Venezuele vládne šéf drogového kartelu, jej väzeniam trestanci (Zlatá horúčka: Zločinci)
Tretia reportáž ku knihe Zlatá horúčka je príbehom o tom, ako pouličné násilie a organizovaný zločin zachvátili Venezuelu – krajinu, ktorej politické špičky sú zároveň šéfmi medzinárodných drogových kartelov.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ďalšie nepublikované reportáže nájdete v knihe Zlatá horúčka, jej vydanie môžete podporiť na Startlabe, vďaka čomu ju získate medzi prvými.
Hovoriť o dnešnej Venezuele ako o vojenskej diktatúre je len polovicou pravdy. Tou druhou časťou je Venezuela ako mafiánsky štát, v ktorom všetky úrovne administratívy a celú spoločnosť ovládajú rôzne formy organizovaného zločinu.
Pokiaľ ide o kriminalitu, Venezuela nikdy nebola rajom na zemi; napokon, s rovnakým problémom zápasí celá Latinská Amerika. No potom prišli dvaja prezidenti: Hugo Chávez a Nicolás Maduro. Od ich čias problém kriminality nemá zmysel riešiť, pretože kriminalita Venezuelu doslova definuje.
Ozbrojenci, ktorí stáli za Chávezom aj Madurom
Začalo sa to v roku 2002, keď vo Venezuele vypukol vojenský puč proti Chávezovi. Aj on bol vojenským dôstojníkom a práve vďaka armáde sa stal populárnym medzi ľuďmi. Poznanie, že jeho vlastní ľudia ho zradili a postavili sa proti nemu, ním hlboko otriaslo.
Od toho momentu začal budovať paralelné silové štruktúry, ktoré mali brániť záujmy jeho vlády, avšak nie na inštitucionálnom základe, ako je to v prípade armády.
Chávez stvoril jednotky, ktoré mali byť lojálne voči nemu a bezpodmienečne vyznávať jeho ideologické východiská. Silu nemali používať len v medziach určených zákonmi, ale vždy, keď to prezident bude považovať za potrebné.
Napríklad, alebo predovšetkým, proti jeho politickým protivníkom.
Takto sa začala písať história colectivos, družstiev. Na začiatku išlo o skupiny chávistických aktivistov, ktoré sa počas neúspešného vojenského prevratu proti Chávezovi postavili za prezidenta. Za odmenu začali získavať od štátu bohatú finančnú podporu a zbrane. Práve ich Chávez vybral za ultimátnych garantov svojho politického prežitia. Stačilo, aby boli ochotní zaňho preliať krv.
A to sa začalo diať veľmi rýchlo.
Colectivos sa stali
