Denník N

Denníky vysokoškoláčok z pandémie: Bojím sa, že keď sa to všetko skončí, na niektoré veci už budem stará

Lujza Lehocká a Alžbeta. Foto - Ivana Poruban Santova a Martin Indruch
Lujza Lehocká a Alžbeta. Foto – Ivana Poruban Santova a Martin Indruch

Lujza študuje architektúru v Prahe, Alžbeta žurnalistiku v Brne. Obe študentky si počas jedného týždňa písali denník a spomínali si, ako ich zmenil uplynulý rok. Obe sa museli vyrovnávať so samotou, s úzkosťami a vyhľadali aj pomoc psychológa. Prinášame vám ich pohľad na pandémiu.

Som Lujza a študujem prvý rok architektúru v Prahe. Pamätám si, ako veľmi som sa tešila na výtvarný modul, mali sme chodiť modelovať z hliny do dielní. Namiesto toho sedím na posteli a prekresľujem z obrazovky mobilu maličkú fotku sadrovej sochy, ktorú nám pedagóg poslal cez WhatsAspp. Hliny som sa za celý rok nedotkla.

Nebudem klamať, kresbe nevenujem priveľa úsilia ani pozornosti. Snažím sa v sebe nájsť trocha motivácie, ale v tejto aktivite nevidím zmysel. So svojím výtvorom nie som spokojná, no mám aj dôležitejšie veci na práci, odošlem ho do skupinového chatu, prečítam si komentár a následne hádžem výtvarné zadanie tohto týždňa za hlavu.

Som Alžbeta a o chvíľu ma čakajú bakalárske štátnice zo žurnalistiky v Brne. Keď volám so svojimi kamarátkami, ktoré sú zatvorené už rok a pol doma, som veľmi vďačná, že môžem byť striedavo v Brne.

Keď sa vrátim domov, nedokážem spať a učiť sa v izbe, v ktorej som na jeseň mávala videohovory so psychoterapeutkou a všetkými kamarátmi a kamarátkami, s ktorými som sa nemohla osobne stretnúť. A doteraz sa nedokážem ísť dať otestovať antigénovým testom na tie miesta, kam sa chodilo na celoplošné.


Lujza: Učiteľov poznám po hlase, na ulici by som ich nespoznala

S hanbou priznávam, že už je to dávno, čo som mala na sebe na ranných hodinách niečo iné ako pyžamo. Vlastne posledné týždne už ani nevstávam z postele, párkrát sa mi už stalo, že som sa vôbec nezobudila. Hodiny sa začínajú vždy viac menej rovnako. Pedagóg nás pozdraví a spýta sa, ako sa máme. Ticho. Len mĺkve iniciály.

Chvíľu sa nič nedeje, potom obvykle osloví niekoho konkrétneho a spýta sa, ako sa má. „Dobře, jen je to v poslední době těžký. Vlastně mi není moc dobře.“ Načo pedagóg vzápätí odpovedá:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie