Kto sa bojí antisemitizmu?

Autor je historik, Filozofická fakulta UK

Ešte pred pár týždňami by si sotva niekto pomyslel, že ideologická polarizácia na slovenskej scéne vygeneruje popri mnohých iných staronové obvinenia z antisemitizmu. Môže za to eskalácia napätia na Blízkom východe, ktorá zasa raz podnietila nemálo (predovšetkým facebookových) diskutujúcich oblažiť protistranu svojím jediným správnym názorom. Problém je v tom, že na náprotivnej strane sa často ocitli aj tí, čo sú inak pokladaní za názorových spojencov.

Blízky východ búri a štiepi mysle západného sveta už desaťročia. Konflikt nenechá chladným takmer nikoho a na akýkoľvek argument sa vždy nájde dostatok protiargumentov. Kvôli názornosti ich môžeme zredukovať na dve pozície: jeden tábor zdôrazňuje, že Izrael je obkľúčený nepriateľmi, vedie boj s teroristami o prežitie a násilné prostriedky tohto boja sú preto oprávnené; druhá strana židovský štát obviňuje, že pritom potláča základné práva palestínskeho obyvateľstva, a z tohto dôvodu si zaslúži označenie apartheid.

Antisemitizmus rovná sa antisionizmus?

Nasledujúce riadky nie sú ďalším príspevkom do tejto nekonečnej diskusie. Hľadám v nich, naopak, vysvetlenie javu, ktorý vzbudzuje vášne nemenej ako spor o (ne)dodržiavanie ľudských práv zo strany Izraela: obviňovanie jeho kritikov z antisemitizmu.

Pred niekoľkými týždňami bola publikovaná takzvaná Jeruzalemská deklarácia o antisemitizme. Podpísali ju viac než dve stovky renomovaných západných spoločenských vedcov a akademikov, ktorí sa profesionálne zaoberajú antisemitizmom. Táto deklarácia predstavuje akúsi opravu iba o niečo staršej definície Medzinárodnej asociácie pre pripomínanie holokaustu (IHRA) z roku 2016, ktorou sa – hoci nezáväzne – riadi i Európska únia a ktorú v roku 2018 podpísala aj Slovenská republika. Podľa tejto staršej definície antisemitizmus predstavuje „nenávisť proti Židom“ alebo ich majetku, teda proti jednotlivcom i skupinám.

Pokiaľ ide o Izrael, v „pracovnej“ definícii IHRA sa za antisemitizmus pokladajú aj útoky proti nemu v zmysle „židovského kolektívu“, kým kritika porovnateľná s kritikou „ktorejkoľvek inej krajiny“ sa za antisemitizmus nepovažuje. Ako pomôcka na takéto rozlíšenie sa uvádzajú príklady popierania alebo spochybňovania holokaustu či dokonca práva Izraela na existenciu so zdôvodnením, že ide o „rasistický podnik“.

Prečo treba zohľadňovať súvislosti

Nedávno prijatá Jeruzalemská deklarácia podľa signatárov dopĺňa definíciu IHRA a precizuje ju v niektorých „kľúčových ohľadoch“, čím sa stáva doslova jej alternatívou. Je zrejmé, že ide o súvislosti s Izraelom. Signatári navrhujú rozlišovať medzi rozličnými formami „nepriateľstva voči Izraelu“, ktoré nemusí byť motivované antisemitizmom, a preto sa treba vždy snažiť ozrejmiť kontext týchto prejavov. Práve z tohto dôvodu sa pri špecifikovaní viacerých prípadov zdôrazňuje, že „samy osebe“ nemusia byť antisemitské.

Jeruzalemská deklarácia definuje ako legitímne kritizovanie Izraela či sionizmu ako štátotvornej ideológie, keď porušujú práva Palestínčanov, napríklad rozširovaním židovských osád, alebo dokonca požiadavky pre mnohých kontroverzného medzinárodného hnutia za bojkot Izraela (Boycott, Divestment and Sanctions, BDS). Napríklad nemecký parlament pritom v roku 2019 odsúdil hnutie BDS preto, lebo svojou „radikálnosťou prispieva k stigmatizovaniu občanov a občianok Izraela ako celku“, čím nemeckí zákonodarcovia chceli zakročiť proti antisemitizmu „už v zárodku“.

No nejde iba o Nemecko, ktoré sa z pozície páchateľa genocídy posunulo do roly, keď apeluje na svedomie celého západného sveta. Zdôrazňovanie potreby zohľadňovať okolnosti a súvislosti protiizraelských prejavov zo strany signatárov Jeruzalemskej deklarácie, paradoxne, narazilo na tvrdý odpor na oboch stranách barikády: komentátor vplyvného izraelského denníka The Jerusalem Post nedávno kritizoval práve formuláciu „samy osebe“, zatiaľ čo Mark Muhannad Ayyash z univerzity v Calgary na webe Aljazeera celú deklaráciu zmietol zo stola ako ďalší prejav poručníctva zo strany niekdajších a súčasných kolonizátorov.

Za Izrael, proti Sorosovi

Celá debata však má ešte ďalší rozmer. Nemecký Bundestag v marci 2019 nerozhodoval iba o jednom návrhu zákona na odsúdenie činnosti BDS, ale hneď o troch. Okrem systémových strán so svojimi vlastnými vystúpili aj nacionalistická Alternatíva pre Nemecko (AfD), respektíve niekdajšia postsocialistická Ľavica. A práve AfD vo svojom návrhu hrala na oveľa hrubšiu nôtu než systémové strany: nezabudla dokonca zdôrazniť, že antisemitizmus v Palestíne prekvital ešte pred vznikom Izraela, čo vyústilo do „plodnej“ spolupráce s nacistickým Nemeckom. Prečo sa ako bojovníčka proti antisemitizmu profiluje práve strana, ktorej predstavitelia v iných súvislostiach majú problém dištancovať sa od fašistickej minulosti?

Tento paradox nie je v žiadnom prípade nemeckou špecialitou. Rovnako sa profilujú rakúski Slobodní a čiastočne aj ľudovci na čele s premiérom Sebastianom Kurzom a najmä Viktor Orbán. Maďarského premiéra spájal s izraelským kolegom Benjaminom Netanjahuom úzky a srdečný vzťah už v časoch, keď krajinu dal oblepiť plagátmi s úhlavným nepriateľom Georgeom Sorosom, na ktorých tomuto filantropovi zvýraznili údajne židovské črty a urobili z neho progresívnu obdobu svetovládneho „sionského mudrca“.

Židovský škandál

Vzhľadom na tento – ešte pred pár desaťročiami, za čias takého Istvána Csurku – ťažko predstaviteľný vývin nezaškodí pripomenúť si, odkiaľ sa súčasný antisemitizmus vzal: inými slovami, pozrieť sa v krátkosti na jeho historické zdroje.

Moderný antisemitizmus vyrástol z koreňov kresťanskej Európy, ktorá židom síce dovolila vegetovať na okraji civilizácie, no diskriminovala ich zákazom cnostných povolaní a vlastníctva pôdy. Prvým škandálom teda bola už sama existencia tejto náboženskej skupiny, ktorá hlásala príchod Mesiáša, no keď podľa niektorých dorazil, neuznala ho. (Pravda, škandálne sa to bude javiť iba dovtedy, kým si uvedomíme, že tieto spory sa pôvodne odohrávali výlučne v rámci judaizmu.) Túto nehoráznosť bolo treba odčiniť – nielen opakujúcim sa vyháňaním a násilnými krstami židovských detí, ale najmä hromadným obrátením „zaslepených“ na konci vekov.

Stáročná diskriminácia spôsobila, že židia sa smeli realizovať len v povolaniach, ktoré väčšinovej spoločnosti z nejakého dôvodu nevoňali. Šlo predovšetkým o požičiavanie peňazí na úrok – čo kresťanská morálka dlho zakazovala. Týmto spôsobom sa objavili židovskí bankári, ktorí však tvorili mizivé percento židovskej populácie, o ktorú sa, navyše, museli starať – ak mali to šťastie, že ich zadlžení aristokrati nevyhnali. Bankový dom Rothschildovcov, predobraz chamtivého a zlého Sorosa, teda bol skôr výnimkou, ktorá živila antisemitské projekcie.

Antisemitizmus je nezlučiteľný s myšlienkou oslobodenia

Tá bola spočiatku záležitosťou ľavice. Francúzski osvietenci ako Voltaire a raní socialisti ako Pierre-Joseph Proudhon boli zarytými odporcami Židov (alebo projekcie židovských kapitalistov), hoci antisemitizmus nebol súčasťou ich politického programu. Nie je to náhoda, pretože antisemitizmus je vo svojej najhlbšej podstate namierený proti myšlienke emancipácie v širokom zmysle tohto slova, teda proti myšlienke oslobodenia z područia privilegovaných či neskôr majetných vrstiev. V tomto zmysle treba chápať aj „židovskú otázku“ raného Karla Marxa, kde židovstvo vystupuje ako metafora finančného kapitálu, z područia ktorého sa bolo treba oslobodiť.

Tieto súvislosti sa naplno prejavili potom, ako väčšina európskych krajín židovských obyvateľov zrovnoprávnila. Z niekdajších vyvrheľov sa v priebehu jednej, dvoch generácií stali často dobre situovaní a liberálne zmýšľajúci „progresívci“, ktorí boli tŕňom v oku viac alebo menej privilegovaných vrstiev, ktoré sa nedokázali prispôsobiť moderným časom natoľko pružne ako mnohí Židia. V Európe začali koncom 19. storočia vznikať antisemitské strany, ktoré fantazírovali o „požidovčení“ svojich krajín, o svetovládnych chúťkach židovských kapitalistov, ktorí vraj ovládli modernú ekonomiku, tlač a socialistické hnutie, prípadne si platili liberálnych novinárov a komunistov, aby za nich robili čiernu robotu rozvratu starého poriadku.

V tomto chóre sa nestratili ani hlasy predstaviteľov kresťanských cirkví, spočiatku najmä katolíckej, ktorá sa nevedela zmieriť s upadajúcim vplyvom a tlakmi moderného štátu, a obviňovala z toho obludného sprisahania liberálov, socialistov, slobodomurárov a Židov. Antisemitizmus sa napokon stal základným ideologickým prvkom kontinentálnych rasistov, ktorých požiadavky emancipácie (po robotníkoch a Židoch sa začali ozývať ženy) privádzali do zúrivosti a ktorí snívali o nových hierarchiách a privilégiách, tento raz už nie modrej, ale árijskej krvi. Keď sa v Nemecku k moci dostal fanatický rasista a imperialista Adolf Hitler, fantázie sa začali meniť na brutálnu realitu. Emancipácia bola definitívne zrušená.

Progresívny antisemitizmus je nezmysel, ale na antisionizmus pozor

Súčasný krik a ukazovanie prstom na „progresívcov“ je z historického hľadiska úplne neopodstatnené. Iste, socialistické a komunistické strany už v prvej polovici 20. storočia nezriedka skĺzli k protižidovskej rétorike, no v absolútnej väčšine prípadov šlo o polemiky proti „židovským kapitalistom“ ako údajným spojencom antisemitov, šlo teda minimálne na rétorickej rovine o výraz úsilia o oslobodenie proletariátu, spravidla i o anti-antisemitizmus. Moderný európsky antisemitizmus bol a zostal v jadre protiemancipačnou ideológiou. Nič na tom nemenia ani antisionistické kampane v štátoch sovietskeho bloku v druhej polovici 20. storočia, v ktorých šlo o presadenie a zachovanie mocenského monopolu totalitných strán – odhliadnuc od frontov studenej vojny.

Zohľadňovať súvislosti a okolnosti antisionistických kampaní dneška, ako sa o tom píše v Jeruzalemskej deklarácii o antisemitizme, je však potrebné nielen pre oprávnenosť kritiky Izraela. Skrývanie sa za antisionizmus patrí medzi preferované stratégie dnešnej radikálnej pravice, ktorá rada kričí o apartheide tam, kde má na mysli židovské sprisahanie proti národu a rase. Napriek momentálnej „schizofrénii“ Orbána a ďalších na to nesmieme zabúdať o nič menej než na „ľavicové“ skraty tých „progresívcov“, ktorí nechápu dôsledky bezhlavého nadávania do fašistov celým národom a krajinám.

[Kúpte si knihu historika Miloslava Szabóa Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu z knižnej edície Denníka N.]