Denník N

Mohol by som byť maliar

Joan Miró vo svojom ateliéri v Son Boter, Malorka. Foto – Francesc Catalá-Roca
Joan Miró vo svojom ateliéri v Son Boter, Malorka. Foto – Francesc Catalá-Roca

Všade otvárajú výstavy a múzeá a galérie, dokonca aj u nás. To je povzbudivé ako večný kolobeh prírody.

Máj, studený a daždivý, slnečný a horúci a zase daždivý a veterný, sa pomaly končí. Teda on sa končí rýchlo, ako všetko okolo nás, ako keby sme išli vlakom TJV a za oknami by ubiehala krajina dvestokilometrovou rýchlosťou, a pritom sa nič nedeje, sedíme vo vagóne s ďalšími cestujúcimi a všetci sa tvária jemne znudene.

Ale oblohy tu na vidieku hrajú každý večer, keď sa vyčasí, veľkolepé predstavenia, akoby ich maľoval David Hockney, dokonalé predstavenie ešte nenapísanej opery.

Všetky tóny vo všetkých kompozíciách, hudba hrá, len sa dívať a počúvať, najlepšie počas prechádzky v poliach.

Po daždivých dňoch susedova záhrada jasne prezentuje, kto je a kto nie je záhradník, pestovateľ.

Štefanovi vyrástli všetky zeleniny a tešia sa zo studeného mája ako v ľudovej pranostike. Moja záhrada je zarastená trávou votavou, len pár cestičiek, ktoré sa mi podarilo vykosiť, zarastá veľkou rýchlosťou ako ja sám.

Ja totiž naozaj nie som záhradník, mohol by som byť maliar napríklad, to by ma bavilo.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie