Denník N

Memento vita

Foto - Miro Švolík
Foto – Miro Švolík

Mysli na infekčnosť emócií, ktoré prijímaš a vysielaš do okolia. Pestuj v sebe pozitívne myslenie.

Ráno sa zobudím a sadnem k svojmu PC. Jedna jóbovka za druhou. A to sledujem spravodajstvo naozaj výberovo a iba v médiách, ktoré považujem za seriózne. Televíziu nepozerám už roky. Pozriem do diára, čo dnes bude za deň. Nevyzerá to zle – pracujem už iba na projektoch, ktoré ma bavia – jeden sa volá Memento mori a druhý je o reflexii doby pandemickej –, a s ľuďmi, ktorých si vážim a mám rád. Keď vybavíme pracovné záležitosti, reč skĺzne na politiku.

Defilé jóboviek pokračuje. K večeru je na programe záhradka v obľúbenej krčme. Juraj bol dnes zaočkovaný proti covidu a chce to osláviť. Hádajte, o čom sa budeme rozprávať? Medzitým štandardná prevádzka – rozbroje medzi vlastníkmi v dome, kde žijem, bežné rodinné trable, financie, choroby, vek… A to si žijem na kúsku zeme, ktorý sa dá v kontexte našej doby označiť za oázu relatívnej prosperity a mieru.

Mysli, Fedor, na „zlaté (a platinové) pravidlo“ a správaj sa tak, pripomínam si v duchu. Mysli na infekčnosť emócií, ktoré prijímaš a vysielaš do okolia. Pestuj v sebe pozitívne myslenie. Kvôli vnúčatám, kvalite vlastného života, súzvuku s blížnymi… Kašli na Zemanove, Babišove, Ficove, Matovičove, Trumpove… tlačovky, prestaň fajčiť a daj si ráno krátku rozcvičku. Vyraz si do parku.

Však si aj párkrát týždenne vyrazím. Mám to po ceste do Vystreleného oka. Zdravím po ceste neznámych, ktorí nebežia so slúchadlami na ušiach, neletia okolo mňa na kolieskových korčuliach či bicykloch. Niekedy nadviažem komunikáciu. Najradšej s cudzokrajnými robotníkmi, ktorí nám zveľaďujú park na Vítkove a práve sa opierajú o lopaty. Napríklad minule: „To bude pre deti?“ pýtam sa jedného. „Áno, aj s dvomi lavičkami, tunelíkom a pieskoviskom,“ odpovedá s ukrajinským prízvukom a pokračuje: „Nespolupracujete vy s Českou televíziou?“ „Trochu,“ hovorím. „A však je to o židovských cintorínoch?“ pokračuje. „Hej,“ zaklamem a pokračujem k schodom, na ktorých si testujem upadajúcu kondíciu.

Doma odpratávam zo stola do knižnice buchle o nacistických lekároch a Alfredovi Rosenbergovi. Opakovane tam kladiem Bregmanovu Ľudskosť a Ako čeliť náboženskému násiliu od Jonathana Sacksa. Podstatné však nie je to, čo čítam, ale to, čo robím. Budúca séria podcastov s Klárou Jurštákovou pre .týždeň sa asi bude volať Memento vita. Vlastne aj to Memento mori je dobré – myslieť na smrť motivuje pri premýšľaní o živote. A nie je aj to premýšľanie nanič? Ako to povedal Jiddu Krishnamurti? „Život je to, čo sa odohráva medzi dvomi myšlienkami.“ Alebo: „Premrhal som svoj život – bol som zabávačom,“ čím myslel tisíce svojich filozofických prednášok a diskusií. A ešte čosi domácej proveniencie: „Podľa skutkov poznáte ich.“

Malý experiment: ktorým z nasledujúcich pocitov dávate verbálne prednosť? Hnev, chamtivosť, závisť, nenávisť… Empatia, altruizmus, láskavosť, súcit… A ktorými sa riadite v konkrétnych situáciách?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie