Denník N

Narodil sa v Gruzínsku, študoval v Bratislave, pracuje v Prešove, radnicu robí pre Leopoldov

Architekt Irakli Eristavi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Leopoldov môže byť precedens. Všetko ide transparentne a čisto. Verím, že tam vznikne dobré dielo, ktoré bude stáť za to, hovorí IRAKLI ERISTAVI.

Do povedomia sa dostali, keď v Prešove prerobili staré bytovky na nové, ale už navždy ostanú zapísaní ako tí, čo robili rekonštrukciu košických Kasární Kulturpark. V ateliéri zerozero sa ani po 26-miliónovej zákazke a množstve cien takmer nič nezmenilo. Stále sídlia v malej ošumelej panelovej budove na kraji sídliska. Dolu sú potraviny, vedľa nich sídli kaderníctvo aj pizza. A koncom roka opäť vyhrali jednu z najsledovanejších súťaží – na novú radnicu v Leopoldove.

Ako vznikal návrh radnice v Leopoldove?

Najprv sme sa tam išli pozrieť. Ak robíme akúkoľvek súťaž a nie je to v ďalekom zahraničí, považujeme to za zásadné. Existuje aj názor, že to človeka môže príliš usmerniť, ale my si to nemyslíme. Takže sme vyrazili do Leopoldova. Usúdili sme, že pôvodné budovy, ktoré tu stáli, nemajú žiadnu hodnotu, treba ich strhnúť a na ich miesto postaviť niečo nové, čo bude mať kontakt s námestím, ktoré tu zrekonštruovali nedávno. Ale potom sme si postavili maketu a začali s ňou pracovať. V jednej chvíli som mal v ruke budovu pôvodného mestského úradu a zrazu sa mi zdalo, že je to vlastne pekná budova a bolo by zbytočné búrať ju. Tak sme ju tam vrátili. Uvedomili sme si, že je tam desiatky rokov a generácie miestnych si ju pamätajú, zvykli si na ňu, stelesňuje v ich očiach inštitúciu, či už v dobrom, alebo zlom zmysle, a je hlboko zapísaná do sociálnych aj urbanistických vzťahov v meste. Nechali sme ju tam a rozhodli sa ju dopovedať novostavbou, ktorá by spolu so starou budovou mala vytvoriť príjemný koncentrovaný mestský priestor.

hodnotení poroty stálo, že váš projekt zvíťazil pre svoju „premýšľavú zdržanlivosť“. Čo to znamená?

Poznali sme rozpočet, a aj preto sme veľmi citlivo zvažovali, kde sa peniaze majú minúť a kde ušetriť. A to malo dosah aj na formu novej budovy, ktorú sme navrhli. Predtým sme mali možnosť trochu cestovať po Európe, videli sme rôzne radnice a mali sme celkom čerstvé inšpirácie, ako môže taká radnica vyzerať, ako má vystupovať a ako fungujú rôzne konštrukčné prístupy, stĺporadia, arkády a podobné objemové záležitosti. Všetko sú to krásne veci, ktoré vytvárajú priestorovú kvalitu, ale nič z toho nebolo kompatibilné s rozpočtom, ktorý sme mali. Preto sme sa rozhodli, že je lepšie sústrediť sa na jeden výrazný detail.

Ktorý to je?

Sústredili sme sa na vstup do budovy, kde sa stará budova prelína s novou, a prišli sme s nápadom, že radnica by mohla mať hodiny, tak, ako ich má kostol. Po finančnej stránke nepredstavujú vysokú položku, dôležité je však ich umiestnenie. V tomto prípade ich vidno zvonka, ale zároveň sú viditeľné aj zvnútra – zo sobášnej sály, ktorá ide cez dve podlažia. Sú transparentné a prúdi cez ne dovnútra svetlo. Podobne je to vo zvonici Kostola Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Prahe na Vinohradoch.

Súťažný návrh zerozero na mestský úrad v Leopoldove.
Súťažný návrh zerozero na mestský úrad v Leopoldove.

Mestský úrad v Leopoldove - architektonická štúdia.
Mestský úrad v Leopoldove – architektonická štúdia. Pôvodná budova tu zostane, doplní ju nová a vonkajší mestský priestor.

Hodiny už budú mať v Leopoldove nielen na kostole, ale aj na novej radnici od zerozero.
Hodiny už budú mať v Leopoldove nielen na kostole, ale aj na novej radnici od zerozero.

O tejto súťaži sa nielen medzi architektmi veľa hovorilo. Je to ešte stále u nás taká zvláštnosť, že ktosi vypíše takto nastavenú súťaž na verejnú budovu?

Iste, je to zvláštnosť. Ale práve Leopoldov môže byť precedens a môže slúžiť ako príklad pre ďalšie menšie či väčšie mestá na to, aby sa zamysleli, ako riešiť podobné situácie. Naozaj to všetko ide transparentne a čisto aj čo sa týka zmlúv. A verím, že vznikne jedno dobré dielo, ktoré bude stáť za to. A o to asi ide – urobiť to dobre a v pokoji, tak, ako to chceme. Najlacnejší spôsob je síce zadať súťaž, v ktorej rozhoduje cena, ale jej výsledok by bol zásadne odlišný.

Prečo?

Najlepší projekt predsa nie je najlacnejší, to nie je žiadna novinka. A aj architekt, ktorý vytvorí komplexné nastavenie diela a nezohľadňuje iba ekonomické aspekty, predsa myslí aj na rozpočet. Keď sa súťaží iba o cenu projektových prác, nikdy to nemôže dopadnúť dobre.

Starostovia a primátori to ešte u nás nevedia?

Vždy je to o konkrétnych ľuďoch. V Leopoldove sa toho zhostili Ondrej Marko a Peter Léni, ktorým sa podarilo presvedčiť vedenie mesta, že takto je to lepšie – že dostanú množstvo profesionálnych návrhov, a ak pre nič iné, tak aspoň uvidia, aké možnosti vlastne majú. Tých návrhov napokon prišlo viac než päťdesiat. Celá súťaž však bola veľmi dobre nastavená od práce poroty až po komunikáciu s verejnosťou. Je to naozaj príklad hodný nasledovania.

Keď je to všetko také výhodné a dobré, prečo to ešte tak nefunguje?

Je to kombinácia dôvodov. Niektorí ani nechcú vedieť, že to tak môže fungovať, iní to nevedia a, samozrejme, často sú v tom zištné dôvody. Samotné projektovanie, to nie je biznis, ale stavanie už biznis je a tam prichádza korupcia. V civilizovanom svete je to inak, u nás nie – tu treba ešte stále ukazovať pozitívne príklady, presviedčať, vysvetľovať a pracovať s verejnosťou. A ono to potom funguje. Napokon – je to aj náš príbeh. V roku 2002 sme vyhrali súťaž na bytovky v Prešove, Kasárne sme tiež vyhrali v súťaži, rovnako aj most nad riekou Poprad. Nikdy sme vlastne nerobili na zákazke zásadného rozsahu, ktorá by k nám prišla priamym zadaním. Všetko sme dosiahli v súťažiach a na to sme istým spôsobom hrdí. Napokon, nedávno prebehla aj veľmi dobre nastavená súťaž na rekonštrukciu komplexu Elektrární v Žiline, takže vidno istú pozitívnu zmenu.

Prešov 21.4. 2015. Architekt Irakli Eristavi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Irakli Eristavi. Foto N – Tomáš Benedikovič

CMYK - staré bytovky po novom v Prešove. Foto - Pavol Pekarčík
CMYK – staré bytovky po novom v Prešove. Foto – Pavol Pekarčík

CMYK - zerozero ukázali, že staré bytovky netreba hneď búrať.
CMYK – zerozero ukázali, že staré bytovky netreba hneď búrať.

V prešovskom projekte CMYK ste staré bytovky premenili na nové, v Kasárňach ste vychádzali z pôvodných budov a v Leopoldove ste napokon tiež pôvodnú budovu ponechali. Asi to nie je jednoduchšie riešenie, ale už to vyzerá ako váš zámer pracovať so starými budovami. Prečo to robíte?

Nie, iste to nie je jednoduchšie riešenie, ale tých príkladov máme viac. Naozaj často pracujeme s existujúcimi štruktúrami, ktoré dopĺňame novými a transformujeme ich. Už sa z nás stávajú odborníci na tento problém, no bez toho, aby sme si to vybrali. Prišlo to k nám. Pri CMYKu to bolo jasné – nastavenie pôvodnej zástavby núkalo, aby sme ju nezmazali, ale doplnili. Pri Kasárňach o rúcaní pôvodného nemôže byť reč – to by nebolo vhodné ani ekonomicky, ani morálne. Zaujímavé je, že z viac než päťdesiatich návrhov v Leopoldove rátali so zachovaním pôvodnej stavby tak, ako aj my, asi iba tri návrhy, takže vidno, že sa to príliš nenosí.

Váš CMYK pracoval so starými panelákmi, vlani ateliér gutgut prerobil panelák v Rimavskej Sobote. Je toto budúcnosť panelákov – že sa budú podobným spôsobom prerábať, aby sa v nich dalo lepšie žiť?

Fakt je, že zrútiť ich nemôžeme, to by sme zničili bytový fond. Paneláky sú tu a treba ich rešpektovať. Majú svoju kvalitu a zároveň sa s nimi dá pracovať. Ak je reč o našom CMYKu aj o projekte gutgut – neboli to úplne štandardné situácie, lebo sme mali k dispozícii kompletne prázdne, vysťahované priestory. Za normálnych okolností by asi bolo ťažké presvedčiť všetkých vlastníkov, aby pristúpili na takúto zmenu. Gutgut však dobre ukázali, že sa dá investovať do spoločných priestorov, ktoré môžu mať celkom nové využitie a dopĺňajú vybavenosť.

Aká je teda cesta pre nové bytové domy? Existujú developeri, ktorí na tom nechcú len zarobiť peniaze?

Fakt je, že štát sa v tomto neangažuje, ostáva to teda v rukách súkromnej sféry a tam sú často kritériom financie. Stavajú sa síce sociálne bytovky v obciach, ale to sú zväčša zúfalé projekty, za ktorými iba ťažko hľadať nejakého architekta. Je to veľmi jednoduché, lacné bývanie bez pridaných hodnôt. V tomto prípade by sa naozaj štát mohol viac angažovať a zapojiť architektov. A možno je to naopak – možno by sme my sami mali chcieť viac spolupracovať s obcami a presviedčať ich, že keď už niečo stavajú, nemusí to byť iba banálny dom, čo splní funkciu.

Zerozero: Rodinný dom Marianka, Foto - Paťo Safko.
Zerozero: Rodinný dom B, Marianka, Foto – Paťo Safko.

Zerozero: Rodinný dom B, Marianka, Foto - Paťo Safko.
Zerozero: Rodinný dom B, Marianka, Foto – Paťo Safko.

Zerozero: Rodinný dom D, Vydumanec. Foto - Jaro Vaľko
Zerozero: Rodinný dom D, Vydumanec. Foto – Jaro Vaľko

Zerozero: Rodinný dom D, Vydumanec. Foto - Jaro Vaľko
Zerozero: Rodinný dom D, Vydumanec. Foto – Jaro Vaľko

Architekti občas zvyknú vytiahnuť argument, že ľudia v nich stratili dôveru. Ako to vidíte vy?

Nemyslím, že je to také jednostranné. Možno je chyba aj v nás – architektoch. Pravda je asi taká, že vzťah bežného človeka k architektúre je daný kultúrnou úrovňou spoločnosti. V krajinách, kde je vzťah k architektúre pestovaný od detstva, kde sú ľudia vychovávaní k rešpektu voči kultúrnym hodnotám, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie, je elementárna úcta voči práci iných prítomná. Ale odhadnúť, do akej miery sa architekti iba vyhovárajú na nedôveru, neviem. Iste je chyba aj v nás.

V čom?

Asi málo pracujeme s verejnosťou. Aj ja som bol dlho taký. Nekomunikoval som, neprihlasoval som naše veci do súťaží. Nepáči sa mi, čo razia mainstreamové médiá, nechcel som byť toho súčasťou. To, čo sa tam odohráva, vypovedá o našej kultúrnej úrovni, o tom, že hviezdami sú ľudia, ktorí sú akurát schopní rýchlo zarobiť peniaze, a iba málokedy sa dostane úcty tým, ktorí si to naozaj zaslúžia. Nechcem to ani rozpitvávať, asi viete, kam mierim. Je to komplikované. A nemám recept na to, ako to robiť inak, a dlho sa mi zdalo, že aj osvetu v architektúre treba robiť inak než v priamom prenose prostredníctvom nejakej šou. Ale s odstupom času si uvedomujem, že s ľuďmi treba hovoriť aj touto rečou. A hlavne treba o architektúre začať hovoriť už na školách s deťmi, robiť pre ne workshopy. V tom vidím zmysel. To je priestor, kde sa oplatí investovať, lebo začať treba naozaj už v útlom veku, keď je človek tvarovateľný.

Dá sa vzťah verejnosti k architektúre budovať na malých objednávkach alebo je nevyhnutné, aby dobrí architekti realizovali aj štátne zákazky a verejné stavby?

V našom prípade to išlo cez súťaže. Mali sme šťastie, vyhrali sme ich, ide o verejné stavby – aj v prípade Košíc či Leopoldova a ďalších. Veľa sme sa pri nich naučili, aj z ekonomického, aj z technického hľadiska. Väčšinou však nerobíme na takýchto projektoch, skôr na malých, no ľudia, s ktorými robíme, už chcú počuť iné myslenie. Chce to čas, prostredie tu musí dozrieť. No na druhej strane – nikdy to predsa nebolo tak, že by väčšinové publikom chodilo na koncerty vážnej hudby a čítalo náročnú literatúru. Tá najvyššia kvalita vždy oslovuje iba istú skupinu spoločnosti. Ale to neznamená, že by sme sa preto mali zaoberať priemernou alebo tou najnižšou produkciou.

Pred časom vyšla kniha o východoslovenskej architektúre. Spomína sa v nej, že rozdiely medzi tým, čo sa robí na východe a na západe, nie sú. Sú nejaké rozdiely v tom, ako tu architekti fungujú?

Je zákonité, že v hlavnom meste sú sústredené elity – ekonomické aj intelektuálne, a je teda väčšia pravdepodobnosť, že klient v Bratislave bude počúvať na názor architekta viac než v regiónoch. Ale stále je to len v miere pravdepodobnosti. Na východe nemáme toľko práce, koľko by sme možno mali v Bratislave, ale aspoň máme dosť času venovať sa jej, čo aj robíme.

Kasárne - Kulturpark, Košice. Foto - Robo Kočan
Kasárne – Kulturpark, Košice. Foto – Robo Kočan

Kasárne Kulturpark, Košice. Foto - zerozero
Kasárne Kulturpark, Košice. Foto – zerozero

Kasárne - Kulturpark, Košice. Foto - Jaro Vaľko.
Kasárne – Kulturpark, Košice. Foto – Jaro Vaľko.

Revitalizácia vnútorneho priestoru nákupného strediska, Prešov, Foto:Pavol Šilla
Revitalizácia vnútorneho priestoru nákupného strediska, Prešov, Foto:Pavol Šilla

Je klientom na východe sympatické, že ste ostali v Prešove?

Možno áno, neviem to úplne posúdiť. Zerozero vzniklo projektom CMYK v Prešove a mojou ambíciou bolo vždy ostať tu. Martin Jančok, s ktorým sme začínali, chcel ísť do Bratislavy, čo sa aj stalo, ale pre mňa to nikdy nebola téma. Tu sa mi dobre pracuje, mám tu väčší pokoj na prácu a nie som vystavený takým tlakom ako v Bratislave, napríklad aj ekonomickým, aby som uživil prevádzku. Keď porovnám, ako fungujú ateliéry kolegov v mojom veku, tak je jasné, že na východe nikdy nemôžete zažiť ani prudký štart a trvá oveľa dlhšie, kým je z vás „inštitúcia“. My ňou stále nie sme, veď to vidíte (smiech).

Kasárne ju z vás už predsa dávno urobili, nie?

Ale vidíte, kde sedíme – nemáme ani recepciu, ani sekretárku, všade kopa papierov, neporiadok, modely. Je to o tom, čo chcete. Ja som nikdy nebol orientovaný primárne na biznis. Jasné, musíme sa tým uživiť, ale našou prioritou nie je urobiť projekt, predať ho a ísť rýchlo ďalej.

Čo je vaša priorita?

Aby sme sa za to, čo urobíme, nemuseli hanbiť. Tie veci tu ostávajú desiatky rokov, možno viac. Zvažovanie toho, čo z nášho ateliéru vyjde, je pre nás veľmi dôležité. Samozrejme, má to hranice, nemôžete svoje projekty dotovať neustále (smiech). Neodporúčal by som tento systém nikomu. Nie je to žiadna výhra.

Čo sa zmenilo po Kasárňach?

Chvíľu sme mohli pracovať pomalšie a pokojnejšie, lebo financie neboli problémom. Preto sme aj na súťaž v Leopoldove mali tri mesiace a hrali sme sa s ňou. Málokto si povie, že môže robiť na súťaži čo i len mesiac. Niekto to urobí za týždeň alebo za tri dni. Keď nám teda porota povedala, že vyhrala naša premýšľavá zdržanlivosť, tak to bolo práve vďaka Kasárňam, lebo tam sme sa naučili, na čo sa peniaze oplatí minúť a kde sa dajú ušetriť. Navyše to bola pre nás aj obrovská skúsenosť, čo sa týka stavby a technických záležitostí. Keď máte raz za sebou takýto veľký projekt, ohromne vám to pomôže v mnohých veciach, ku ktorým by ste inak neprišli alebo by trvali dlhšie.

Sledujete ešte z diaľky Kasárne, čo sa s nimi deje a ako naozaj fungujú?

Chodia nám newslettre (smiech). Ale, samozrejme, komunikujeme, ešte stále sa riešia nejaké reklamácie. Urobilo sa to pomerne rýchlo, a preto niektoré veci treba dorábať. Osobne som tam nebol už dosť dávno. K tomu, ako fungujú, môžem povedať jediné – držím im palce. Je to veľký priestor, ktorý by aj na Bratislavu bol slušná záťaž, aby to fungovalo a aby tam bol zmysluplný program. Pre K13 je to ťažká úloha. Už keď sme robili na projekte, ktosi sa ma pýtal, čo si myslím – ako to bude fungovať? A ja som mu povedal, že to, čo postavil Marek Adamov v Žiline, má iste väčšiu životaschopnosť a silu, lebo štruktúra Stanice je vybudovaná pekne postupne, tehla po tehle. Nedá sa to porovnať s prípadom, keď príde bohatý strýko, štát alebo Únia s jednorazovým vkladom a snaží sa umelo čosi vybudovať. Ale nikde nie je napísané, že sa na to nemôžu nabaliť schopní ľudia, ktorí vydržia všetky úskalia tohto procesu, a možno sa tam naozaj čosi dobré vyprofiluje.

V júli v Kasárňach zrušili výstavu českej umeleckej skupiny a dôvodom mali byť praskajúce stĺpy v budove Alfa, zrejme vás o tom informovali. Naozaj boli tie stĺpy takou poruchou, pre ktorú bolo treba zatvoriť galériu?

Tento typ prasklín na drevených konštrukciách je úplne bežná záležitosť. V každom prípade si však investor vyžiadal ich sanovanie a z toho dôvodu zavrel galériu.

Občas sa stáva, že keď sa niekto dostane k podobne veľkej zákazke, ostatné odchádzajú, lebo ľudia majú pocit, že už iste budete príliš drahí alebo nedostupní. Nestalo sa vám to?

Nie, akurát niektorí kvôli Kasárňam dlhšie čakali. Tu sa stále čosi deje, robíme najmä menšie veci. Ani príchod krízy sme tu teda výrazne nepocítili, ale to možno preto, že sme predtým nezažili stavebný boom, aký zažila Bratislava. Po Kasárňach sme si museli uvedomiť, ako ďalej, pár ľudí z ateliéru odišlo, lebo vznikali nedorozumenia. Celý náš život sa okolo nich točil tri až štyri roky. Ale mám pocit, že v zložení, v akom sme teraz, sme plne funkční. Akurát ja niekedy už strácam orientáciu, lebo mať rozpracovaných veľa malých projektov je náročnejšie ako jeden veľký (smiech).

Pešia a cyklistická lávka, Zegiestow - Sulín, vizualizácia zerozero.
Pešia a cyklistická lávka, Zegiestow – Sulín, vizualizácia zerozero.

Pešia a cyklistická lávka nad riekou Poprad. Foto - Martin Ortuta.
Pešia a cyklistická lávka nad riekou Poprad. Foto – Martin Ortuta.

Nedávno ste dokončili most nad riekou Poprad medzi Poľskom a Slovenskom, tiež ste ho vyhrali v súťaži. Prečo vás lákal práve projekt mosta?

Každá práca má čosi do seba. Tu nás oslovil kontext, krásne prostredie a otázka, ako do takéhoto prostredia vstúpiť. Keď sme začínali, vedeli sme veľmi málo o tom, čo všetko to predstavuje po administratívnej aj technickej stránke. Čo sa týka návrhu – za jeho princípom si od začiatku stojíme a nedošlo v ňom k zásadným zmenám, akurát sa stále dvíhal vyššie na žiadosti vodohospodárov.

Ako veľmi vlastne vidno prácu architekta na moste, keď musí rešpektovať všetky technické a prevádzkové parametre? Je to uspokojivé z hľadiska architektúry?

Architektovi ostáva dostatok priestoru. Samozrejme, uvedomovali sme si, že nie sme konštrukční virtuózi, ale nastavili sme istý konštrukčný a statický princíp, ktorý je prepojený s výtvarným riešením, a ten sa potom už iba jemne korigoval so statikom. Idea však ostala – hoci to celé trvalo deväť rokov.

Deväť rokov?

Začalo sa to na prelome rokov 2006 – 2007, keď sa obci podarilo získať grant na overovaciu štúdiu, ktorú sme urobili. Potom to pár rokov stálo, neskôr sme spracovali projekt pre územné rozhodnutie a stavebné povolenie. Ubehlo pár rokov a nič sa nedialo. Poliaci mali záujem projekt realizovať, no na strane Prešovského samosprávneho kraja to stálo. Až minulý rok padlo rozhodnutie vyčleniť na tento projekt investície a v januári 2015 sa začalo stavať.

Budete ešte niekedy robiť most medzi dvoma krajinami?

Určite, veľmi radi (smiech). Ale takých vecí sa nám stáva pomerne veľa. Niečo sa začne, potom to pár rokov stojí a vrátime sa k tomu. Ale tento samotný most za to iste stojí – je to veľmi zaujímavá situácia. Je uprostred krajiny a zároveň medzi dvoma krajinami, štátmi.

Čo to znamená pre ateliér, keď robí na projekte tak dlho?

Je to ekonomicky neudržateľné. Predstava, že urobíte projekt, dostanete zaplatené a potom začnete robiť na niečom inom, je úplne mylná. Paralelne robíme na viacerých projektoch, ktoré sa vlečú aj niekoľko rokov. Menšie sa striedajú so stredne veľkými a občas sa vynorí čosi ako Kulturpark, ale to sa stane asi len raz za život. Ak by sme sa na našu prácu pozerali iba z hľadiska ekonomickej stránky, nie je to veľmi výhodné. To by sme museli rýchlo, rutinne robiť veci a nebol by čas prehodnocovať a dívať sa späť.

Prečo sa na to nevykašlete a radšej nerobíte rutinne niečo jednoduchšie?

Jednak preto, lebo projekty, ktoré robíme, si nevyberáme my, ale nejako sa skrátka v našich životoch objavia a už nie je cesty späť (smiech). Druhá vec je, že robíme aj na veciach, ku ktorým by sa dalo pristúpiť rutinne, rýchlo ich urobiť a zbaviť sa ich, ale nám to nejako nejde – ani čo sa týka malých zadaní, akými sú rodinné domy. My sme schopní sa s nimi hrať – dokedy nám to financie dovolia a máme to vykryté z nejakej inej práce.

Prešov 21.4. 2015. Architekt Irakli Eristavi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Architekt Irakli Eristavi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Irakli Eristavi (1969) – narodil sa v Gruzínsku do gruzínsko-slovenskej rodiny. Absolvoval Fakultu architektúry STU v Bratislave. V roku 2002 založil v Prešove architektonický ateliér zerozero, ktorý sa do povedomia dostal najmä obytným komplexom CMYK v Prešove, ktorý získal Cenu ARCH 2005 a v roku 2007 bol nominovaný na európsku cenu Mies van Der Rohe. V roku 2013 realizoval projekt Kasárne – Kulturpark, najväčšiu investičnú akciu EHMK 2013 v hodnote 26 miliónov eur, za ktorú bolo zerozero ocenené Cenou Dušana Jurkoviča, dvoma cenami CE.ZA.AR a Cenou ARCH. Koncom minulého roka vyhralo zerozero verejnú súťaž na realizáciu mestského úradu v Leopoldove, v lete dokončili peší a cyklistický most cez rieku Poprad medzi Slovenskom a Poľskom.

Teraz najčítanejšie