Dekameron 2020: Vedľajšie účinky
Ľudia prúdili ulicou organizovane a so zvláštnou dôstojnosťou, ba až pátosom. Kamilovi to pripomenulo voľby. Každý z nás bude zaočkovaný, ale všetci spoločne dávame covidu na frak, napadlo mu v školskej chodbe, keď mu teplomer pri vstupe nameral ideálnu teplotu 36,56 stupňa a zdravotníčka vľúdne, no dôrazne usmernila čakajúcich, aby dbali na rozstupy. Dnešné pokračovanie Dekameronu 2020 napísal Márius Kopcsay.
„Pošlem ti tvoj kód na messenger,“ povedal Ivan Váhal, syn Kamila Váhala, len nedávno prekročivší prah dospelosti. Nad hlavou mu zaplieskala krídlami hrdlička, vyletela strmhlav nahor k modrej oblohe, čo je súčasť jej svadobného letu. Druhou fázou je plachtenie smerom dolu. A potom spustila klasické:
„Hu-hú-hu.“
Hrdličky by mali cukrovať, myslia si možno niektorí, lež cukrujú iba exotické hrdličky chované v klietkach. Hrdlička záhradná robí:
„Hu-hú-hu.“
Žije u nás aj hrdlička poľná, ale tá zasa hrkúta podobne ako holub.
„Všetci chodia s nejakými papiermi,“ prezeral si Kamil Váhal ľudí smerujúcich k areálu zdravotníckej školy alebo aj vychádzajúcich von. Cítil znepokojenie už len preto, že medzi ľuďmi dlho nebol. Odvykol si od nich, ešte aj v takomto množstve.
„Nepotrebuješ žiadny papier. Tvoj kód som ti už poslal,“ zopakoval syn trochu netrpezlivo.
„Prečo je tu toľko ľudí? Mám niekde čakať?“ oslovil Kamil Váhal dobrovoľníka v reflexnej veste.
„To je len doprovod,“ vyslovil dobrovoľník slovo, ktoré Kamilovi pripomenulo hudbu. Spieva Miladka Klasovitá, klavírny „doprovod“ Kamil Váhal, vybavila sa mu veta zo školských koncertov. Miladka spievala, až očervenela. Kamil za klavírom na nej hľadal niečo pekné. Až to raz našiel a bol do nej niekoľko rokov jednosmerne zaľúbený.
„Tu si môžete cukrovať ako hrdličky,“ chichotal sa učiteľ Vasiľ Mokráň, keď ich nechával samotných v učebni, aby mohli cvičiť na vystúpenie.
„Slovenské hrdličky necukrujú,“ ohradil sa Kamil Váhal a očervenel tento raz on. A to ani nespieval.
„Hu-hú-hu.“
Očkovanie sa pre mnohých stalo ideálnym časom na víkendovú prechádzku. Slnko svietilo na strechy rodinných domov, v záhradách rozkvitli stromy. Víkend pripadol do teplej periódy, ďalšie pracovné dni budú podľa predpovede zasa studené, ochladí sa o 20 stupňov. Narušený polárny vortex v tomto čase spôsoboval prudké zmeny počasia. Ako keby niekto (Pán Boh?) otáčal kohútiky a púšťal smerom do strednej Európy raz teplý vzduch z trópov či zo Stredomoria a potom hneď zasa arktickú zimu so snežením a prudkým vetrom. Fúkalo vlastne takmer stále, z tej či onej svetovej strany, ovzdušie bolo nepokojné, chvelo sa nestabilitou v každom ohľade. Kamil Váhal musel pripustiť, že nehybná atmosféra samoobsluhy, v ktorej strávil karanténu, mala svoje výhody. Napríklad závetrie.
Ľudia prúdili ulicou organizovane a so zvláštnou dôstojnosťou, ba až pátosom. Kamilovi to pripomenulo voľby. Každý z nás bude zaočkovaný, ale všetci spoločne dávame covidu na frak, napadlo mu v školskej chodbe, keď mu teplomer pri vstupe nameral ideálnu teplotu 36,56 stupňa a zdravotníčka vľúdne, no dôrazne usmernila čakajúcich, aby dbali na rozstupy.
Kamil cez veľké školské okno zazrel syna, ako sa prechádza medzi čakajúcimi v tmavočervenej vetrovke. Prečo si ju nedá dole, keď je tak teplo? Odolal pokušeniu zavolať mu s takouto inštrukciou. Pripomenul by sám sebe svoju mamu, ktorá každému niečo pripomínala. Pípla mu od nej esemeska.
„Už ste na očkovaní? Nieže má Ivko v tom teple tú tmavočervenú bundu,“ písala mamička. Napísala zrejme aj Ivanovi, pretože sa odrazu vyzliekol a bundu napchal do ruksaku. Kamil to stihol zachytiť letmým pohľadom práve vo chvíli, keď potvrdil podpisom, že nie je chorý ani tehotný, a vykročil do telocvične. V kóji číslo osem už naňho čakala sestrička s injekčnou striekačkou v ruke.
„Ani neviem, kedy som dostal naposledy injekciu,“ povedal jej Kamil Váhal. „Možno pred tridsiatimi rokmi.“
V skutočnosti to bolo ešte viac.
„Buďte rád, že ste taký zdravý,“ povedala mu sestrička, prelepujúc náplasťou svoj vpich, jeden z tisícov vpichov víkendu a miliónov vpichov svojho života.
„Ale večer môže prísť teplota. Alebo zimnica,“ varovala sestrička svojho príliš zdravého klienta.
Kamil si pätnásť minút podľa pokynov posedel v telocvični a potom vyšiel opäť von na oslepujúce slnko presvecujúce kvitnúce čerešne. Medzi čakajúcimi ho privítal Ivan, vytiahol z ruksaku minerálku, Kamil sa cítil dehydrovaný, čakal, že sa čochvíľa dostavia drastické vedľajšie účinky, ale neprichádzalo nič. Len ťažko vysvetliteľná únava zo života. Ale tá sa dá vysvetliť ľahko: totiž, že život je naozaj ťažký. Únavný.
Kamil s Ivanom nastúpili do autobusu a cestovali za Kamilovou mamou do Čiernej. Autobus uháňal medzi svetlohnedými poľami, na obzore sa mäkko dvíhala a vlnila tmavomodrá hradba karpatského hrebeňa.
Prítmie samoobsluhy v Čiernej v Kamilovej duši elektrizujúco rozsvietilo pocit domova. Ovanulo Kamila s Ivanom príjemným chladom, Ivan si dokonca zasa obliekol bundu. Tu by sa skvele trávila karanténa, oživil si spomienku na čas prežitý v izolácii. Intímne šero malomestského obchodu vypĺňali divoké tóny folklórnej hudby v diskotékovom stvárnení. Mladá predavačka, ktorej dodávala tepláková súprava zvláštny ženský pôvab, tancovala do rytmu, kým blokovala Kamilov a Ignácov nákup.
