Denník N

Riaditeľka ZOO Bratislava: Pri pôrodných bolestiach mi pomáhala predstava, že som slonica

Júlia Hanuliaková. Foto - Dorota Holubová
Júlia Hanuliaková. Foto – Dorota Holubová

Ako študentka architektúry odišla na stáž do USA, kde začala pracovať vo firme, ktorá navrhovala zoologické záhrady. Po čase si založila vlastnú firmu. Po dvadsiatich rokoch práce so zvieratami sa vrátila na Slovensko šéfovať ZOO Bratislava. Júlia Hanuliaková hovorí, že je to najdôležitejší projekt v jej živote. Vysvetľuje, prečo museli zrušiť obľúbený DinoPark, čím ho nahradia a ako bude vyzerať nový výbeh pre medvede.

Zvieratá a divoká príroda sú prítomné takmer v každej jej odpovedi. Spomína si na zlatožlté lemury z Madagaskaru, ktoré po nej hádzali orechy, alebo opisuje, prečo si slon radšej vyberie melón v hlavolame než len tak položený na dlážke. Aj pred pôrodom si vraj pozerala videá, ako rodia slonice alebo gorily. „Predstavovala som si, že sú okolo mňa ďalšie slonice a obtierajú sa o mňa chobotmi. Psychicky mi to veľmi pomáhalo,“ opisuje riaditeľka zoo.

V rozhovore hovorí aj o tom, že žena v biznise musí byť tak trochu kurtizána. „Hovorili mi: ‚Vy ste z východnej Európy, vy ste tam na to zvyknutí, vy sa na každom našom vtipe zasmejete.‘ Hovorili, že sa môžu uvoľniť a rozprávať tak, ako to cítia. Ja som si však povedala: ‚A mám na výber?'“

Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu budú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.

Dvadsať rokov študujete rôzne zvieratá. Ak pre niektoré zviera tvoríte výbeh, do hĺbky ho spoznávate, snažíte sa zistiť, ako sa správa, ako žije. Čo ste sa za ten čas od zvierat naučili?

Sú to bytosti iného druhu, s inteligenciou, ktorú nedokážeme pochopiť. Snažili sme sa prispôsobiť si ich cez svoje kultúrne sklíčka tak, aby vyhovovali nášmu vnímaniu sveta. Ale zvieratám je to jedno. Mám k tomu obľúbené tvrdenie: prečo ako ľudstvo dúfame, že sa budeme vedieť porozprávať s mimozemšťanmi, keď sa nevieme porozprávať ani so zvieratami na zemi?

Zvieratá ma naučili pokore a obdivu k prírode, prehĺbili u mňa pocit spolupatričnosti a akceptácie. Pred dvadsiatimi rokmi som sa snažila meniť ľudí a veci vo svojom okolí. Zarovnať ich do rámika, ktorý som asi získala v detstve. Teraz sa snažím veciam nechávať voľný priebeh. To som sa naučila popri práci so zvieratami.

Sila prírody by sa dala prirovnať skôr k vode ako k zemetraseniu. Chcem spoznať, čo je okolo mňa. Nesnažím sa to meniť, ale rešpektujem to a nechám to voľne plynúť pomedzi úskalia.

Zmenilo váš život štúdium zvierat?

Keď som bola mladšia, sústreďovala som sa na svoju osobu. Možno aj preto, že som nemala zdravé sebavedomie. Neverila som, že na mne záleží alebo že mám silu niečo zmeniť. Ale vďaka svojej práci som si uvedomila, že ma ľudia počúvajú a dokonca ma chcú nasledovať.

Keď som založila svoju firmu a hľadala som si nových klientov, bolo mi jasné, že sa musím zvýrazniť. Chodila som na rôzne zoologické konferencie, postavila som sa na pódium a vyhlásila som: „Kedysi som proti zoo bojovala, dnes chcem s vami spolupracovať.“ Cez prácu so zoologickými záhradami som si postupne uvedomila, že nezáleží len na mne, ale myšlienka spolužitia na zemeguli je dôležitejšia. To mi dodalo odvahu.

Hovoríte, že ste v mladosti nemali zdravé sebavedomie. Ako ste k nemu prišli?

Tým, že sa mi podarilo prekonať prekážky. To hovorí aj behaviorálna veda o zvieratách – ak dáme zvieratám možnosť prekonávať prekážky a riešiť problémy, ich prekonávaním získajú sebauspokojenie a sebavedomie. Myslím, že rovnako to funguje pri ľuďoch. Ak chcete povzbudiť sebavedomie spolupracovníka, dostaňte ho do situácie, kde musí sám vyriešiť problém. Ak sa mu to podarí, bude sa cítiť lepšie.

Máte to odskúšané aj pri zvieratách?

Snažíme sa, dávame im hlavolamy a výzvy. Je to princíp enrichmentu, teda obohacovania ich života. Najväčšie zadosťučinenie prichádza pri prekážkach, pri ktorých je pomer úspechu a neúspechu 50 na 50. Vtedy nie je jasné, či to dokážete, a ak sa vám to podarí, ste veľmi šťastný. Ak sa nepodarí, nie ste z toho frustrovaný a poviete si, že možno sa to podarí nabudúce. Ak je pomer nerovnaký a začne prevažovať napríklad úspešnosť menej ako 50 percent, taký životný štýl vás začne ubíjať. V živote ide aj o nájdenie zdravého pomeru medzi prehrami a víťazstvami.

Vidno aj na zvieratách, že sú šťastnejšie, keď prekonajú prekážku?

Sledovať to môžeme napríklad v experimentoch, keď zvieratám ponúknu jedno jedlo priamo a druhé ako súčasť hlavolamu. Zvieratá si často vyberú odmenu až po vyriešení hlavolamu. Pamätám si jeden experiment so slonmi. Pred slona položili melón len tak na dlážku. Ďalší melón zabalili do papierovej škatule, do kovového sudu, do plastovej skladačky. Slon vedel, že má pred sebou dva melóny a je hladný – experiment robili v čase večere –, napriek tomu si v 95 percentách vybral melón v hlavolame.

Prečo?

Lebo je to zaujímavejšie. Zvieratá nie sú stroje, ktoré treba len dopĺňať pohonnou látkou. Majú vlastnú myseľ a záujmy. Najväčším problémom zvierat v zoo je nuda, na tom sa už vedci zhodujú. Vieme im pokryť základnú starostlivosť, ale zatiaľ im ešte nevieme dobre napĺňať život pre ne zmysluplnými aktivitami. Keď im dáte hračku, hlavolam, ktorý ich na chvíľu vytiahne z nudy, veľmi rady sa do toho pustia.

Júlia Hanuliaková. Foto – Dorota Holubová

Inšpirovali vás v tomto zvieratá? Máte rada prekážky?

Ja sa nikdy nenudím, vždy si niečo vymyslím. Mám rada mix aktivít. V USA som mala vodcovský kurz po horách, volali sme to extrémny turizmus – nie je to síce skalolezectvo, ale používame mačky, laná, šplháme sa po ľadovcoch. Asi áno, toto je môj spôsob, ako si do života dodávam prekážky.

Aj v práci?

Dostala som sa do takého veku – môžete to nazvať aj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ochrana prírody

Príroda

Projekt PersONA

Rozhovory

Životy žien

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie