Denník N

Za plotom

FOTO - TASR/AP
FOTO – TASR/AP

Slovensko, ktoré som spoznala, je Slovensko plné ľudí, ktorí mu chcú pomôcť.

Stojí chlapček s oteckom v osemdesiatych rokoch na hraniciach pri plote s ostnatým drôtom a pýta sa: „Tatko, a kto je za tým plotom?“ „My, chlapček, my.“ To je pre mňa hlavný odkaz novembra 1989. Nie sme za plotom, iba ak za takým, ktorý si vytvoríme sami – Michal Kaščák v Denníku N v novembri 2014.

V roku 2005 som prišla z Holandska do Bratislavy. Keď som sa na ulici niekoho po anglicky opýtala na cestu k autobusovej stanici, väčšinou ľudia otočili hlavu s takmer nepočuteľným “neviem”. Alebo sa mi často stalo, že teta v obchode sa ako predprogramovaná mračila a krútila hlavou, keď som sa niečo spýtala. Najprv som si myslela, že asi naozaj nevedia, nemajú, ale neskôr som pochopila, že ide o niečo iné.

Keď som rukami-nohami a niekoľkými slovenskými slovami niekoho dokázala presvedčiť, že naozaj potrebujem pomoc, vtedy som zistila, že sme vždy našli spôsob komunikácie, a samozrejme vedeli, kde je autobusová stanica, alebo kde sú rožky. Časom som pochopila, že to nebola zloba, nebola to neochota pomôcť. Bol to nedostatok sebavedomia.

Neodvážili sa rozprávať po anglicky s cudzím človekom, riskovať, že by povedali niečo zle. Radšej otočili hlavu a mávali rukami. A nevideli dôvod, prečo prekročiť hranicu pohodlnosti, aby pomohli cudzinke.

Moja mama ma naučila, že nedôvera v seba, je to isté ako nedôvera v druhých. Podľa toho, aký si a aké máš očakávania od života, tak si budeš vyberať partnerov, vychovávať deti, správať sa k cudzincom, správať sa k slabším, vyberať si politikov.

Za tých desať rokov, čo žijem na Slovensku, som však v spoločnosti videla obrovskú zmenu. Mladých, ktorí sa vrátia „z vonku“ domov do Košíc, Bystrice, Piešťan, Žiliny, založia farmy, firmy alebo kultúrne centrá. Vzdajú sa možnosti usadiť sa, pohybovať, študovať, pracovať niekde v Anglicku či Rakúsku, Holandsku, Nemecku, lebo chceli prísť domov, a pracovať pre svoju krajinu.

Ľudia, ktorých spoznávam a vidím rásť okolo seba, si dôverujú. Ficovo Slovensko nie je zrkadlom Slovenska, ktoré som za tých desať rokov spoznala. Slovensko, ktoré som spoznala, je Slovensko plné ľudí, ktorí vedia, že dobrá spoločnosť je niečo, čo naozaj vytvoríš len spoluprácou, a každý je zaň spoluzodpovedný.

Slovensko je plné ľudí, ktorí vedia, že máme obrovské problémy s Rómami, so zdravotníctvom, s korupciou, čiernymi skládkami, xenofóbiou, ale ktorí tiež vedia, že nič sa nezmení, kým sa sami nezmenia. Ľudia, ktorí vedia, že sa to dá, a aj to robia. Aktívne, vlastnými rukami, nohami, časom a peniazmi.

Spolu s nimi budem oslavovať, že som desať rokov imigrantom na Slovensku. Budem oslavovať to Slovensko, ktoré poznám, ktoré milujem a spolutvorím. Je to Slovensko, ktoré má rado samo seba, ktoré pozná svoje chyby a aktívne na nich pracuje. Slovensko, ktoré sa nebojí.

Pohrávala som sa s myšlienkou, čo keby sa rozpadla Európska únia, kde by sme stáli my? Na akej strane plota? Ako napísal Kaščák: „Sme za plotom, ktorý si vytvoríme sami.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie