HUPS! Kam sa to všetko rúti?

Divadlo GUnaGU po päťmesačnej pauze prichádza so sci-fi komédiou HUPS (budúcnosť už nie je, čo bývala). O jej vzniku aj aktuálnej situácii v divadle sme sa porozprávali s Viliamom Klimáčkom, autorom, režisérom a hercom v jednej osobe.

Pred pandémiou ste povedali okrídlenú vetu „nezrušil nás Husák, Mečiar, Fico a nezruší nás ani Matovič“. Bolo to naozaj také jednoduché? Ako vydrží jedno malé súkromné divadlo tlak, akým bola pandemická pauza?

Ťažko. Bolo to všetko, len nie jednoduché. Prvé mesiace, keďže sme nehrali a teda nemali nijaký príjem zo vstupného, sme nedokázali zaplatiť ani paušál za elektrinu, ktorý neľútostne prichádzal. Trochu sme si pomohli streamovaním starých hier a dodnes sme divákom vďační za podporu a priazeň, že pozerali naše záznamy a tým nás udržali nad vodou. Jeden divák dal dokonca do dražby grafiku, ktorú mal doma a celý výťažok nám venoval.

Divadlo bez divákov nemá zmysel. Nebojíte sa, že po päť mesačnej pauze neprídu?

Odpoviem ako Winston Churchill v mojom obľúbenom filme „Najtemnejšia hodina“, na otázku či sa nebojí vojny – bojím, strašne. Ale to mu nebránilo robiť rozhodné kroky a postupne vyhrať. Už týždeň predávame vstupenky s polovičnou kapacitou sály – lebo tak nariadili hygienici – a niektoré tituly na jún sú už takmer vypredané, vrátane novinky Hups. Riešim v divadle skôr iný problém – herci majú menej času, než mávali. Stále u nás hrajú všetci, čo doteraz, ale musia sa už obracať v iných povolaniach. Niektorí sa živia ako fitness tréneri či cvičiteľky jogy, jeden si otvára obchodík s kozmetikou a práve teraz si ho sám maľuje a ďalší kolega založil firmu. Možno vidíme prvé časti seriálu „Ako svet prichádza o hercov“.

Ale GUnaGU o svoje známe tváre evidentne neprišlo. Kto v sci-fi novinke hrá?

Samozrejme Zuzka Kronerová, ktorej som hru literárne ušil na telo. K stáliciam GUnaGU patrí Viktor Horján, ktorý hrá jej otca a mladý, nadaný David Hartl, ktorého poznajú diváci aj z iných divadiel či filmov. A nečakane si po rokoch zahrám aj ja.

Nečakane?

Pred rokmi som si povedal, že hrať ma už nebaví a že to prenechám lepším. Ale musel som zobrať rolu po kolegovi, ktorý zakladá tú spomínanú firmu. Bolo to jednoduchšie, než rolu preskúšať s novým hercom, lebo ja ako režisér som všetko už poznal. Tak som sa začal učiť nahlas vlastné texty, až moja manželka poznamenala – vidím, že máš strach z režiséra… Ten kolega inak veľmi chcel hrať, ale zistil, že sa nevie rozdeliť na dve telá, z ktorých jedno jazdí po Slovensku a rieši firmu a druhé skúša v GUnaGU. Nevie sa ani teleportovať, hoci robíme sci-fi hru. Úprimne, zobral som to s chuťou, lebo sú to len malé roly, doslova „šteky“.

Keď sme pri „štekoch“, vraj hráte Lajku?

Áno, zahral som si prvého psa na obežnej dráhe Zeme, spomínanú Lajku, ktorá vo vesmíre prežila len päť hodín, no dodnes je nesmrteľná. Diváci ju uvidia v päť minútovej opere, ktorá je súčasťou deja. Zložil ju Slavo Solovic a je to skvelých päť minút hudby! Pamätníci si možno spomenú, že pred rokmi Slavo pre GUnaGU skomponoval operu Cirostratus, ktorá vyšla aj na CD. Ak sa diváci budú baviť aspoň spolovice tak, ako my pri skúšaní, Lajka nezomrela zbytočne.

Budúcnosť už nie je, čo bývala, hovorí váš podtitul a s tým mi ostáva len súhlasiť. Ako v GUnaGU pracujete s tak vyhraneným žánrom popkultúry, akým je science – fiction?

Dovoľte zľahka protestovať – ja som presvedčený, že sci-fi, rovnako ako komiks, už dávno patria do „normálnej“, ak chcete „vysokej“ kultúry, nielen do tej „pop“, hoci jej divákom a čitateľom to asi je úplne ľahostajné.

Hádať sa nebudem…

Božechráň, ani ja. Milujem pohrávanie sa s budúcnosťou, najmä niekdajšie odhady, že všetko bude len lepšie. Nuž, nebude. Preto si vážim verneovky a ich úprimný, zapálený obdiv k technike a ľudskému rozumu, ktorý dokáže všetko a myslí len a len na dobro ľudstva… Skvelý je aj ich vizuálny odkaz vo filmoch Karla Zemana. Jednu vlastnú verneovku, volala sa Päť minút v balóne, sme ešte v minulom storočí hrávali v Štúdiu S. Preto tento žáner do GUnaGU patrí, ja som na klasike ako „Vesmírna odysea 2001“, „Ikarie XB-1 neodpovídá“ či „Blade runner“ vyrastal. Ale dnes nemám chuť ísť do kina na sci-fi – hoci sa kiná pomaly otvárajú – lebo celý svet práve jedno béčkové sci-fi menom pandémia prežíva. Tak som napísal fantastický príbeh o prvej slovenskej kozmonautke, o ktorej nikto nevie, hoci vyletela deň po Gagarinovi. Ona ale nerobí reklamu pokroku, ona z tejto planéty a najmä z krajiny, ktorá posadila jej otca, geniálneho vedca do väzenia a ju vyhodila z gymnázia a poslala robiť do kravína, uteká. A teraz lieta okolo Zeme a komentuje zhora náš život.

A čo vidí?

Že nás čaká taká budúcnosť, akú sme si v minulosti pripravili. Minulosť už nezmeníme, ale aspoň občas by sme si mohli spomenúť, čo sme kedy pokašľali.

Viem, že v divadelných hrách aj v románoch sa rád venujete dejinám, váš román Horúce leto 68 práve vyšiel v USA vo vydavateľstve Mandel Vilar Press. Dá sa povedať, že o našu minulosť, respektíve jej umeleckú reflexiu, je vo svete záujem?

Áno, sám pre seba a odľahčene to volám – mizéria na export. Na počudovanie, veľa ľudí vo svete sa zaujíma o naše dramatické dejiny, najmä ruskú okupáciu v auguste 1968, veď spomínaný román už vyšiel v Arabských emirátoch, Francúzsku, Lotyšsku a teraz v USA.

Príbeh hry Hups sa tiež začína v minulosti, ale posunie sa až do dneška.

Rád robím v GUnaGU historické témy, ale len s presahom do súčasnosti. Retro by nemalo tú silu, keby sme si z neho nezobrali nejaký odkaz. Často píšem o minulosti, lebo radi zabúdame na jej nepríjemné momenty a potom sa čudujeme, že sa objaví nejaký Mečiar a Fico. V Hups začíname päťdesiatymi rokmi a stalinským režimom, hráme naivné nadšenie z budovania a slepú vieru v pokrok, že naša veda je najlepšia a sovietske hodinky najrýchlejšie. A veríme, že onedlho bude rásť na Sahare kukurica a v roku 2000 budeme lietať na dovolenku na Mars. Milujem toto očakávanie pokroku, pri ktorom občas mrazí – ako v odhade, že do roku 2000 vyhubíme všetky choroby… Hups je hra o mojej generácii, narodenej ešte v minulom storočí, ktorá sa v storočí dvadsiatom prvom nestačí čudovať, kam sa to všetko rúti.

Zuzana Kronerová už hrá vo viacerých hrách GUnaGU. Ako sa vám ju podarilo osloviť, keď intenzívne nakrúca filmy v Českej republike a hosťuje v mnohých pražských divadlách?

Je mi cťou písať pre veľké slovenské herečky a teší ma, že rady chodia hrať do nášho „undergroundu“ dva metre pod povrchom zeme, do bývalej vinárne U Julky, z ktorej sa už pred rokmi stalo divadlo GUnaGU. Je to moja tretia spolupráca s touto úžasnou herečkou a pri skúšaní, aj keď s respirátormi na tvárach, sme sa stále výborne bavili. Veríme, že je to na predstavení poznať a že sa diváci budú baviť tiež. K jedinej dobrej stránke pandémie patrí, že ľudia mali viac času a nájsť voľné termíny pre Zuzanu sa mi podarilo, lebo pražské divadlá boli tiež zatvorené. Tak sme mohli, spočiatku cez video mítingy skúšať na internete a od apríla aj naživo. Robili sme len trojhodinové skúšky, viac sa s FFP 2 nedá vydržať – chodíte, skáčete, spievate, občas kričíte… a cítite sa ako so štupľom v krku.

Z plagátu aj z fotografií z predstavenia udrie do očí elegantný retro dizajn kostýmov a scény…

Mal som šťastie, že GUnaGU výtvarníčka Silvia Makovická je milovníčka sci-fi, ako ja a že patrí ku generácii mladých tvorcov, ktorých retro baví a nekopírujú ho, ale posúvajú svojim videním ďalej. Dôležitú rolu v deji hrá veľká maketa avantgardného Koldomu. Dodnes stojí v Litvínove, názov vznikol z výrazu „Kolektívny dom“ a to hovorí za všetko. V bytoch neboli kuchyne, lebo ľudia nemali strácať čas takým buržoáznym prežitkom, akým je varenie a mali jedávať kolektívne, s ostatnými v jedálni. V Koldome bola knižnica, práčovňa, škôlka, nejaké obchody, spoločenská miestnosť… je to megalomanský projekt sociálnych inžinierov, ktorí v dobrej viere chceli zlepšiť život súčasníkov, no nachystali im elegantný koncentrák. My sme v hre Koldom, pôvodne strohý a funkcionalistický, posunuli k stalinskému baroku – náročky sa trochu podobá na Lomonosovou univerzitu v Moskve, pretože hráme o dobe, kedy sa u nás otvárali dáždniky, keď v Moskve pršalo. Naša komédia má zámerne retro dizajn, lebo aj my sa občas v tomto svete cítime tak trochu retro.

Cítim to správne, že ruská dominancia, ktorej stupňovanie môžeme v ostatných rokoch pozorovať v celej Strednej Európe, je jedným z posolstiev hry?

Áno, stále sme v silovom poli Ruska, ktoré nedokáže zabudnúť, že sme desaťročia boli jeho guberniou. Ale ja nerobím politickú hru, tieto fakty hovorím hravo a zábavne, pretože som presvedčený, že k zrelosti národa, ktorú dúfam už Slováci dosiahli, patrí aj schopnosť zasmiať sa na vlastnej mizérii, ktorou naše moderné dejiny prekypujú. Preto občas máme chuť odletieť niekam veľmi ďaleko, ako naša hrdinka vo svojej rakete.

Premiéra komédie HUPS je v sobotu 5.júna 2021 o 19.30 hod. v divadle GUnaGU v centre Bratislavy.