Denník N

Historička Šústová Drelová: Na Slovensku sa vyhýbame pohľadu do tých častí našej minulosti, ktoré sa nám nepáčia

Agáta Šústová Drelová. Foto - Pavol Šúst
Agáta Šústová Drelová. Foto – Pavol Šúst

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

„Sebareflexia je prejavom sebavedomého a zrelého človeka. Po návrate na Slovensko mám dojem, že my si ju zamieňame s komplexmi. Akoby sme mali dojem, že keď si niekto prizná chybu, tak má komplexy,“ hovorí v rozhovore historička Agáta Šústová Drelová.

Históriu vyštudovala vo Veľkej Británii na Univerzite v St. Andrews a Univerzite v Exeteri, kde potom aj prednášala. Po návrate na Slovensko začala pracovať v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied.

Vo svojej vedeckej práci sa venujete aj histórii emócií. Prečo je podľa vás dôležité vnímať, ako aktérky/aktéri dejinných udalostí tieto udalosti prežívali, čo cítili a čím žili?

Pozrite sa na aktuálne politické spektrum a politickú kultúru na Slovensku, na citeľný vzostup populizmu nielen u nás, ale aj globálne. Viaceré politické subjekty s populizmom silne pracujú, pracujú s ľudskými emóciami. Je sebailúzia myslieť si, že politici tie emócie vytvárajú. Posilňujú ich, to je pravda, ale tieto emócie sú prítomné už niekde v základoch spoločnosti, v ľuďoch samotných.

História emócií sa snaží pozrieť na túto problematiku komplexnejšie. Vychádza z predpokladu, že emócie sú do určitej miery ovplyvnené konkrétnym kontextom. To, čo niekto cíti a prejavuje v konkrétnej situácii k druhým ľuďom, je do veľkej miery ovplyvnené spoločenskými normami a pravidlami.

Podľa toho, čo naznačujete, je problémom to, že nevieme, alebo sa nesnažíme identifikovať, kedy a kde tieto emócie vznikli?

To, čo nám celospoločensky chýba, je emočná inteligencia. Schopnosť vedieť a poznať, čo formuje naše vlastné emócie a následne aj emócie tých druhých, z ktorých sa môžu vyvinúť aj konšpirácie.

Je iste užitočné snažiť sa konšpiračné teórie a hoaxy pretláčať faktografiou, ale nemyslím si, že to nevyhnutne reaguje na základnú teóriu strachu, prípadne iné emócie, ktoré sú v ľuďoch šíriacich konšpirácie.

Čím je história pre vás osobne zaujímavá? Čím vás nadchýna?

História sa dá chápať ako „politické dejiny veľkých mužov, ktorí vládli“, ale pre mňa osobne je výzvou práve história emócií, mentalít a identít. Teda história toho, kto sme, respektíve toho, kto si myslíme, že sme. A to sa týka nás všetkých.

Páči sa mi, že v historických príbehoch sa spája všetko – politika, filozofia, sociológia či teológia. Okrem toho je mimo samotného vedeckého bádania veľkým umením a zároveň veľkou výzvou vedieť tieto historické príbehy dobre napísať, vedieť pretaviť svoje vedecké bádanie do zrozumiteľného a pútavého textu.

Dodala by som aj to, že históriu považujem za zaujímavý zdroj osobného rastu. Učí ma nedémonizovať, nemoralizovať, neromantizovať, neabsolutizovať, chápať veci v kontexte a pokúšať sa vidieť ich z nadhľadu. V tomto všetkom je pre mňa veľmi oslobodzujúca.

Ak hovoríte o klasickom vnímaní politickej histórie, ktorej historicky dominovali muži, a na druhej strane o histórii emócií, všímali ste si tento rozdielny prístup už v začiatkoch svojho štúdia?

Naučila som sa, že nejde o žiaden boj pohlaví, ako to je u nás niekedy prezentované. Históriu som prvýkrát začala študovať v Škótsku na univerzite v St. Andrews. Tamojšia katedra bola konzervatívnejšia a väčšina vyučujúcich boli muži. Už samotný britský systém vyučovania bol pre mňa oproti tomu slovenskému taký šokujúco odlišný, že som v prvom rade hlavne túžila to celé v dobrom prežiť.

Postavenie žien v histórii som začala vnímať o niečo výraznejšie v momente, keď som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Podcast Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Veda

Teraz najčítanejšie