Denník N

Dobre bude

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Ervín rozkvitol, skrásnel a zmúdrel. Na jeho osobnom horizonte sa počas posledného roka sústavne kopili mraky navzájom sa klbčiacich vládnych protipandemických opatrení, no jeho vnútorný pokoj sa im rozvrátiť nepodarilo. Nepodarilo sa to ani predsedovi vlády osobne. Možno to bolo dané tým, že premiér bol temer dokonalým Ervínovým protikladom. Poslednú časť Dekameronu 2020 napísal Silvester Lavrík.

[Pre predplatiteľov: tento víkend máte poštovné na naše knihy zadarmo.]

Všetko najlepšie k meninám, Ervín. Veľa zdravia, šťastia a lásky, šéfe. Nech žije náš hlavný hygienik! Ale aj toto: Skap, ty sviňa! Kto ťa platí, hovädo? Desiatky textových správ, mailov, telefonátov. Si bohovsky populárny, uštipla Valéria manžela svižnou poznámkou oprskanou jedovatou slinou, keď sa s ťažkým povzdychom stopiaty raz načiahol za neustále pípajúcim telefónom. Raz do roka sa to dá zniesť, pousmial sa, telefón zložil.

Ervín má dnes meniny a toto bola slečna od pokladne, s ktorou sa zoznámil pred rokom počas dobrodružnej noci strávenej za mrežou veľkopredajne potravín. Muška. Medzitým sa vydala, rozviedla, našla si novú známosť, ale ani to nevyšlo podľa jej predstáv. Kládla to za vinu Ervínovi. Naoko zo žartu, ale podvedomie nepustí. Ervína toto obvinenie hrialo viac ako štátne vyznamenanie. Nepochyboval o tom, že za svoje služby vlasti počas pandémie si ho zaslúži. Jedno i druhé si však necháva pre seba. Toľko sa už pri svojej Valérii o ženách naučil.

Keď oslavoval meniny takto pred rokom, okrem staručkej matky, ktorej to musel večer predtým taktne pripomenúť on sám, mu neblahoželal nikto. Tento rok jej preto volal takisto. Matka sa po prvej vete rozplakala. Blažena zo siedmeho hovorí, že si horší ako Mengele, znela tá veta. Ervínovi sa matku upokojiť nepodarilo, na meniny reč ani neprišla.

Valéria pripravila slávnostnú večeru. Kuracie prsia na kurkume. Prakticky jediné jedlo, ktoré pripravovala rada. Ktoré vedela pripraviť, aby sme boli presní. Recept získala počas relaxačného týždňa na Madeire. Fotografiu s brčkavým šéfkuchárom používala ako tapetu na mobile. Kvôli kvitnúcim orchideám v pozadí. Sú ako ja, vravievala rada, vyrastajú v prítmí, no na ceste za slnkom ich nič nezastaví. Je to piča, pán kolega, povedal mu bývalý šéf, keď sa mu raz Ervín zdôveril s domácimi starosťami.

Štrngli si, dali sa do jedenia. Počas prežúvania suchého bieleho mäsa s dlhým vláknom, čo lezie medzi zuby, zneli v štýlovo zariadenom patiu výstavnej vily vysoko nad mestom rôzne povzbudivé poznámky. Tak Valéria nazývala dlhý a starostlivo zostavovaný zoznam výčitiek, výhrad a napomenutí. Áno, drahá, prikývol s úsmevom, to kura bolo výborné. Len vďaka jej trpezlivej prezieravosti je Ervín napriek nemožnej povahe a otrasnej výchove úspešným a populárnym mužom.

Cherchez la femme, dodal, keď si štrngli, aby žalúdkom aj mysliam pomohli s trávením. Valéria mala rada francúzske bonmoty. Nakoniec, jedno neopatrne vyslovené francúzske slovo mu pred rokmi otvorilo cestu k jej srdcu, sama to priznáva. Mon chéri!, zvolala Ervínova dojatá matka, keď sa jej syn, jej pýcha a potecha vrátil z pódia s čerstvým vysokoškolským diplomom v ruke. V osemdesiatom siedmom, v aule provinčnej univerzity na východe Slovenska to znelo ako hudba z iného sveta. Bola som mladá a hlúpa, stačilo mi málo, poznamenala Valéria vždy, keď sa našiel niekto natoľko neopatrný a opýtal sa na ich začiatky.

Tentokrát Valéria pri zvuku francúzskych slov stuhla. Pomaly odpila a ešte pomalšie dopila. Chardoné stihlo pohladiť a ohriať jazyk, podnebie, hrdlo aj žalúdok, no ona prevravela hlasom, ktorý napriek hrejivému účinku vína mohol byť ozvenou rachotu ľadovca práve odtrhnutého z pevninského bloku Antarktídy. Manželovi pripomenula, že na jeho šovinistické prasačiny nie je nikto zvedavý. Oslávenec nechápavo vytreštil oči, a vzápätí zahanbene zružovel. Spomenul si, že jeho domáca orchidea sa už istý čas zaujíma o rodovú problematiku a nedávno absolvovala dištančný kurz osobnostného rozvoja modernej ženy.

Ervín nemá vo zvyku búrlivo reagovať. Prakticky nič z toho, čo ho v živote postretlo, ho ešte nedonútilo zvýšiť hlas tak veľmi, aby to okolie mohlo vnímať ako rozčúlenie, či dokonca hnev. Jeho otec, syn zubára v malom meste, bol sám zubárom v tom istom malom meste. Ľudia ho mali radi pre jeho miernosť a rozvážne vystupovanie. Pri kvílivých zvukoch ozývajúcich sa spoza dvier ordinácie to bola tá najlepšia reklama. Svoju úlohu zohrávala aj šikovnosť jeho rúk. Niektorým sa napriek tomu hnusil, lebo na hánkach mu rástli husté čierne chlpy. Našli sa zlomyseľníci, ktorí tvrdili, že ich pri ošetrovaní zubov šteklili v nose.

Ervín sa na medicínu zapísal s predpokladom, že aj z neho bude zubár. Pri pohľade na otcove kŕčové žily si uvedomil, že by mohol skúsiť aj nejakú inú špecializáciu, a zapísal sa aj na prírodovedeckú fakultu. Napriek otcovej nevôli, prejavovanej stiahnutím obočia zakaždým, keď na to prišla reč, sa Ervín po skončení oboch škôl zamestnal v neďalekom krajskom meste na hygiene. Ak sa rozhodol byť úradníkom s diplomom z medicíny, zrejme má na to svoje dôvody, povedala matka na synovu obranu a významne sa pozrela na manželovo hromovládne obočie. Viac sa o tom nebavili. Možno aj preto, že starostlivosť o kŕčové žily nie žiadna príjemná kratochvíľa a ich zvládnutie si vyžaduje pomerne veľa času, úsilia a premáhania bolesti. Ale ako príprava do života je to pre mladého absolventa prírodných vied a medicíny dobrý koncept.

Jediný povšimnutiahodný počin, ktorý bola Valéria ochotná svojmu manželovi pripísať k dobru, sa dostavil po dvadsiatich dvoch rokoch manželstva a dvadsiatich rokoch v tom istom zamestnaní. Hlavný krajský hygienik bola pozícia, ktorá v jej očiach predstavovala dostatok vážnosti na to, aby sa mohla medzi ľuďmi ukazovať so vztýčenou hlavou. Konečne, vydýchla s úľavou a badateľne podrástla aj rozkvitla. Ervínovi sa nikdy nepodarilo zistiť, čo presne ju uspokojovalo na pomenovaní funkcie, ktorú zastával od chvíle, keď jeho predchodca, ten, ktorý pred rokmi razantne vyjadril o Valériiných vlastnostiach, umrel na TBC. Nebol si istý ani tým, čomu patrilo Valériino úľavné – konečne. O názore nebohého šéfa na jej osobu doma ani nemukol, ale čo keď niečo tušila? Lebo Valéria vždy niečo tuší.

Hlavný a krajský, vysvetlila mu Muška nedávno, to sú slová, ktoré v tých vašich Banánovciach fungujú ako šľachtické predikáty za monarchie. Medzitým Ervín dosiahol ďalší kariérny postup, a keď v Bratislave sadal do služobného automobilu, z náhleho popudu zavolal Valérii, aby dala vychladiť fľašu svojho obľúbeného chardoné. Predseda vlády ma menoval za stáleho člena permanentného konzília… Ani mi to ďalej nevysvetľuj, chytila sa za spánky Valéria, keď s kyticou a novinou prišiel domov. Kyticu dal pomocnici v domácnosti a víno tiež vypil sám.

Pozri, to je predsa jednoduché, vysvetľovala mu trpezlivo Muška: ľahšie sa vysvetľuje, že si riaditeľom v malej firme na výrobu niečoho praktického, rukolapného, než námestníkom vo veľkom koncerne zabezpečujúcom chod celého sveta. Radšej budem prvým mužom v poslednej dedine, než druhým mužom v Ríme, spomenul si na Cézarove slová Ervín a prišlo mu vlastnej ženy ľúto. Jednak tie migrény a jednak – pri jeho mene nepribudlo nič, o čo by sa Valéria mohla pri rozhovoroch s priateľkami spoľahlivo oprieť. Navyše tu bola Muška. Ona o tom netušila, ale počas posledného roka mnohým ľuďom zachránila život. Valérii doslova. Ervín si v poslednom čase často pripadal ako Pinatubo, Stromboli či islandská sopka Eyjafjallajökull. Jeho prípadný výbuch by leteckú prevádzku nad Európou neochromil len preto, lebo ho predbehla pandémia.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dekameron 2020

Sedem slovenských spisovateľov v čase koronavírusu voľne nadväzuje na Boccacciov Dekameron. Silvester Lavrík, Daniela Kapitáňová, Márius Kopcsay, Verona Šikulová, Ľubo Dobrovoda, Karol D. Horváth a Vlado Janček píšu príbeh ľudí uväznených v predajni potravín počas epidémie.

Komentáre

Teraz najčítanejšie