Peter Kováčhttps://twitter.com/runner_anir/status/1402155367803494419/photo/1
Keď sa taliansky bežec Dorando Pietri v roku 1908 objavil ako prvý z maratóncov na olympijskom štadióne v Londýne, jeho meno takmer nikto nepoznal. To, čo sa udialo v nasledujúcich minútach, však zmenilo jeho popularitu na nepoznanie.
Z predavača cukroviniek sa stal najznámejší Talian svojej doby a zrejme prvý športovec s prívlastkom globálna olympijská celebrita.
Slávu a uznanie si však Pietri nezískal vďaka víťazstvu, skôr naopak. Olympijský maratón oficiálne nedokončil a z pretekov ho diskvalifikovali. A to napriek tomu, že na štadión dobehol s výrazným náskokom pred súpermi a do cieľa mu chýbalo odbehnúť už len posledných 350 metrov.
Na tú dobu netradičná dĺžka maratónu a predovšetkým vysoké teploty spôsobili, že Talian prišiel pred cieľovú pásku totálne vyčerpaný a dezorientovaný. Záverečné metre sa tak zmenili na boj o to, či preteky dokončí, alebo nadobro upadne do bezvedomia.
Dramatickú scénu sledovalo na dnes už neexistujúcom White City Stadium viac ako 80-tisíc divákov vrátane členov kráľovskej rodiny, ktorá svojou aktívnou spoluúčasťou na pretekoch výrazne ovplyvnila to, ako poznáme maratón dnes. O tom však neskôr.
Arthur Conan Doyle ako spravodajca
Pre desaťtisíce fanúšikov na štadióne bol olympijský maratón skúškou trpezlivosti. Preteky sa odohrávali mimo atletického oválu a diváci mali na vlastné oči uvidieť len posledných 350 metrov – ani nie stotinu celej 42-kilometrovej trate.
Počas pretekov síce dostávali čiastkové informácie o ich priebehu, no z veľkých bielych tabúľ sa dozvedeli len to, koľko zatiaľ vytrvalci odbehli a ktoré štartové čísla okupujú prvé tri priečky.
V početnom dave sedel aj Sir Arthur Conan Doyle, autor Sherlocka Holmesa, ktorý pre Daily Mail novinársky pokrýval záver maratónu.
O momentoch, keď sa vedúci bežec blížil k štadiónu, si do svojich poznámok napísal: „Čakáme, je nás 80-tisíc, čakáme úzkostlivo a nedočkavo. Každé oko sa upiera na úzku medzeru – bránu, ktorou musí vojsť. Počujeme, ako hukot narastá. Už musí byť veľmi blízko, uháňať po ulici medzi zástupmi kričiacich ľudí. Každé oko je na medzere. A potom konečne prišiel.”
Keďže išlo o jeden z prvých maratónov v moderných dejinách, väčšina divákov dovtedy nemala príležitosť stretnúť maratónskeho bežca. Poznali len staroveký príbeh gréckeho vojaka Feidippida, ktorý bežal 40 kilometrov z Maratónu do Atén a krátko potom, ako oznámil víťazstvo nad Peržanmi, od vyčerpania zomrel.
V jeho nasledovníkovi diváci v Londýne zrejme očakávali atléta podobného tým, akých poznali z antických textov – vysokého a svalnatého, predurčeného na víťazstvo. Lenže Dorando Pietri bol telesnou stavbou presným opakom antického ideálu. Nemeral ani 160 centimetrov a vážil 60 kilogramov.
„Spopod temného oblúka sa potácal malý človiečik, útle chlapčenské stvorenie. Ako veľmi sa líši od triumfálneho víťaza, akého sme očakávali,” zapísal si do poznámok Conan Doyle.
Dobré nebesá, on omdlel
Keď Dorando Pietri vstúpil na štadión, diváci aplaudovali. Rýchlo však pochopili, že niečo nie je v poriadku. Maratónec už nebežal, len pochodoval, nohy sa mu plietli a hneď svoje prvé kroky namieril zlým smerom.
Okamžite sa okolo neho zhromaždila hŕstka rozhodcov a naznačili mu, aby bežal opačne. Pietri tak urobil a arbitri pochodovali za ním smerom k cieľu. Náhle sa však skupina zastavila a útly muž na jej čele sa zrútil na zem. Od vyčerpania.
„Dobré nebesá, on omdlel! Je vôbec možné, aby mu v tejto poslednej chvíli uniklo víťazstvo pomedzi prsty?” pýtal sa vo svojej reportáži autor Sherlocka Holmesa. „Opäť každé oko skĺzne do tej tmavej klenby. Zatiaľ sa v nej neobjavil druhý muž.”
Ťažko povedať, či Pedriho myseľ dokázala vnímať burácajúci štadión. Vyčerpané telo sa však odmietalo vzdať. Taliansky bežec opäť vstal a rozbehol sa do cieľovej rovinky. Dlho však na nohách nevydržal.
Keď opäť spadol, ozval sa mohutný povzdych, akonáhle vstal, štadión opäť aplaudoval. Povzdych a potlesk sa zopakovali niekoľkokrát, až kým Pietri nedobehol 20 metrov pred cieľovú pásku, kde sa opäť zrútil na zem. Tentokrát však štadión reagoval inak, povzdych sa miešal s prekvapivými výkrikmi. Vo vstupnej bráne sa objavil druhý bežec.
To už rozhodcovia nevydržali a podobne ako pri predchádzajúcich pádoch aj teraz pomohli Talianovi vstať. A hoci potreboval Dorando Pietri na posledných 350 metrov desať minút, cieľovú pásku napokon prekročil ako prvý. Pred Američanom Jonnym Hayesom mal približne polminútový náskok.
Americká výprava podala okamžite po pretekoch sťažnosť na pomoc, ktorú Pietri dostal od rozhodcov, a keďže s protestom uspela, talianskeho bežca diskvalifikovali. Olympijským víťazom sa tak stal vytrvalec z USA.
Drámu na olympijskom štadióne sledovala na vlastné oči aj princezná Alexandra, ktorá bola taká uchvátená Pietriho bojovnosťou, že trvala na tom, aby za svoje úsilie dostal ocenenie. Počas záverečného ceremoniálu mu preto osobne odovzdala veľký strieborný pohár.
Rovnako ohúrený tým, čo videl, bol aj Sir Arthur Conan Doyle. Nielenže v novinách chválil Talianovo odhodlanie, ale zorganizoval aj finančnú zbierku na jeho podporu. Sám do nej prispel a celkovo vyzbieral 300 libier – na dnešné pomery viac ako 35-tisíc eur.
Aj vďaka tomu sa v priebehu pár dní stala z Pietriho medzinárodná celebrita. Už o pár dní nasadol na loď do New Yorku, kde ho vítali tisícky fanúšikov.
Aký kontrast v porovnaní so životom, ktorý viedol len nedávno.
Za cenu absolútneho vyčerpania
Dorando Pietri vyrastal v meste Carpi na severe Talianska, kde neskôr pracoval ako predavač v obchode s cukrovinkami. Život sa mu zmenil v roku 1904 po lokálnych pretekoch, na ktorých súťažil aj Pericle Pagliani, najznámejší vtedajší taliansky bežec.
Pietri sa ako športový nadšenec prihlásil na štart a hoci mal na sebe pracovné oblečenie, preteky dokončil pred Paglianim. Uznanie od ľudí z okolia ho motivovalo a zakrátko už prvýkrát súťažil aj oficiálne. Na podujatí v Bologni obsadil v behu na 3000 m druhú priečku.
Rýchlo sa vyprofiloval ako bežec na stredné a dlhé trate a už pár mesiacov po debute vyhral 30-kilometrové medzinárodné preteky v Paríži. V roku 1906 štartoval na maratóne v Aténach, kde sa konali takzvané olympijské medzihry – pokus o akýsi predel medzi dvoma letným olympiádami. Preteky však Pietri pre žalúdočné problémy nedokončil.
Ani v roku 1908 na olympijskom maratóne v Londýne to nevyzeralo na úspešný výsledok. Pietri mal súperov pred sebou, čo potvrdzujú správy z medzičasov, na ktorých nefiguroval medzi najlepšími. Zmenilo sa to až v závere tesne pred štadiónom, keď konkurentov predbehol. Prípadne ich ani predbehnúť nemusel. Vzdali sa.
24. júla bol totiž v Anglicku mimoriadne teplý letný deň a 35 stupňov Celzia postupne vyraďovalo jedného bežca za druhým. Nakoniec maratón nedokončila polovica štartového poľa. Horúčava doľahla aj na Petriho, čo sa prejavilo vo chvíli, keď vstúpil na olympijský štadión.
Ak diváci čakali na hrdinu podobného tým z antiky, v prvom okamihu možno zostali zaskočení. Rýchlo však pochopili, že Dorando Pietri má rovnaké odhodlanie ako jeho bájny predchodca. Odhodlanie, ktoré mu nedovolí vzdať sa pred cieľom ani za cenu absolútneho vyčerpania.
Aj vďaka tomu sa maratón – v tom čase disciplína s neistou budúcnosťou – stal natrvalo pevnou súčasťou olympiády aj ostatných vrcholných atletických podujatí.
Celebrita
Silný olympijský príbeh zaujal okrem Európy aj čitateľov v zámorí a taliansky bežec dostal niekoľko lukratívnych pozvánok do Spojených štátov. Na svojom turné po Amerike vyhral 17 z 22 pretekov vrátane podujatia v Madison Square Garden, kde v “olympijskej odvete“ porazil víťaza z Londýna Jonnyho Hayesa.
Na základe pretekov v New Yorku o ňom jeden z divákov (slávny americký skladateľ Irving Berlin) zložil pieseň Dorando.
V roku 1909 sa Petri vrátil do Talianska, kde pokračoval v bežeckej kariére. Ukončil ju o dva roky neskôr, aj keď mal len 26 rokov a mohol vyhrávať aj naďalej – pri svojom poslednom maratóne dosiahol osobný rekord 2:38:42 h, svoje posledné preteky v kvalitnej konkurencii vyhral. Niektoré zdroje uvádzajú, že za skorý koniec kariéry mohli aj problémy so srdcom.
Počas troch rokov zarobil Petri dostatočné množstvo peňazí, väčšinu z nich investoval do hotelového projektu svojho brata, ktorý však nebol úspešný. Neskôr sa s manželkou presťahovali do Sanrema, kde prevádzkoval požičovňu s autami a malú dielňu.
Hlavný hrdina londýnskeho olympijského maratónu zomrel na infarkt 7. februára 1942 vo veku 56 rokov.
42,195 km
Ani Dorando Pietri však neovplyvnil budúcnosť maratónu tak zásadne, ako sa to na OH v Londýne 1908 podarilo kráľovskej rodine. Nebyť jej intervencie, nemuseli by sme dodnes čakať na vytrvalca, ktorý oficiálne zabehne maratónsky beh pod dve hodiny. Maratón mal byť totiž pôvodne podstatne kratší.
Aby sme presne pochopili prečo, musíme sa vrátiť o 12 rokov späť.
Keď v roku 1896 barón Pierre de Coubertin oživil myšlienku antickej olympiády a zorganizoval prvé moderné hry, premierový olympijský maratón na “Feidippidovej” trase z Maratónu do Atén meral približne 40 kilometrov. Pre Britov 24,85 míľ.
Po debute však dĺžku disciplíny nikto oficiálne nedefinoval a každé ďalšie maratónske preteky preto vymerali len odhadom. Zvyčajne na spomínaných 40 km.
Inak to nemalo byť ani v Londýne, kde funkcionári plánovali pripraviť trať dlhú 25 míľ (40,2 km). Do príprav však prehovorila kráľovská rodina na čele s kráľom Eduardom VII. a princeznou Alexandrou, ktorí chceli byť aktívnou súčasťou pretekov.
Kráľ navrhol, aby maratón štartoval pri hrade Windsor, princezná zase prejavila záujem sledovať záver maratónu na olympijskom štadióne osobne. Dôvodom štartu vo Winsdore malo byť napríklad aj to, aby si ho mohli pozrieť deti z kráľovskej rodiny.
Aj kvôli tomu trať maratónu predĺžili. Na začiatku pribudli takmer dva kilometre a kvôli kráľovskej lóži sa predĺžil aj záver. Plánovaný krátky dobeh v cieľovej rovinke nahradilo 350 metrov v protismere. Presne tých 350 metrov, ktoré Pietri bežal 10 minút a ktoré ho pripravili o olympijské víťazstvo.
Londýnsky olympijský maratón tak nakoniec meral rekordných 42 kilometrov a 195 metrov.
Aj vďaka príbehu Doranda Pietriho nasledoval po olympiáde maratónsky boom. Ten, pochopiteľne, priniesol aj otázku, aká má byť oficiálne dĺžka maratónu. Po niekoľkoročných diskusiách napokon Medzinárodná asociácia atletických federácií IAAF (v súčasnosti World Athletics) v máji 1921 rozhodla, že oficiálna dĺžka maratónu sa bude určovať podľa olympijských pretekov v Londýne 1908.
A tak je to dodnes.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
