Denník N

Sú domáce úlohy pre rodičov? A kedy je lepšie, aby ich nechali na deti

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Dokedy treba robiť s deťmi domáce úlohy? Koľko času by mali zabrať a ako veľmi by mali pomáhať?

So začiatkom školského roka sa vracajú aj domáce úlohy. Niektorí rodičia ani nevedia, že ich deti nejaké domáce úlohy robia, iní sa im venujú aj na druhom stupni základnej školy. Kde je hranica a kedy už je na škodu, že rodič robí so školákom úlohy? Mal by si druhák robiť úlohy sám alebo by pri ňom mal rodič sedieť a pomáhať mu? A ako veľmi sa má rodič zapájať do rôznych projektov?

Pýtali sme sa učiteľov, psychológov aj rodičov, čo je pre deti najlepšie.

„Každému rodičovi hovorím, že keď dieťa nastúpi do prvého ročníka, akoby sa do školských lavíc vrátil aj rodič. Dnešné deti potrebujú pomoc,“ hovorí Mária Tóthová Šimčáková, detská poradenská a školská psychologička, ktorá sa téme domácich úloh venuje aj vo svojej pripravovanej knihe Som rodič a čo s tým? 2.

Prvý ročník je kritické obdobie, keď sa dieťa musí naučiť, čo od neho v škole chcú a ako sa má doma pripravovať. Preto je dobré, ak s ním rodič sedí a pomáha mu. Ale mal by ho naučiť najmä systém, ako sa doma učiť.

Ani to však nemusí trvať celý rok. „V septembri by sme mali začať robiť úlohy s dieťaťom, nastaviť mu systém a o 2 až 3 mesiace mu môžeme povedať, že matika ti ide, urob si ju sám, ja ti ju len skontrolujem, ale pri dejepise potrebuješ moju pomoc. Takže aj počas desiatich mesiacov môžu rodičia postupne vypúšťať pomoc s úlohami. Ale máme prípady, keď rodič úplne vypustil učenie s dieťaťom a jeho výsledky klesli o dva aj tri stupne,“ hovorí školská psychologička Šimčáková.

„Malo by to byť postupné. Aktivitu a zodpovednosť treba čoraz viac presúvať na dieťa. Úloha rodiča nie je len zabezpečiť, aby dieťa malo konkrétnu úlohu, ale ho aj naučiť, ako sa na vyučovanie pripravovať. Je prirodzené, že po nástupe dieťaťa do školy je rodič viac aktívny,“ hovorí Silvia Olejníková z košického Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.

S problémami s domácimi úlohami sa stretáva veľmi často. „Po nástupe do školy rodičia prichádzajú s tým, že si deti úlohy nepoznačia, nevedia, čo sa majú učiť a podobne,“ opisuje. Príprava do školy trvá podľa rodičov neprimerane dlho a je pre dieťa vyčerpávajúca.

Prváci v triede. Foto – Tasr

Nezáleží od triedy

Všeobecne platná hranica, dokedy by sa rodič mal s dieťaťom učiť, neexistuje, nezáleží to len od veku a triedy, ale najmä od motivácie a samostatnosti dieťaťa. „Deti sú dnes menej samostatné a zodpovedné,“ hovorí psychologička Šimčáková.

Je to podľa nej aj preto, lebo im rodičia dlho a veľmi pomáhajú. Už aj na prvom stupni však môže rodič nechať dieťa robiť úlohy samo, ale musí zvážiť schopnosti učenia, vek dieťaťa a jeho osobnosť.

„Poznám prváka, ktorý to zvláda sám, a siedmaka, ktorý by nič neurobil, ak by s ním rodič nebol. Nie je to o veku a triede,“ dodáva.

Napríklad Barbora Tancerová z Bratislavy s deťmi úlohy nerobí. Doma má druháčku, tretiačku a šiestaka. Ešte v prvej triede sa ich úlohám venovala viac, potom už nie. Mladšie dcéry to stihnú väčšinou v školskom klube a syn si ich robí sám po škole.

„Niekedy som to doma kontrolovala, ale už nie, lebo im to kontrolujú vychovávateľky v škole. Takže prišli o štvrtej zo školy a úlohy sme už vôbec neriešili,“ hovorí Tancerová. Aj keď si ich nestihnú urobiť v školskom klube, chcú si ich deti robiť samy.

„Keď nerozumejú zadaniu, tak zakričia, ale snažím sa im ho len vysvetliť a idem od nich preč, aby si to vyriešili samostatne,“ opisuje ich systém prípravy. Sú jednotkári.

Koľko ideálne riešiť doma domáce úlohy

  • Do 3. triedy by to nemalo byť viac ako 30 – 45 minút.
  • 4 až 6 ročník – nemalo by to byť viac ako hodinu až hodinu a pol.
  • 7 – 9 ročník – minimálne 2 hodiny.
    Zdroj: Som rodič a čo s tým? 2

Boli však aj prípady, keď zasiahla: „Napríklad keď som videla vlani u mojej prváčky, že to veľmi škaredo napísala, tak som zasahovala. Aj mi povedala, že to pani učiteľke tak stačí, ale vtedy som chvíľu tvrdo nad ňou sedela, aby si to prerobila. Na druhý raz, aby sa vyhla mojej kontrole, sa už viac snažila,“ hovorí.

Výhodou podľa nej je, že keď sa vrátia z krúžku, už si nemusia sadnúť k úlohám a môžu oddychovať a hrať sa. Sú však podľa nej aj rodičia, ktorí nechceli, aby si deti robili úlohy v klube. Chceli to robiť s nimi doma.

Vo vyšších ročníkoch je už bežné, že s deťmi rodičia úlohy nerobia. Ak potrebujú pomoc, rodičia to niekedy riešia radšej doučovaním. „Učenie často nejde, lebo to rodičia s deťmi nevedia emocionálne zvládať a vytvára to konflikty, čo rodičia nechcú. Tak nájdu doučovanie,“ hovorí psychologička Šimčáková.

Napríklad Richard z Bánoviec nad Bebravou je v 2. ročníku na strednej škole a domáce úlohy si robí sám, ani mu ich už nekontrolujú. „Zasahovali iba vtedy, keď som si ich prestal robievať,“ hovorí. Ak potrebuje pomoc, požiada o ňu rodičov, najčastejšie je to pri dejepise a slovenskom jazyku.

skolaci

Málo samostatné

Rodičia, ktorí sa až príliš zaujímajú o domáce úlohy a až príliš sa v nich angažujú, podľa Tancerovej spôsobujú, že deti sú menej zodpovedné. „Mali by to viac nechať na dieťa. Sú však deti, ktoré sú hravejšie a nemajú disciplínu, tak si na ne musí rodič dupnúť, aby predišiel problémom,“ hovorí.

Súhlasí s ňou aj Silvia Olejníková  z košického Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. „Je však dôležité, aby v celom procese bola väčšia miera aktivity na strane dieťaťa. Rodič by mal byť len pomocníkom a sprievodcom. Niekým, kto dieťaťu pomáha, a nie tým, kto mu učivo naleje do hlavy.“

Stretáva sa aj s rodičmi, ktorí si učivo najprv sami prečítajú, potom vyberú dôležité časti a tie následne dieťa naučia. Je to podľa nej veľmi neefektívny spôsob, pretože v konečnom dôsledku vedie k nesamostatnosti dieťaťa a vyčerpaniu rodiča.

Na druhej strane, rodič by nemal nechať dieťa zlyhávať, hovorí psychologička Šimčáková. „Ak to dieťaťu nejde a nechám ho samo, čo tým dosiahnem? Len to, že bude zlyhávať, a nemôžem ho nechať zažívať len neúspech,“ hovorí. Rodič mu má pomôcť, aby bolo úspešné.

Kritické obdobia učenia

  • prvý rok, keď nastupuje do školy – vytvára si pracovné návyky, vytvára si systém, že do školy musí chodiť, má nejaké návyky a povinnosti.
  • 5. ročník, keď prechádza na druhý stupeň.
  •  8. – 9. trieda a ukončenie základnej školy. Vtedy po nich chceme veľké výkony, aby sa umiestnili na dobrej škole.
  • Prvý rok strednej školy, keď si musí zvyknúť na nový systém učenia.

Zdroj: Som rodič a čo s tým? 2

Rodinné projekty

Nadmerná pomoc rodičov sa často prejavuje najmä pri rôznych projektoch. Nejde o klasické úlohy z pracovných zošitov, ale o komplexnejšie zadania, ktoré majú žiaci vypracovať.

„Ak mali robiť projekty, museli s nimi spolupracovať. Projekty sú často skôr pre rodičov,“ hovorí Tancerová, ktorá má doma troch školákov. Napríklad na hodinu regionálnej výchovy mal jej syn v štvrtej triede urobiť projekt o Modre alebo o Lučenci. „Bolo to vyslovene o tom, ako si má vyhľadať informácie, vytlačili sme mu to a museli sme ho usmerniť, čo má použiť z toho, čo našiel. Bez rodiča by to dieťa nespravilo,“ opisuje.

Rodičia však často zasahujú omnoho viac a projekt takmer celý vypracujú. „Keď sa pozriete na projekty prvákov a druhákov, tak vidieť, že mnohé robili rodičia,“ hovorí psychologička Šimčáková.

„Podobne ako pri domácich úlohách je úlohou rodiča dieťa sprevádzať a podporiť, nie zaň projekt vypracovať. Rodič by mal skôr ponúkať možnosti, prípadne pomôcť s technickou realizáciou. Samotný nápad a tvorivé objavovanie by však malo byť na strane dieťaťa. V konečnom dôsledku môže byť takto spoločne strávený čas veľkým prínosom pre ich vzájomný vzťah,“ pridáva sa Olejníková.

Napríklad Miroslava Kiripolská, ktorá vedie školu Milované dieťa, pomoc rodičov pri projektoch odmieta úplne: „Ako dokáže učiteľ objektívne vyhodnotiť výstup, na ktorom participuje celá rodina? A ako sa potom bude cítiť dieťa, ktorému doma nepomáhala celá rodina a jeho projekt nie je taký dokonalý ako u dieťaťa, ktorému doma pomáhali?“ pýta sa. „Okrem toho, že dostáva horšie hodnotenie, vníma, že jeho rodina zlyháva, nepodporuje ho, nemá oň záujem,“ dodáva.

foto

Vytvárajú vzťah

Domáce úlohy podľa psychologičky nie sú dobré len pre upevnenie učiva, ale je to akýsi rodinný rituál, pri ktorom by sa mal rodič zaujímať o to, čo dieťa v škole robí. „Nielen klásť otázku, ako bolo v škole, dieťa povie nič alebo dobre. Ale domáca príprava je práve na to, aby sme aj my ako rodičia vedeli, čo dieťa robí a čo sa učí,“ hovorí.

Domáce úlohy sú podľa nej pre deti, ale zazlieva rodičom, ak sa nepýtajú a nevedia, čo sa deti učia.

Otázkou je aj náročnosť a čas, ktorý doma dieťa strávi nad úlohami. „Doma by sa dieťa malo venovať rodine, svojim súrodencom, relaxu, športu, krúžkom a vlastným záujmom, pre ktoré škola nevytvára priestor,“ hovorí Kiripolská, ktorá riadi individuálne vzdelávanie Milované dieťa v Bratislave. Učivo by podľa nej mali deti zvládnuť v škole. „Ak obsah v škole nezvládajú, lebo je ho príliš veľa, je problém v nastavení pomeru obsahu a času a tento problém by nemal skončiť na bedrách rodičov a detí,“ dodáva.

Ilustračné foto - Tasr
Ilustračné foto – Tasr

Úlohy robíme menej

Rodičom sa často zdá, že deti robia stále viac úloh a sú preťažované. V medzinárodnom porovnávaní však naši žiaci trávia úlohami oveľa menej času ako ich rovesníci vo väčšine krajín. „V priemere za všetky krajiny je to 5 hodín týždenne, u nás žiaci uviedli 3 hodiny, podobne ako v Česku, vo Fínsku či v Južnej Kórei,“ hovorí Peter Dráľ z občianskeho združenia Nové školstvo.

Treba si však podľa neho uvedomiť, že výskum porovnával množstvo času stráveného nad domácimi úlohami u 15-ročných žiakov. V tomto veku je u nás väčšina z nich v poslednom ročníku základnej školy a vtedy už domáce úlohy nielen žiakom nezaberajú veľa času, ale ani sa nezadávajú v takom množstve ako v nižších ročníkoch.

Celkovo sa znižuje množstvo domácich úloh. Za desať rokov klesol čas strávený nad nimi priemerne o hodinu. „Aj na Slovensku sa za desať rokov skrátil čas strávený nad úlohami na menej než polovicu z predošlých vyše 8 hodín. To je suverénne najväčší úbytok zo všetkých porovnávaných krajín,“ hovorí Dráľ.

Treba si však uvedomiť, že preťažené deti nielenže nebudú šťastné, nebudú ani vedieť viac. „Napriek podobnému času, ktorý žiaci u nás a povedzme vo Fínsku či v Južnej Kórei nad domácimi úlohami trávia, sú výsledky našich žiakov oproti ich zahraničným rovesníkom podstatne horšie,“ hovorí Dráľ.

Riešením však podľa neho nie je dávať viac domácich úloh, ale žiakom v školách poskytnúť väčšiu pomoc pri učení a učiteľom vytvoriť lepšie podmienky pre ich prácu.

Rozdiely vidieť podľa neho aj v tom, z akých rodín sú žiaci. „V každej krajine zapojenej do testovania PISA v roku 2012 žiaci z lepšie situovaných rodín trávili viac času nad domácimi úlohami než žiaci z chudobnejších rodín,“ hovorí Dráľ. Nie je to len tým, že tí prví na to majú doma vytvorené priaznivejšie podmienky alebo sú viac motivovaní či kontrolovaní zo strany rodičov. Je to aj tým, že školy im dávajú viac úloh oproti školám, ktoré navštevujú žiaci z nízkopríjmových rodín. V nich učitelia vedia, že čo sa žiak nenaučí v škole, nedoučí sa ani doma. Viac úloh by teda v ich prípade nič nezlepšilo.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie