Stalinova vojna a mier

Od vojny v Gruzínsku v roku 2008 cez anexiu Krymu v roku 2014 po jarné zhromažďovanie vojsk pozdĺž východných a južných hraníc Ukrajiny sú kroky Ruska čoraz znepokojujúcejšie. Mohla by história, najmä správanie Sovietskeho zväzu pod vedením Josifa Stalina po druhej svetovej vojne, poskytnúť západným lídrom informácie, ktoré by pomohli zmierniť túto hrozbu?

Zdá sa, že niečo také si myslia autori niekoľkých nových kníh o Stalinovi. Ale nie každý jeho príbeh rozoberá správne. Namiesto toho sa moderní pozorovatelia často dostanú do pasce pretvárania histórie spôsobom, aby zodpovedala prevládajúcim ideologickým formám dnešných dní. Často preto čitateľom ponúknu senzačný príbeh, ktorý je nielen nepresný, ale ktorý zároveň hrá do karát ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi.

Nikde to nie je zjavnejšie ako v názore populárnom na Západe, že Putin je strategický génius, ktorý vždy myslí niekoľko krokov dopredu. Putin vraj akosi predvída taktické chyby svojich západných nepriateľov a je vždy dobre pripravený ich využiť. Výsledkom je, že je nielen jedným z najsilnejších autokratov na svete, ale že podobne ako Stalin patrí aj medzi ich najefektívnejších predstaviteľov.
To mu určite lichotí. Ale je to realita?

Stalinistický revizionizmus

Zdá sa, že prakticky každá veta z novej knihy Seana McMeekina Stalinova vojna: Nová história druhej svetovej vojny potvrdzuje existenciu Stalinovej nadprirodzenej strategickej brilantnosti. Podľa autora vojnu neviedol, ako sa mnohí domnievajú, záporák Adolf Hitler. „Nemecká agresia“ počas vojny nikdy nezasiahla Áziu, zdôrazňuje McMeekin, a Hitlerov odkaz neznamenal pre formovanie dnešného sveta veľa.

Druhá svetová vojna teda nebola Hitlerovou vojnou. Bola to, ako naznačuje už názov knihy, Stalinova vojna. Nakoniec to bola Stalinova ríša, ktorá sa rozprestierala na euroázijskom kontinente. Bol to Stalin, kto chcel, aby Japonsko spôsobilo jeho „anglosaským“ kapitalistickým nepriateľom skazu. A bol to Stalin, kto sa tešil z víťazstva a koristi. Odkaz druhej svetovej vojny pretrváva nielen v pretrvávajúcich nárokoch Ruska na japonské severné Kurilské ostrovy, ale aj v komunistických vládach Číny, Severnej Kórey a Vietnamu.

McMeekin nenútene vyhlasuje, že všetko, o čom sme si mysleli, že vieme o druhej svetovej vojne, je nesprávne. Nevieme, kedy sa skutočne začala, ani to, kedy sa skončila. Nikdy sme nevedeli o Stalinových „dobre pripravených plánoch“ na podporu komunizmu, ktoré počítali s koordináciou „bojujúcich kapitalistických frakcií“. A nikdy sme nepochopili, ako počas toho s brilantnosťou bábkohereckého majstra „manipuloval“ so Spojeným kráľovstvom a s USA. Až doteraz.

Vďaka McMeekinovi očividne konečne spoznávame skutočný príbeh. Napríklad sme nikdy nevedeli – až kým nám nepovedal autor –, že britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklin D. Roosevelt boli v zásade spoluzodpovední za imperiálnu expanziu Sovietskeho zväzu, pretože nedovolili Hitlerovi a Stalinovi, aby si to medzi sebou vybavili sami.

Autor tvrdí, že Churchill mohol vojnu ľahko zastaviť už v roku 1940, keby mal chuť sa s Hitlerom dohodnúť a podpísať dohodu o rozdelení sfér vplyvu vo východnej Európe, ako to urobil Stalin v rámci paktu Molotov – Ribbentrop v auguste 1939. Týmto spôsobom mohol jednotný „západný“ front – vrátane nacistického Nemecka – čeliť sovietskej hrozbe (tak ako dnes mnohí hovoria, že by sa mal celý Západ postaviť Putinovmu Rusku). Namiesto toho si Briti a Američania vybrali za svojho partnera Stalina – a tým odsúdili milióny ľudí na „desaťročia útlaku a nových foriem teroru“.

McMeekin má pravdu, že ide o „novú históriu“. Ale jeho revizionizmus je ohromujúci pre jeho úplné ignorovanie prevládajúcich politických podmienok, situácie na bojiskách a základnej reality vojny. Možno by McMeekinova ďalšia kniha mala byť „alternatívnou“ históriou skúmajúcou sociálne a politické dôsledky odovzdania časti Európy nacistom.

McMeekin svoje fantastické tvrdenia údajne dokladuje rozsiahlym novým výskumom v ruských, európskych a amerických archívoch. Ale interpretovať a organizovať svoj výskum tak, aby podporil tvrdenia, ktoré chce človek potvrdiť, nie je veľmi ťažké. Sama pracujem v archívoch – snažím sa rekonštruovať nástup k moci svojho pradeda Nikitu Chruščova – a z vlastnej skúsenosti viem, ako je možné manipulovať s informáciami tak, aby zodpovedali ideologickej šablóne.

A o McMeekinových ideologických sklonoch niet pochýb. Jeho fixácia na Rusko ako zavrhovaného aktéra oživila už jeho predchádzajúcu knihu Ruské počiatky prvej svetovej vojny, ktorá viní Rusko priamo z veľkej vojny. Keby nebolo Ruska, vojna by podľa neho zrejme mohla zostať „miestnym“ balkánskym konfliktom. Ak topánka nesedí, opravte ju.

Stalinova vojna s rozsahom približne 800 strán zhromažďuje pôsobivé množstvo historických informácií. Ale vzhľadom na prokrustovský rámec sa javí ako bezradne arogantné dielo. Tento zmysel je posilnený venovaním knihy „obetiam“. Autor, profesor na Bard College, sa javí presvedčený, že prináša spravodlivosť tým, ktorí trpeli počas druhej svetovej vojny, i tým, ktorí trpeli jej následkami.

Ak chcete veriť, že Stalin, ktorý ani v júni 1941 neočakával Hitlerovo zrušenie Paktu Molotov – Ribbentrop, ani najskôr neveril správam, že nacisti prekročili sovietske hranice, bol prakticky vševediaci, táto kniha je pre vás. Nemôže však zmeniť pravdu vrátane všeobecne prijímaného záveru, že Stalinov ZSSR (podobne ako Putinovo Rusko) ovplyvňoval svet väčšinou prostredníctvom taktiky a oportunizmu, nie prostredníctvom dobre naplánovaných strategických plánov.

Strana a mier

Ak aj Stalin nebol, ako naznačuje McMeekin, vševidiaci a prakticky vševediaci, revolučná nestabilita, ktorú jeho politika podnecovala, bola napriek tomu jasným katalyzátorom druhej svetovej vojny v Európe aj v Ázii. Tento pohľad je iba jedným z mnohých, ktoré Jonathan Haslam z Inštitútu pre pokročilé štúdium a Cambridgeskej univerzity priniesol do svojej monumentálnej štúdie o úlohe komunizmu pri formovaní medzinárodnej politiky medzi svetovými vojnami.

Pre Haslama bol rozhodujúcim prvkom rastúcej nestability a neistoty na konci 20. a v 30. rokoch minulého storočia boj o vybudovanie komunizmu v jednej krajine. Toto bola zásadná Stalinova politická odpoveď po tom, čo Nemecko ani iné európske krajiny nedokázali zopakovať boľševickú revolúciu a opustili nový Sovietsky zväz ako jediný socialistický štát na svete.

Haslam sleduje Stalinov projekt od vybudovania Kominterny s jej chápadlami zasahujúcimi do politiky každej západnej demokracie cez rozhodnutie podporovať novú komunistickú stranu Číny, čo následne vyvolalo krvavý rozchod s Čankajškovým Kuomintangom, až po sovietsky zásah do španielskej občianskej vojny. To, čo Haslam presne vystihuje, je dialektika, v ktorej každé úsilie, čo Sovietsky zväz vyvinul na zvýšenie svojej bezpečnosti, prinieslo rovnakú a často násilnejšiu protireakciu, hneď ako sa v Taliansku a Nemecku dostali k moci Mussoliniho fašisti a Hitlerovi nacisti.

Domnievam sa, že McMeekin a Haslam by sa zhodli v miere, v ktorej Západ nesprávne prečítal Stalina. Haslam poznamenáva, že v zápase s Trockým bol „človek, ktorého britské ministerstvo zahraničia preferovalo oveľa viac“. Pravdepodobne by sa zhodli aj na miere, ako Stalin pohŕdal Západom, ktorý považoval za „príliš nekompetentný“, aby začal vlastné socialistické revolúcie, a preto by potreboval „priamu vojenskú pomoc“ od Sovietskeho zväzu.

Náhodná studená vojna?

Norman M. Naimark, uznávaný historik zo Stanfordskej univerzity, chápe, aký inštrumentálny bol pre Stalina i pre stranu, ktorú viedol, oportunizmus sýtený pohŕdaním. V knihe Stalin a osud Európy: Povojnový boj za zvrchovanosť objasňuje, že „existuje len veľmi málo dôkazov o tom, že Stalin mal vopred pripravený plán na vytvorenie bloku európskych krajín so spoločným systémom v sovietskom štýle“. Po tom, čo som nad McMeekinovou knihou neustále krútila hlavou, mi Naimarkova práca s podstatne menším rozsahom a megalomanskými nárokmi poskytla protijed.

Naimark dáva prednosť realistickejšej historiografii podloženej objektívnejšie uskutočneným a interpretovaným výskumom. Bez toho, aby odmietol Stalinovu bezohľadnosť a prefíkanú taktiku, poznamenáva, že jeho primárnym cieľom bolo zaistiť „bezpečnosť Sovietskeho zväzu“. Z krátkodobého hľadiska to znamenalo zabezpečiť, aby Nemecko nebolo „znovu vyzbrojené a aby nebolo schopné vykonať ďalšiu inváziu“ do ZSSR, a aj to, aby „krajiny východnej a strednej Európy neslúžili v takejto vojne ako ochotní pomocníci“.

Stalin chcel rozšíriť vplyv Sovietskeho zväzu v Európe, píše Naimark, ale nemal žiadny „plán rozvoja socialistického kontinentu“. Namiesto toho si pravdepodobne predstavoval, že sa krajiny strednej a západnej Európy „vyvinú do rôznych konštelácií s ľudovodemokratickými vládami, v ktorých by pôsobili ľavicové a stredové koalície aj s komunistickými stranami, čo by postupne stabilizovalo príslušné spoločnosti a obnovilo ich ekonomiky“.

Inými slovami, Stalin nechcel v Európe podnietiť socialistické revolúcie. Napríklad o Spojenom kráľovstve si myslel, že sa tamojší parlamentarizmus môže pokojne vyvinúť smerom k socializmu. Preto nebola potrebná „diktatúra proletariátu“, „násilná revolúcia a krviprelievanie“. Jeho prístup k Poľsku bol taký, že si v zásade môže zvoliť svojich vlastných spojencov a usilovať sa o „novú demokraciu“.

Stalin navyše „netúžil odcudziť si Američanov a Britov tým, že by pomáhal pri eliminácii nekomunistických strán ľavice a stredu“. „Celosvetový násilný zápas“ s USA nikdy nebol súčasťou plánu. Sila, prestíž a vplyv, ktoré mal Stalinov ZSSR po druhej svetovej vojne, jednoducho spôsobili, že Západ bol čoraz viac „ohromený ideologickým nepriateľstvom“. Naimark naznačuje, že ak by boli nevôľa a strach zo Sovietskeho zväzu menej absolútne, sovietske správanie by sa dalo kontrolovať viac.

Stalinov rozsudok

Kniha Sovietsky rozsudok v Norimbergu od Francine Hirschovej opakuje Naimarkovo vykresľovanie Stalina ako skôr improvizátora a oportunistu než ako strategického génia. Ale Hirschová, profesorka histórie na Wisconsinskej univerzite v Madisone, ponúka ešte prepracovanejšie a pútavejšie rozprávanie o povojnových interakciách medzi Sovietskym zväzom a Západom.

Nenechajte sa oklamať titulom. Toto nie je suchá história počiatkov Medzinárodného vojenského tribunálu (IMT), ktorý zasadal v Norimbergu po druhej svetovej vojne. Naopak, kniha vás chytí od začiatku, keď rozpráva príbeh Romana Karmena, vplyvného sovietskeho dokumentaristu, ktorého film Súd národov zachytil priebeh procesov.

V širšom zmysle – tým, že Hirschovej kniha skúma spoločné úsilie stíhať nacistických vodcov za vojnové zločiny, objasňuje základy nášho spoločného chápania pojmov ako prechodné súdnictvo, medzinárodné právo, genocída a ľudské práva. Hirschová zdôrazňuje, čo podľa nej chýba v správach o Norimberskom procese: ústredná úloha Sovietskeho zväzu. Autorka píše, že ZSSR bol pre úspech IMT rozhodujúci, „pretože uviedol do života revolúciu v medzinárodnom práve, ktorá kriminalizuje dobyvačné vojny a snaží sa chrániť jednotlivcov pred represívnymi štátmi“.

Nie je prekvapením, že tento proces nebol bez napätia. Ako vysvetľuje Hirschová, USA, Veľká Británia, Francúzsko a ZSSR mali protichodné predstavy o „samotnom význame spravodlivosti a o tom, ako by sa mala vykonávať“. Prokurátori a sudcovia z každej zo štyroch krajín mali „konkurenčné predstavy aj o takých základných veciach, ako sú dôkazy, svedkovia a práva obžalovaných“.

„Všetci spojenci mali v úmysle využiť procesy na presadenie vlastnej interpretácie histórie vojny a na formovanie povojnovej budúcnosti.“ Najprudší konflikt nastal medzi Sovietmi, ktorí chceli zdôrazniť, že „zachránili Európu pred Hitlerom“, a Američanmi, ktorí naďalej tvrdili, že to ich krajina je „osloboditeľom Európy a jej ochrancom“. V tomto zmysle sa Norimberský proces stal „raným frontom studenej vojny“, ktorá prišla v okamihu, keď ešte povojnový vzťah medzi Američanmi a Sovietmi „nebol do značnej miery sformovaný“.

USA toto kolo vyhrali, v neposlednom rade vďaka svojmu šikovnému PR. Naproti tomu sovietske úsilie zlyhalo. Sovieti nedokázali presadiť „príbeh o sovietskom hrdinstve a zrade Nemecka“, ako plánovali, ale namiesto toho sa „ukázali ako sprisahanci s nacistickým režimom – pripravení o úctu k víťazovi a obeti“.

Veci pomohlo, že v procese bola prítomná silná americká právna tradícia – to bol nevyhnutný predpoklad, ako zabezpečiť, aby sa obžalovaným nacistom dostalo spravodlivého a dôveryhodného procesu než stalinskej justície. Ako však objasňuje Hirschová, neznamená to, že si USA zaslúžia také uznanie, ako tvrdia.

Ako totiž poznamenala Americká spoločnosť pre medzinárodné právo pri udeľovaní ceny pre Hirschovej knihu, z celého príbehu Norimberského procesu vychádzajú dve „nepríjemné pravdy“: „Aj neliberálne autoritárske štáty niekedy pozitívne formovali medzinárodné právo a medzinárodné právo je neodmysliteľnou súčasťou politického procesu“.

Od Stalina po Putina

Jedna vec, ktorú postihli všetky tieto knihy teoreticky správne, je to, že poučenia z histórie môžu a mali by mať vplyv na súčasné vzťahy Západu s Ruskom. Jedno kľúčové poučenie spočíva v tom, aké uznanie dávajú západní lídri tejto krajine.

Dokonca aj McMeekinov výklad, ktorý prisudzuje ruskému vedeniu veľkú strategickú vinu, ukazuje, aké ťažké bolo pre krajinu udržať si vplyv na ostatných. To naznačuje, že Západ často silu a strategickú obratnosť Ruska preceňoval.

Zároveň je známe, že Západ Rusko niekedy aj veľmi podceňuje. To viedlo nielen k jeho znepriateleniu, napríklad pre rozširovanie NATO v deväťdesiatych a nultých rokoch, ale aj k jeho poníženiu, ako to urobil bývalý americký prezident Barack Obama v roku 2014, keď o Rusku hovoril ako o „regionálnej mocnosti.“ Takéto správanie Západu len dodávalo dôveryhodnosť Putinovým tvrdeniam, že Západ nielenže nerešpektuje Rusko, ale aj aktívne podkopáva jeho národné záujmy, čo môže viesť ku konfrontácii, podobne – ako naznačuje Naimark –, ako sa to stalo po druhej svetovej vojne.

Ak je to pravda, západní vodcovia by mali brať záujmy Ruska – najmä jeho bezpečnostné záujmy – vážnejšie. Ak by tak urobili, mohli by si nájsť ochotného partnera. Samozrejme, je nemožné to vedieť naisto. Ale Naimarkovo skúmanie Stalinových povojnových manévrov – vrátane situácie v Juhoslávii či vo Fínsku v rokoch 1944 až 1948, talianskych parlamentných volieb v roku 1948 a berlínskej blokády v rokoch 1948 a 1949 – naznačuje, že by to mohlo stáť za pokus. Vo všetkých týchto prípadoch Stalinove kroky odrážali komplexné možnosti, flexibilitu a ochotu spolupracovať.

Ako presvedčivo argumentujú Naimark i Hirschová, studená vojna nemusela byť nevyhnutná. Rovnako je možné zmierniť dnešné napätie medzi Putinovým Ruskom a Západom. Aby sa tak však stalo, musia sa obe strany – rovnako, ako to bolo počas norimberských procesov –, „tvrdo usilovať o hľadanie spoločnej reči“.

© Project Syndicate