Ela Tolstova: Moju vášeň pre umenie a hudbu mnohí učitelia podceňovali. Mysleli si, že sa jednoducho flákam
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ela Tolstova je speváčka, skladateľka a manažérka kapely Tolstoys. Vyrastala v umeleckej rodine a vždy ju to prirodzene ťahalo k umeniu. Hudbu začala skladať už ako 16-ročná, v sedemnástich založila kapelu, no na strednej škole sa jej umelecké ambície nestretli u časti učiteľov s pochopením. „Pre mnohých som bola voľnomyšlienkarka, ktorá iba sníva a chce ‚robiť umenie‘. Dávali mi to všelijako pocítiť,“ opisuje v rozhovore.
Tolstoys počas pandémie nahrali svoj druhý štúdiový album Mirror Me, ktorý budú po singloch vydávať každý mesiac. Prvý singel vychádza 22. mája. Vypočuť si ho môžete na konci podcastu.
Bolo komponovanie hudby vaším detským snom? Aké boli reakcie, keď ste kedysi niekomu povedali, že chcete byť speváčkou?
Vyrástla som v umeleckom prostredí, obaja moji rodičia aj starí rodičia pracujú v kultúre. K umeniu a hudbe som teda smerovala v podstate odmalička. Keď som však niekomu povedala, že chcem byť speváčkou, ľudia reagovali, ako keby som im povedala, že chcem byť princeznou. Zdalo sa im to nereálne a možno tak trochu detsky smiešne.
Kedy sa váš sen začal viac zhmotňovať?
Na strednej škole sa môj záujem o kultúru ešte zvýšil. Okrem základných umeleckých škôl som začala navštevovať rôzne kultúrne podujatia nielen ako diváčka, ale predovšetkým ako dobrovoľníčka.
Pomáhala som napríklad na bratislavskom podujatí Dobrý trh, ktorým organizátori začali oživovať verejný priestor v meste. Neskôr som sa zapojila do organizácie festivalu súčasného dizajnu Bratislava Design Week. Neustále som sa pohybovala v umeleckom prostredí, spoznávala som rôznych umelcov a umelkyne, vytvorila som si dobré a široké siete kontaktov. V podstate všetok svoj voľný čas som venovala umeleckému dianiu.
Ako na to reagovali učitelia v škole?
Tí, ktorí vnímali, že ma to naozaj baví, moje aktivity podporovali. No mnohí moje nadšenie a snahu nechápali a podceňovali. Ich postoj bol, že sa flákam.
V kombinácii s tým, že mám špecifické poruchy učenia, konkrétne dyslexiu a dyzortografiu, a preto mi učenie vždy išlo ťažšie, si viacerí učitelia mysleli, že na školu proste „kašlem“. Pre mnohých som bola voľnomyšlienkarka, ktorá iba sníva a chce „robiť umenie“. Dávali mi to všelijako pocítiť.
Ako?
Od jednej učiteľky som napríklad dostala odporúčanie, aby
