Stalinova vojna a mier
Niektorí autori sa dostanú do pasce pretvárania histórie, aby zodpovedala dnešnej ideológii.
Od vojny v Gruzínsku v roku 2008 cez anexiu Krymu v roku 2014 po jarné zhromažďovanie vojsk pozdĺž východných a južných hraníc Ukrajiny sú kroky Ruska čoraz znepokojujúcejšie. Mohla by história, najmä správanie Sovietskeho zväzu pod vedením Josifa Stalina po druhej svetovej vojne, poskytnúť západným lídrom informácie, ktoré by pomohli zmierniť túto hrozbu?
Zdá sa, že niečo také si myslia autori niekoľkých nových kníh o Stalinovi. Ale nie každý jeho príbeh rozoberá správne. Namiesto toho sa moderní pozorovatelia často dostanú do pasce pretvárania histórie spôsobom, aby zodpovedala prevládajúcim ideologickým formám dnešných dní. Často preto čitateľom ponúknu senzačný príbeh, ktorý je nielen nepresný, ale ktorý zároveň hrá do karát ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi.
Nikde to nie je zjavnejšie ako v názore populárnom na Západe, že Putin je strategický génius, ktorý vždy myslí niekoľko krokov dopredu. Putin vraj akosi predvída taktické chyby svojich západných nepriateľov a je vždy dobre pripravený ich využiť. Výsledkom je, že je nielen jedným z najsilnejších autokratov na svete, ale že podobne ako Stalin patrí aj medzi ich najefektívnejších predstaviteľov.
To mu určite lichotí. Ale je to realita?
Stalinistický revizionizmus
Zdá sa, že prakticky každá veta z novej knihy Seana McMeekina Stalinova vojna: Nová história druhej svetovej vojny potvrdzuje existenciu Stalinovej nadprirodzenej strategickej brilantnosti. Podľa autora vojnu neviedol, ako sa mnohí domnievajú, záporák Adolf Hitler. „Nemecká agresia“ počas vojny nikdy nezasiahla Áziu, zdôrazňuje McMeekin, a Hitlerov odkaz neznamenal pre formovanie dnešného sveta veľa.
Druhá svetová vojna teda nebola Hitlerovou vojnou. Bola to, ako naznačuje už názov knihy, Stalinova vojna. Nakoniec to bola Stalinova ríša, ktorá sa rozprestierala na euroázijskom kontinente. Bol to Stalin, kto chcel, aby Japonsko spôsobilo jeho „anglosaským“ kapitalistickým nepriateľom skazu. A bol to Stalin, kto sa tešil z víťazstva a koristi. Odkaz druhej svetovej vojny pretrváva nielen v pretrvávajúcich nárokoch Ruska na japonské severné Kurilské ostrovy, ale aj v komunistických vládach Číny, Severnej Kórey a Vietnamu.
McMeekin nenútene vyhlasuje, že všetko, o čom sme si mysleli, že vieme o druhej svetovej vojne, je nesprávne. Nevieme, kedy sa skutočne začala, ani to, kedy sa skončila. Nikdy sme nevedeli o Stalinových „dobre pripravených plánoch“ na podporu komunizmu, ktoré počítali s koordináciou „bojujúcich kapitalistických frakcií“. A nikdy sme nepochopili, ako počas toho s brilantnosťou bábkohereckého majstra „manipuloval“ so Spojeným kráľovstvom a s USA. Až doteraz.
Vďaka McMeekinovi očividne konečne spoznávame skutočný príbeh. Napríklad sme nikdy nevedeli – až kým nám nepovedal autor –, že britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklin D. Roosevelt boli v zásade spoluzodpovední za imperiálnu expanziu Sovietskeho zväzu, pretože nedovolili Hitlerovi a Stalinovi, aby si to medzi sebou vybavili sami.
Autor tvrdí, že Churchill mohol vojnu ľahko zastaviť už v roku 1940, keby mal chuť sa s Hitlerom dohodnúť a podpísať dohodu o rozdelení sfér vplyvu vo východnej Európe, ako to urobil Stalin v rámci paktu Molotov – Ribbentrop v auguste 1939. Týmto spôsobom mohol jednotný „západný“ front – vrátane nacistického Nemecka – čeliť sovietskej hrozbe (tak ako dnes mnohí hovoria, že by sa mal celý Západ postaviť Putinovmu Rusku). Namiesto toho si Briti a Američania vybrali za svojho partnera Stalina – a tým odsúdili milióny ľudí na „desaťročia útlaku a nových foriem teroru“.
McMeekin má pravdu, že ide o „novú históriu“. Ale jeho revizionizmus je ohromujúci pre jeho úplné ignorovanie prevládajúcich politických podmienok, situácie na bojiskách a základnej reality vojny. Možno by McMeekinova ďalšia kniha mala byť „alternatívnou“ históriou skúmajúcou sociálne a politické dôsledky odovzdania časti Európy nacistom.
McMeekin svoje fantastické tvrdenia údajne dokladuje rozsiahlym novým výskumom v ruských, európskych a amerických archívoch. Ale interpretovať a organizovať svoj výskum tak, aby podporil tvrdenia, ktoré chce človek potvrdiť, nie je veľmi ťažké. Sama pracujem v archívoch – snažím sa rekonštruovať nástup k moci svojho pradeda Nikitu Chruščova – a z vlastnej skúsenosti viem, ako je možné manipulovať s informáciami tak, aby zodpovedali ideologickej šablóne.
A o McMeekinových ideologických sklonoch niet pochýb. Jeho fixácia na Rusko ako zavrhovaného aktéra oživila už jeho predchádzajúcu knihu Ruské počiatky prvej svetovej vojny, ktorá viní Rusko priamo z veľkej vojny. Keby nebolo Ruska, vojna by podľa neho zrejme mohla zostať „miestnym“ balkánskym konfliktom. Ak topánka nesedí, opravte ju.
Stalinova vojna s rozsahom približne 800 strán zhromažďuje pôsobivé množstvo historických informácií. Ale vzhľadom na prokrustovský rámec sa javí ako bezradne arogantné dielo. Tento zmysel je posilnený venovaním knihy „obetiam“. Autor, profesor na Bard College, sa javí presvedčený, že prináša spravodlivosť tým, ktorí trpeli počas druhej svetovej vojny, i tým, ktorí trpeli jej následkami.
Ak chcete veriť, že Stalin, ktorý ani v júni 1941 neočakával Hitlerovo zrušenie Paktu Molotov – Ribbentrop, ani najskôr neveril správam, že nacisti prekročili sovietske hranice, bol prakticky vševediaci, táto kniha je pre vás. Nemôže však zmeniť pravdu vrátane všeobecne prijímaného záveru, že Stalinov ZSSR (podobne ako Putinovo Rusko) ovplyvňoval svet väčšinou prostredníctvom taktiky a oportunizmu, nie prostredníctvom dobre naplánovaných strategických plánov.
Strana a mier
Ak aj Stalin nebol, ako naznačuje McMeekin, vševidiaci a prakticky vševediaci, revolučná nestabilita, ktorú jeho politika podnecovala, bola napriek tomu jasným katalyzátorom druhej svetovej vojny v Európe aj v Ázii. Tento pohľad je iba jedným z mnohých, ktoré Jonathan Haslam z Inštitútu pre pokročilé štúdium a Cambridgeskej univerzity priniesol do svojej monumentálnej štúdie o úlohe komunizmu pri formovaní medzinárodnej politiky medzi svetovými vojnami.
Pre Haslama bol rozhodujúcim prvkom rastúcej nestability a neistoty na konci 20. a v 30. rokoch minulého storočia boj o vybudovanie komunizmu v jednej krajine. Toto bola zásadná Stalinova politická odpoveď po tom, čo Nemecko ani iné európske krajiny nedokázali zopakovať boľševickú revolúciu a opustili nový Sovietsky zväz ako jediný socialistický štát na svete.
Haslam sleduje Stalinov projekt od vybudovania Kominterny s jej chápadlami zasahujúcimi do politiky každej západnej demokracie cez rozhodnutie podporovať novú komunistickú stranu Číny, čo následne vyvolalo krvavý rozchod s Čankajškovým Kuomintangom, až po sovietsky zásah do španielskej občianskej vojny. To, čo Haslam presne vystihuje, je dialektika, v ktorej každé úsilie, čo Sovietsky zväz vyvinul na zvýšenie svojej bezpečnosti, prinieslo rovnakú a často násilnejšiu protireakciu, hneď ako sa v Taliansku a Nemecku dostali k moci Mussoliniho fašisti a Hitlerovi nacisti.
Domnievam sa, že McMeekin a Haslam by sa zhodli v miere, v ktorej Západ nesprávne prečítal Stalina. Haslam poznamenáva, že v zápase s Trockým bol „človek, ktorého britské ministerstvo zahraničia preferovalo oveľa viac“. Pravdepodobne by sa zhodli aj na miere, ako Stalin pohŕdal Západom, ktorý považoval za „príliš nekompetentný“, aby začal vlastné socialistické revolúcie, a preto by potreboval „priamu vojenskú pomoc“ od Sovietskeho zväzu.
