Stretnutie tretieho druhu v budove SIS a dôvody na nervozitu

Máme dvojnásobnú skúsenosť s porážkou slabých a rozhádaných politikov, ktorí sa pokúšali na troskách zvrhlého systému postaviť demokraciu. Raz to bolo po vojne, keď v roku 1948 využili ich slabosť dobre zorganizovaní komunisti (s Rusmi za chrbtom), po druhý raz po roku 1989, keď rozpačitých demokratov zmietol o dva roky neskôr rozhodný populista Vladimír Mečiar.

Historické paralely treba brať vždy s rezervou, ale nepríjemná podobnosť sa nedá prehliadnuť: rozhádaní a rozpačití demokrati vo vláde Eduarda Hegera, ktorí sa na troskách zvrhlého systému pokúšajú postaviť nové základy právneho štátu, môžu vydláždiť cestu oveľa horšej verzii režimu Roberta Fica, než bol ten predošlý. Ich slabosť totiž kŕmi novou energiou všetkých, ktorí by radi zúčtovali s demokraciou.

V mäteži výrokov kdekoho – od Fica cez policajného prezidenta Petra Kovaříka až po bývalého riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského – sa nedá vyznať ani posúdiť, kto má pravdu, ale vyplýva z nich, že v bezpečnostných zložkách štátu zneužívajú jednotlivci či celé skupiny svoje funkcie na mocenské boje. Zbraňami sú údajne falošné obvinenia.

Ak je to pravda, tak potom v samotnom jadre demokratickej moci prebieha štiepna reakcia, ktorá môže autoritu právneho štátu rozdrviť na prach. To je okamih, na ktorý čakajú politici s ponukou autority iného druhu. Ponúkajú autoritatívny režim.

Aj keby sme odmietli historické paralely ako príliš príkre, máme súčasné z nášho okolia. Autoritatívne režimy v Maďarsku a v Poľsku sú predovšetkým dôsledkom slabosti predošlých vlád, ktoré nedokázali obhájiť príťažlivosť autority demokratického štátu.

Nákaza sa v našich končinách šíri: na rade je Slovinsko, ktorého premiér Janez Janša kráča v šľapajach Viktora Orbána a Jarosława Kaczyńského. Útočí na justíciu, ktorá sa zúfalo snaží udržať autoritu právneho štátu, a, samozrejme, na novinárov.

A tu je tá paralela zo súčasnosti: Orbán, Kaczyński aj Janša už boli kedysi premiérmi, ale ponížení aférami museli svoje kreslá opustiť. Naozaj tvrdými autoritármi sa stali až vtedy, keď sa opäť vrátili k moci. Robert Fico dáva jasne najavo, že má chuť ísť v ich šľapajach.

Zlé alebo horšie

Ak si Eduard Heger priznal, že v bezpečnostných štruktúrach štátu prebieha zápas, ktorý rozkladá autoritu demokratickej moci, dá sa tým vysvetliť (čo nie je to isté ako obhájiť) ono čudné stretnutie tretieho druhu v budove SIS, ktoré zvolal. Zišli sa na ňom ľudia, ktorí k tomu majú čo povedať a majú moc s tým niečo urobiť.

Z informácie, že takéto stretnutie sa uskutočnilo, vyplýva viacero dôvodov na nervozitu. Tým prvým je tiesnivý pocit, že štátna moc sa správa podozrivo, keď sa nám za chrbtom schádzajú tí, ktorí by mali mať v demokracii kvôli rovnováhe moci od seba skôr odstup.

Účastníci stretnutia svorne tvrdia, že ich k nemu viedol vážny dôvod. Ak je to tak a veríme, že tým dôvodom je ochrana demokracie, potom to vyvoláva celkom iný druh nervozity: v štáte sa deje niečo veľmi zlé, ale my nevieme, čo to je. Môžeme si len domýšľať, aké zlé to asi je, ak sa musia nositelia moci stretávať v ústredí tajnej služby na jedinom mieste v republike, ktoré nedokážu odpočúvať nepriatelia demokracie.

A napokon tretí dôvod na nervozitu sa týka práve týchto nepriateľov. Možno znervózneli, keď zistili, že boli témou takého nezvyčajného stretnutia. Možno ich to zastraší a dajú sa na ústup. V takom prípade by toto stretnutie splnilo svoj účel, hoci my sa sotva dozvieme, či bol naozaj splnený.

Naivita demokratov

A sú tu napokon ešte ďalšie dva dôvody na nervozitu, ktoré sa od tohto stretnutia odvíjajú. Vláda Eduarda Hegera je napriek všetkým pochybnostiam o jej kvalite lepšou zárukou demokracie než akákoľvek iná zostava, ktorá sa dá vyskladať podľa súčasných preferencií politických strán. Ak nám vláda nepriamo odkazuje, že demokracia je v ohrození, mala by sa teda o to viac snažiť, aby sa nerozpadla.

A my máme dôvod byť nervózni, lebo slabosť a rozhádanosť demokratov je natoľko očividná, že sa vládna koalícia môže veľmi rýchlo stať obeťou vlastného rozkladu a vítanou korisťou budúcich autokratov. Po skúsenosti s Igorom Matovičom by som si nebol pomyslel, že budem tŕpnuť, či táto vláda prežije ešte aspoň rok, a želať jej čo najdlhšiu životnosť.

Prispieva k tomu však druhý dôvod na nervozitu, ktorým je stav demokratickej opozície potácajúcej sa mimo parlamentu. Jej fyzická malosť nie je dôsledkom nedostatku liberálnych voličov, ale duševnej malosti politikov a političiek týchto strán. Nepoznajú dejiny? Nevidia, čo sa deje v strednej Európe?

Jednou z príčin drvivého víťazstva Vladimíra Mečiara v rokoch 1992 aj 1994 bola neochota demokratov spojiť svoje sily. K rozumnému kroku sa odhodlali až potom, čo vyčerpali všetky hlúpe riešenia a zásoby egoizmu. Stalo sa tak na poslednú chvíľu, lenže vtedy bola stredná Európa aj demokracia vo svete v úplne inej nálade. Spoliehať sa dnes na to, že liberálni demokrati si naivitu a egoizmus môžu dovoliť, lebo času je dosť, je prejavom hanebnej slepoty, na ktorú doplatíme všetci. Premiér Heger má tak paradoxne na krku ešte ďalší dôvod, pre ktorý by mal udržať vládu čo najdlhšie: aby mimoparlamentná demokratická opozícia získala čas na osvietenie rozumom.