aby ste v Open-plan Office mali čudný pocit, že niekto sa môže pozerať. Keď v roku 2002 univerzita v Calgary robila výskum s pracovníkmi veľkej ropnej spoločnosti, ktorá sa presťahovala z tradičných kancelárií do otvoreného pracoviska, nedopadlo to dobre ani v jednej z kategórií, na ktorú boli zvedaví.

Znížila sa spokojnosť zamestnancov s prostredím, narástol stres, zhoršili sa im vzťahy s kolegami aj ich výkon. Nehovoriac o tom, že v takomto prostredí máte väčšiu šancu ochorieť a boj o sústredenie sa sa niekedy vyrovnáva pokusu človeka zostrojiť časostroj.

Budova firmy Larkin, ktorú navrhol Frank Lloyd Wright.
Budova firmy Larkin, ktorú navrhol Frank Lloyd Wright.

Ak mi neveríte, vyhoďte ma

K nám sa moderné otvorené pracoviská dostávali postupne. Ešte v roku 1996, keď robil architektonický ateliér Ľubomíra Závodného centrálu VUB banky, však zamestnanci prijímali Open-plan Office s nevôľou. „Dokonca aj kancelárie v Tatracentre boli otvorené, no ľudia si vybojovali ich rozdelenie, hoci len presklenými priečkami,“ hovorí Ľubomír Závodný.

Odkedy budovu na Hodžovom námestí v Bratislave postavili, interiérové dispozície sa menili už minimálne desaťkrát. Je to pomerne jednoduché, lacné a dá sa to urobiť za víkend. Keď sa v pondelok vrátia zamestnanci, nové priečky sú hotové.

„Klienti postupne prijímajú model takéhoto variabilného priestoru, musí byť však robený modulovo, aby sa dal prispôsobovať a deliť aj vzhľadom na inštalácie,“ hovorí Závodný. Okrem lepšieho prehľadu nad zamestnancami a variability však dodáva aj ďalší dôležitý dôvod, ktorý u nás vedie investorov k riešeniu v podobe Open-plan: nižšie náklady.

Psychologička Barbora Kuchárová sa na psychoterapiách stretáva s množstvom klientov, prichádzajúcich z veľkých korporácií, ktorí sa psychicky zrútia. Nad „nižšími nákladmi“ aj nad možnosťou „kontrolovať“ svojich zamestnancov máva nesúhlasne rukou.

„Z hľadiska psychológie je to veľmi zlá filozofia, lebo vzájomná dôvera, hoci aj na pracovisku, má byť postavená na iných princípoch, než je vizuálna kontrola. Keď svojmu kolegovi či zamestnancovi neverím, nech s ním nepracujem,“ hovorí rozhodne.

Princíp fungovania Open-plan Office podľa nej zmutoval do neprijateľnej podoby. „Jeho využitie je opodstatnené v prípade, keď dochádza k priamemu kontaktu so zákazníkom – napríklad v banke alebo v niektorých úradoch. Dnes pracujú v takýchto podmienkach ľudia, ktorí vôbec do kontaktu so zákazníkom neprichádzajú.“ Každý z nich má pritom odlišné potreby a tie môžu viesť ku konfliktom.

Redakcia denníka N zatiaľ žiadne priečky nemá. Foto - Tomáš Benedikovič
Redakcia denníka N má zatiaľ priečky minimalistické. Foto – Tomáš Benedikovič

Neznesiteľne nahlas a príšerne ticho

A kým kedysi boli pracovníci na otvorených pracoviskách vedení k tomu, aby sa rozprávali čo najmenej, dnes sa za najväčší prínos open-plan office považuje možnosť rozprávať sa viac. Viac a neustále.

„Nikto nedokáže porozumieť dvom ľuďom hovoriacim súčasne,“ hovorí Julian Treasure zo Sound Agency pre BBC. A už vôbec potom nemôže rozumieť vlastnému hlasu v hlave, ktorý koordinuje to, na čom práve pracuje, dodáva.

„Nie je náhodou, že vyučovacia hodina v škole má 45 minút,“ hovorí Kuchárová. „Žiadna bytosť sa nevie na rovnakej vlne koncentrovať osem hodín denne. Dokážeme sa sústrediť v asi dvadsaťminútových intervaloch, na to však potrebujeme podmienky. Schopnosť koncentrácie pritom rozbíja aj to, keď si niekto vedľa nás listuje knihu. Náš mozog to vníma a hoci nám hovorí, aby sme si to nevšímali, vyruší nás to. Snaha sústrediť sa nás tak stojí veľmi veľa zbytočnej energie, ktorú by sme inak mohli venovať samotnej práci.“

Na druhej strane je problémom ticho. Neznesiteľné ticho, v ktorom sa nedá rozprávať o ničom čo i len trochu súkromnom, lebo všetci vás môžu nielen vidieť, ale aj počuť. Celý deň tak ostávate utopení v pozdravoch a krátkych konverzáciách o počasí a káve.

Koľko súkromia potrebuje človek na prácu?
Koľko súkromia potrebuje človek na prácu?

Ani tak, ani tak

Na to, aby sa ľudia rozprávali o nových nápadoch, ale aj o tom, ako sa v skutočnosti majú, totiž nestačí, že ich posadíte vedľa seba a nedáte medzi nich steny.

Vytvoriť zamestnancom priestor na inšpiratívne konverzácie nie je jednoduché, a ako píšu Anne-Laure Fayard a John Weeks pre Harvard Business Review, ani len „zdravý rozum nie je dobrým kľúčom k navrhovaniu interaktívneho dizajnu pracovísk“.

Zaoberali sa ním dvanásť rokov, urobili deväť štúdií v Štátoch, Európe aj Ázii a záverom je, že či ide o Open-plan Office, alebo akúkoľvek inú formu pracoviska, to, ako je navrhnutý interiér, naozaj môže primať, ale aj odradiť ľudí od neformálnych rozhovorov. Všetko závisí od toho, ako toto prostredie dokáže tlmočiť svoj účel a ponúknuť možnosť využiť ho.

Ako príklad uvádzajú škandinávske aerolinky. V roku 1987 navrhli ako súčasť svojej administratívnej budovy centrálnu „ulicu“ s kaviarňami, obchodmi, so športoviskami a špeciálnymi oddychovými zónami. Nový dizajn mal posmeliť zamestnancov k častejším rozhovorom, ktoré by boli prínosom pre ich osobné uspokojenie aj chod celej spoločnosti.

Výsledok bol rozpačitý. Iba 9 percent zamestnancov sa pravidelne stretávalo na „ulici“ a v kaviarni, dve tretiny všetkých rozhovorov a stretnutí naďalej prebiehali v samostatných kanceláriách. Niečo skrátka nefungovalo.

Iná štúdia z roku 2009, tiež pochádzajúca zo Švédska, zasa tvrdí, že zamestnanci s vlastnými kanceláriami sú šťastnejší než ich kolegovia v Open-plan Officoch. Ich šťastie a spokojnosť však tiež nie sú bez výhrad. Radi by sa viac stretávali s kolegami.

Slúchadlá nemusia slúžiť iba na to, aby ste počúvali. Sú celkom dobré aj vtedy, keď chcete stlmiť okolie alebo dať najavo, že sa potrebujete sústrediť. Foto denník N - Tomáš Benedikovič
Slúchadlá nemusia slúžiť iba na to, aby ste počúvali. Sú celkom dobré aj vtedy, keď chcete stlmiť okolie alebo dať najavo, že sa potrebujete sústrediť. Foto denník N – Tomáš Benedikovič

Pozor na upírov

Psychologička Barbora Kuchárová je odporcom nezmyselných Open-plan officov, v ktorých ľudia pracujú samostatne a neprichádzajú do priameho kontaktu so zákazníkom. „Súčasťou našej osobnosti je intimita a na isté veci skrátka potrebujeme súkromie. Napokon – veľa o tom hovorí fakt, že medzi naše najhoršie sny patrí napríklad, že sa ocitneme nahí uprostred námestia alebo že niekto uvidí, ako vykonávame potrebu.“

Pre ľudí, ktorí pracujú v Open-plan Officoch, je preto dobré, ak môžu občas pracovať z domu. Na pracovisku je zasa dobré vytvoriť si vlastnú zónu – doniesť si slúchadlá, fotku a vytvoriť rituály, s pomocou ktorých si vieme na chvíľu oddýchnuť a nabrať koncentráciu.

Je to pomerne jednoduchý návod, no veľmi rýchlo ho môže zmariť kolega, v najhoršom možnom prípade „energický a emočný upír“.

„Existujú dva typy ľudí – orientovaní na výkon a orientovaní na vzťahy. Treba si určiť, čo je našou prioritou. Nie je veľkým tajomstvom, že do práce chodíme najmä pracovať. Trávime tam však najviac aktívneho a bdelého času života, preto je prirodzené, že tam máme aj vzťahy. Zo skúseností však poznám prípady, ktoré to nevedeli kontrolovať a dostali sa do problému. Riešili pomyselné problémy kolegov alebo šéfov a reálne pracovať začínali doma alebo cez víkendy, čo je priam masochistické,“ hovorí Kuchárová.

To, že neustále vypätie, porovnávanie sa s ostatnými a zvyšovanie výkonu nemusí byť najlepšie, nie je žiadna novinka. „Niekto všetko úžasne zvláda, ale po štyridsiatke ťažko ochorie vplyvom dlhodobého nadmerného preťaženia. Dôvodom pritom môže byť aj práca v zlých podmienkach, v ktorých treba vynakladať trojnásobnú energiu na sústredenie. Dlho sa zdá, že všetko je v poriadku, ale zrazu človek vyhorí a prídu aj ďalšie psychosomatické ochorenia,“ hovorí Kuchárová.

Každý open-plan office má niekoľko dobrých miest na sedenie -  pri oknách a v kútoch. Aj keby s tým Patrick Swayze možno nesúhlasil.
„Bejby predsa nebude sedieť v kúte,“ zaznie vo filme Hriešny tanec, no Patrick Swayze vtedy iste netušil, že miesto v kúte môže byť jedným z najlepších.

Ako vypnúť

Na to platí známa klasika, pripisovaná Williamovi Newnhamovi: work hard, play hard. Slovami Barbory Kuchárovej: čím náročnejšia práca, tým silnejšia psychohygiena. „Keď pracujeme v náročnom prostredí a podávame veľký výkon, musíme byť neuveriteľne starostliví a láskaví voči sebe, musíme mať okolo seba dobrých priateľov, záľuby a vedieť ako ‚vypnúť motor‘ a oddeľovať prácu od súkromia.“

Jedným z riešení, ako pracovať na otvorenom pracovisku a nezblázniť sa, môže byť napríklad to, že budete robiť výlučne s priateľmi a ľuďmi, s ktorými si rozumiete. Nech to znie akokoľvek nereálne a naivne, zdá sa mi, že v istých prípadoch je to možné.

A možno sa mi to zdá len preto, lebo v novej redakcii sedím v kúte. Je to lukratívne miesto, jedno zo štyroch. Robil si naň zálusk aj kolega, ktorý mi lichotnícky začal nahovárať, že bejby nebude sedět v koute, lebo Patrick Swayze by s tým určite nesúhlasil.

Nedala som sa. Nedala by som sa, ani keby rovno Swayze zostúpil tanečným krokom z nebies a povedal mi, že som ako vietor. Bojovala som o stoličku v tesnej blízkosti vzácnej sadrokartónovej steny a okna s denným svetlom tak sebecky, ako o dosiaľ máločo. Zatiaľ to funguje. Ešte nemám chuť pustiť si v rámci motta work hard, play hard ani Hriešny tanec, ani Podnikavé dievča.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie