Denník N

Labouristi zavelili: vľavo vbok

Jeremy Corbyn. Foto – TASR/AP
Jeremy Corbyn. Foto – TASR/AP

Časy myšlienkových kompromisov v britskej politike sú preč.

Autor je novinár a prekladateľ

Keď po porážke v májových parlamentných voľbách odstúpil líder britských labouristov Ed Milliband, zrejme len málokto očakával, že v septembri ho nahradí 66-ročný politický veterán Jeremy Corbyn.

Presne to sa však stalo. Corbyn vstúpil do boja o post šéfa strany na poslednú chvíľu a ako úplný outsider, ale nakoniec dostal takmer šesťdesiat percent hlasov. Jasne vyhral u členov strany, členov odborových zväzov aj registrovaných stúpencov, čo boli ľudia, ktorí zaplatili tri libry a vyhlásili, že podporujú ciele a hodnoty strany.

Objavili sa podozrenia, že v tretej skupine boli ľudia, ktorí v skutočnosti labouristi nie sú a chceli strane uškodiť (napríklad zlomyseľní priaznivci iných strán), ale Corbyn by získal nadpolovičnú väčšinu hlasov v prvom kole, aj keby táto skupina voličov vôbec neexistovala.

Návrat na pôvodné pozície

Zvolenie Jeremyho Corbyna na čelo Labouristickej strany môžeme považovať nielen za symbolický koniec blairizmu, ale aj za zavŕšenie obdobia v britskej politike, keď sa všetky veľké strany tlačili do stredu a bojovali o strednú triedu a nerozhodnutých voličov. V Konzervatívnej strane už dlhší čas vidno snahu o návrat k thatcherizmu a podobne aj labouristi sa postupne odkláňali od toho, kam stranu viedol Tony Blair. Corbyn túto premenu dokončí.

Obidve strany ako keby obdobie druhej polovice 90. rokov a začiatok 21. storočia vyhodnotili tak, že síce bojovali o podobnú skupinu voličov, ale zároveň u svojich tradičných stúpencov vyvolali pocit, že sa o nich nezajímajú, ba dokonca, že ich zradili. Výsledkom bol odliv hlasov k euroskeptickej a protiimigračnej Strane za nezávislosť Spojeného kráľovstva (UKIP), ktorý postihol konzervatívcov aj labouristov, ako aj ku škótskym nacionalistom v prípade labouristov.

Jeremy Corbyn je jednoznačne labourista starej školy. Označujú ho za autentického aj radikálneho ľavičiara, ale každý si pod tým predstavuje niečo iné, a tak je najlepšie sa pozrieť na to, čo vlastne Corbyn presadzuje. Názor nech si potom urobí každý sám.

Tak ako bývalí premiéri Tony Blair a Gordon Brown, aj Corbyn bol prvý raz zvolený v roku 1983. Labouristi vtedy voľby katastrofálne prehrali, hoci získali rovnaký podiel hlasov ako tento rok konzervatívci, ktorí vytvorili väčšinovú vládu. Vo väčšinovom volebnom systéme dochádza aj k takýmto paradoxom.

Podľa Corbynových kritikov jeho politika, podobná tomu, čo jeho strana presadzovala v 80. rokoch, povedie aj k rovnakým výsledkom – čiže sérii prehier a ďalšiemu oslabovaniu strany. Nie všetci sú však takí pesimistickí. Do 24 hodín od Corbynovho volebného víťazstva vstúpilo do strany 15-tisíc ľudí. Pravdepodobne vidia v Corbynovi človeka, ktorý vráti stranu ku koreňom.

Zoznámte sa s Corbynómiou

Corbynove predstavy o fungovaní ekonomiky si získali prezývku Corbynómia. O čo presne ide? Tony Blair to nazval staromódnou ľavicovou platformou. Je to v mnohom presný opak toho, o čo sa usiloval trojnásobný britský premiér. Ten spôsobil revolúciu v Labouristickej strane, keď v roku 1995 presadil zrušenie článku stanov, v ktorom sa strana zaväzovala k spoločnému vlastníctvu výrobných prostriedkov. Zjednodušene povedané k štátnemu vlastníctvu priemyselných podnikov.

Corbyn síce odmieta návrat tohto článku do stanov, ale zároveň podporuje znárodnenie železníc a energetických firiem. Tvrdí, že sa nechce vrátiť k povojnovému modelu štátneho vlastníctva. Je skôr zástancom družstevného modelu, kde by tieto firmy v akomsi súzvuku riadili zákazníci, zamestnanci a vláda „v našom záujme a nie pre súkromný zisk“. Minimálne v prípade železníc má za sebou podporu 60 percent obyvateľstva, a to aj 42 percent voličov konzervatívcov. Kto niekedy cestoval britskými vlakmi, tuší prečo…

Corbyn sa chce vrátiť k nedávno zrušenému 50-percentnému zdaneniu príjmov nad 150-tisíc libier. Dokonca povedal, že ak by to znamenalo vyššie príjmy, bol by aj za vyššie dane. Aj v tomto väčšina verejnosti stojí na jeho strane. Podobne ako v prípade zavedenia „postačujúcej mzdy“, čiže takej, z ktorej sa aj dá slušne vyžiť.

Nový líder labouristov odmieta, že by bol naladený proti podnikaniu a podnikateľom. Nie je však stotožnený s tým, že niektorí sú „obscénne bohatí“ a iní živoria. Tvrdí, že nadnárodné spoločnosti, ktoré sa vyhýbajú plateniu daní, škodia malým miestnym firmám, lebo majú oproti nim neférovú výhodu.

Corbynove nápady vyvolali vojnu slov medzi britským ekonómami. Časť z nich napísala spoločný list, v ktorom ho podporila s tým, že jeho odpor proti šetreniu je niečo, čo podporuje aj Medzinárodný menový fond. Druhá skupina tvrdí, že niektoré z jeho návrhov sa už vyskúšali v minulosti – a nefungovali.

Európa, Rusko, svet

Keďže v Británii sa blíži referendum o zotrvaní v Európskej únii, pod drobnohľad sa, pochopiteľne, dostal aj Corbynov postoj k tejto otázke. Spočiatku odmietal vylúčiť, že nebude viesť kampaň proti odchodu z Únie. Zdôvodňoval to tým, že si počká, aké podmienky vyjedná premiér Cameron. Tvrdil, že Cameronove „handlovanie“ povedie k slabšej ochrane zamestnancov a voľnejším environmentálnym pravidlám.

Neskôr pod tlakom ustúpil a povedal, že podporuje členstvo v Únii a bude so svojimi spojencami bojovať za lepšiu Európu. Dodal, že s jej súčasným stavom nie je spokojný. Je odporcom Transatlantického partnerstva o obchode a investíciách (TTIP) a nechce, aby Európa bola len o voľnom trhu.

V súvislosti s témou, ktorá dnes ovláda celú Európu – imigráciou a utečencami – je jeho postoj jasný a dlhodobo konzistentný. Tvrdí, že imigrácia nie je ťarchou pre britské hospodárstvo. Kritizoval súčasnú úroveň debaty a dodal, že sa v nej zabúda na prínos prisťahovalcov pre Britániu. Krátko po zvolení išiel na zhromaždenie na podporu utečencov. To hovorí za všetko.

K Rusku je oveľa zhovievavejší ako britská vláda. Na jednej strane hovorí, že na Kryme prekročilo svoje právomoci, ale Západ považuje za pokrytecký. Tvrdí, že NATO sa snaží obkľúčiť Rusko, a považuje to za jednu z najväčších hrozieb našich čias.

V minulosti sa zasadzoval za vystúpenie Británie z NATO, ale momentálne priznáva, že verejnosť na takýto krok nemá chuť. Stále je však za to, aby sa Británia vzdala svojich jadrových zbraní, a stavia sa aj proti vojenským zásahom v Sýrii a v podstate proti akémukoľvek vyslaniu britských jednotiek do zahraničia.

Azda najväčší rozruch vo volebnej kampani vyvolalo to, že kedysi na stretnutí v parlamente označil hnutia Hizballáh a Hamás za priateľov. Vysvetľoval to tým, že to používa ako kolektívne označenie pre ľudí, s ktorými sa rozpráva, aj keď s nimi nesúhlasí. Podľa neho mierový proces na Blízkom východe nebude možný bez účasti Izraela, Hamásu aj Hizballáhu.

Tak ako v prípade mnohých politikov, aj u Corbyna až čas ukáže, nakoľko sa na jeho reálnych politických krokoch prejaví zodpovednosť vysokej funkcie. Predsa len je rozdiel hlasovať v parlamente 500-krát od roku 2001 proti oficiálnej línii strany a potom tú stranu viesť ako líder opozície.

Jedno je však isté. Na rozdiel od obdobia, keď mnohých konzervatívnych a labouristických politikov odlišovala len farba letákov, na ktorých prezentovali svoje názory, teraz budú obidva tábory zreteľne odlíšiteľné. Vďaka Corbynovi získa britská politika opäť skutočný ideologický náboj. Časy myšlienkových kompromisov sú preč. S Jeremym Corbynom sa nudiť nebudeme.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie