Darina Mikolášová o adopcii: Nezachránila som ľudský život, to Jakub zachránil ten môj

Adoptovať si dieťa ako jednotlivec, nie ako pár, asi nie je bežné. Ako ste k tomu rozhodnutiu dospeli?

Od mlada som zvažovala, že by som popri vlastnom dieťati chcela mať aj adoptované. Keď prišlo prelomové obdobie, odišla som z televízií a stroskotal mi dlhodobejší vzťah, cítila som, že mám srdce plné lásky a chcem sa o ňu deliť. A už mi aj tikali biologické hodiny. Netušila som, či môžem o osvojenie požiadať bez partnera. V tom čase som k tomu nenašla žiadne informácie. A tak som si povedala, že sa idem rovno opýtať na úrad.

Pozerali na vás prekvapene?

Áno. Pamätám si, že na chodbe na ÚPSVaR boli samé páry. Otvorila mi veľmi milá pani. Keď som sa jej opýtala, či sa tu dá zažiadať o adopciu, doširoka sa usmiala a povedala: „Jasné!“ Keď som dodala: „Ale ja som sama,“ tak sa na mňa prekvapene pozreli aj jej ďalšie dve kolegyne. Potom začali rozprávať, že ma predsa nemôžu diskriminovať, veď sme v Európskej únii. V zákone to ošetrené je, a tak sme sa do toho pustili.

Poznáte ešte niekoho, kto si osvojil dieťa bez partnerského vzťahu?

Keďže robím rozhlasové glosy aj podcasty o tomto mojom nevšednom materstve, už sa mi nejaké matky v procese prípravy alebo už po osvojení ozvali. Moja kamarátka z detstva si napríklad ako samožiadateľka nedávno osvojila rómskeho chlapčeka.

Od vášho rozhodnutia po moment, keď ste sa skutočne stali adoptívnou mamou, prešli roky. Aké otázky ste si počas tohto obdobia najčastejšie kládli?

Hlavná otázka bola, či to zvládnem. S tou som zápasila aj pred podaním žiadosti, aj počas celej psychologickej prípravy, ktorá pozostáva z 26 sedení. Či zvládnem, keď dieťa bude plakať, keď bude choré, keď to nebude jednoduché. A pýtala som sa samej seba, či som pripravená na otázky a pohľady okolia. Nebola som si tým istá, preto som o tom nikomu nehovorila. O mojom zámere vedela iba sestra a úradníčky.

Rodičom ste to povedali až po dvoch rokoch prípravy. Prečo?

Možno by som to dnes urobila inak, no