Cintorín v Martine vnímali Slováci už koncom 19. storočia ako „národný“, niektoré pohreby pripomínali manifestáciu (+ video)

Pôvodne to bol obyčajný obecný cintorín a jedinou podmienkou pochovania bola smrť, hovorí Zdenko Ďuriška, ktorý je autorom knihy o Národnom cintoríne v Martine. V rozhovore opisuje, ako cintorín vznikol, ako prebiehali pohreby významných národných dejateľov, ktoré pohreby vzbudili kontroverzie, za akých okolností sa cintorín stal národným a ktoré náhrobníky dnes patria medzi najvzácnejšie.

Na Národný cintorín v máji tohto roku previezli aj pozostatky bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, pretože tam má hrobku rodina jeho manželky.

Martinský cintorín, ktorý sa neskôr stal národným, založili už koncom 18. storočia, pôvodne ako mestský cintorín. V knihe píšete, že konzervatívni obyvatelia Martina ešte dlhý čas po jeho vzniku uprednostňovali pochovávanie na staršom cintoríne pri katolíckom kostole. Prečo im nový cintorín nebol pochuti?

Myslím, že obyvatelia Martina boli koncom 18. storočia takí istí, ako sme dnes my. Aj v súčasnosti Martinčania uprednostňujú pomaly zaplnený „nový cintorín“ pred centrálnym pohrebiskom zriadeným pred niekoľkými desiatkami rokov na Kolónii Hviezda. Na mentalite ľudí sa nezmenilo nič, aj na prelome 18. a 19. storočia si museli len časom zvyknúť na nový cintorín.

Aké najstaršie náhrobníky sa zachovali dodnes?

Z prvých desaťročí existencie cintorína sa nezachovali žiadne, pretože vtedy na vidieku nebolo bežným a rozšíreným zvykom označovať hroby kamennými pomníkmi a drevené či železné kríže neodolali času. Najstaršie náhrobníky, ktoré sa zachovali, tak pochádzajú z polovice 19. storočia. Ich datovanie však nie je celkom jednoznačné, pretože len málokedy sa zachovali písomné doklady, ktoré to umožňujú presne určiť. Môžeme len predpokladať, že ich najbližší príbuzní dali vyrobiť väčšinou krátko po smrti tých, ktorých pamiatke boli venované.

Videoprehliadka Národného cintorína, kde majú hroby Janko Kráľ, Ján Francisci, Svetozár Hurban-Vajanský či Anička Jurkovičová (autorka: Michaela Barcíková)

Ktorý z nich je teda podľa odhadov najstarší?

Tradične sa za najstarší zachovaný kamenný náhrobník pokladá náhrobník farbiarskeho majstra Samuela Lilgeho, ktorý zomrel v roku 1847. Nie je však vylúčené, že ho rodina dala postaviť až po smrti Lilgeho manželky Anny, ktorá zomrela v roku 1881. Pieskovec, z ktorého bol vyhotovený, poznačil zub času, preto pôvodný náhrobník musel byť v 80. rokoch minulého storočia nahradený jeho vernou kópiou.

Medzi najstaršie zachované patrí aj niekoľko liatinových krížov na hroboch rodín Švehlovcov a Šimkovcov s motívom plastických makovíc, ktorými sú zakončené ich ramená, a oválnymi nápisovými tabuľkami lemovanými barokovým ornamentom s motívom akantu (rod bodliakových rastlín rastúci v Stredomorí, v antike bol obľúbeným ornamentom na hlaviciach stĺpov – pozn. red.).  Pochádzajú z 50. a 60. rokov 19. storočia.

Na cintoríne sú pochované nielen významné osobnosti kultúrneho a politického života, ale aj viaceré generácie starých martinských rodín, ktoré podporovali kultúrne spolky v Martine. Nájdeme medzi nimi aj predstaviteľov uhorskej štátnej a župnej správy. Kto vlastne v minulosti rozhodoval o tom, koho možno pochovať na tomto cintoríne? Aké kritériá sa uplatňovali?

Treba si uvedomiť, že tento cintorín bol pôvodne obecný. Jedinou podmienkou pochovania bola teda smrť. Bol to cintorín pre všetkých obyvateľov Martina. Keď niekto zomrel, bolo ho treba pochovať a nik nekládol žiadne podmienky. Neviem o žiadnom prípade, že by niekto odmietol pochovať tu svojho zosnulého len preto, že je tam pochovaný aj niekto „taký a taký…“

V knihe píšete, že martinský cintorín sa spočiatku v podstate nelíšil od iných mestských cintorínov, zlomovým bol až pohreb I. podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho v roku 1866, ktorý vraj pripomínal národnú manifestáciu. Čo sa vtedy dialo?

Karol Kuzmány bol významná a rešpektovaná osobnosť. Zomrel náhle a nečakane 14. 8. 1866, i keď po dlhšej chorobe, počas pobytu v Turčianskych Tepliciach. Pošuškávalo sa dokonca, že ho otrávili. Ešte v ten istý deň ho vo večerných hodinách previezli do Martina a vystavili v dvorane Matice slovenskej. Ľudia stáli popri ceste už od Koštian, aby mu vzdali úctu, a aj v Martine očakával príchod jeho pozostatkov dav obyvateľov.

Pohreb sa konal 16. augusta z evanjelického kostola. Sprievod mal presne určený poriadok. Na čele sa vynímal kríž zahalený čiernym závojom, za ním kráčali žiačky odeté do bielych šiat a opásané závojmi, ktoré viedla učiteľka Ľudmila Kuorková, za nimi chlapci vedení Jánom Meličkom (slovenský pedagóg, hudobný skladateľ – pozn. red.), potom učitelia, farári, z ktorých jeden niesol bibliu a druhý Kuzmányho spisy, za nimi niesli rády zosnulého, nasledovala truhla, okolo ktorej boli rozostavené fakle. Za truhlou kráčali najbližší príbuzní, delegácia židovskej obce a obrovský zástup účastníkov. Pri nesení truhly sa striedali členovia Matice slovenskej, farári, učitelia, predstavení mesta Martin, občania Podhradia, mešťania z Mošoviec, svetskí úradníci, cirkevní inšpektori, advokáti a ďalší.

Na cintoríne pri hrobe „kláštorské slečny“ zaspievali žalmy, po nich sa so zosnulým rozlúčil Pavol Mudroň a pohreb ukončili cirkevné obrady. Na pohrebe sa zúčastnilo množstvo ľudí a skutočne ho vnímali aj ako národnú manifestáciu.

Bolo to vtedy bežné? Vyznačovali sa aj pohreby ďalších významných osobností podobnou pompéznosťou a hojnou účasťou?

Nemožno povedať, že to bolo bežné, ale takýto slávnostný a manifestačný charakter mali aj pohreby ďalších osobností. Pohreby totiž boli v tom čase jednou z mála možností a príležitostí na vyjadrovanie politických myšlienok bez cenzúry a na utužovanie národného vedomia. Takým bol pohreb Jána Kalinčiaka (1871), Viliama Paulinyho-Tótha (1877), Mikuláša Štefana Ferienčíka (1881), Michala Mudroňa (1887), Jána Jesenského-Gašparé (1889), Jána Francisciho (1905), Andreja Kmeťa (1908) a ďalších.

Správy o nich nájdeme v dobovej slovenskej tlači, najmä v Národných novinách, a vo viacerých archívoch sa zachovalo aj niekoľko dokumentov súvisiacich s týmito udalosťami. Posledným „veľkým“ pohrebom, aj keď poznačeným atmosférou prvej svetovej vojny, bol pohreb Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1916.

Ostatky niektorých významných osobností sem previezli z iných miest – napríklad Janka Kráľa zo Zlatých Moraviec a Janka Jesenského z Bratislavy. Ako to bolo v prípade Martina Kukučína, ktorý zomrel v roku 1928 v Juhoslávii?

Martin Kukučín zomrel 21. 5. 1928 a pôvodne ho pochovali v Záhrebe. Správa Matice slovenskej však hneď po pohrebe začala organizovať prevoz jeho ostatkov do Martina. Podarilo sa to ešte koncom októbra toho istého roka.

Matica slovenská sa chcela ujať aj vybudovania jeho náhrobníka, no túto otázku napokon začal riešiť Krajinský úrad a poveril vyhotovením návrhu architekta Dušana Jurkoviča. Vdova po Martinovi Kukučínovi Perica Bencúrová však trvala na tom, aby jej ponechali právo postaviť náhrobník s tým, že aj ona si praje raz byť pochovaná do tohto hrobu. Matici slovenskej neostalo nič iné, len jej prosbu rešpektovať, a Jurkovičov návrh tak zostal nerealizovaný. Náhrobník z dalmatínskeho kameňa dala pani Bencúrová vyhotoviť v roku 1931.

Mestský národný výbor aj Matica slovenská sa v minulosti viackrát snažili o vyhlásenie cintorína za národný, ale podarilo sa to až v roku 1967. Prečo to neprešlo už skôr?

Martinský cintorín už od konca 19. storočia Slováci spontánne vnímali ako „národný“. Bolo to celkom prirodzené, veď na ňom pribúdali hroby popredných organizátorov národného hnutia a kultúry. Postupne ho takýmto prívlastkom začali označovať aj v novinách.

O jeho formálne vyhlásenie za národný sa martinský Mestský národný výbor prvý raz pokúsil po skončení vojny v roku 1945. Nepochodil, predsedníctvo Slovenskej národnej rady síce opodstatnenosť návrhu uznalo, ale rozhodnutie v tejto veci odložilo „na príhodnejšiu dobu vzhľadom na finančné a iné ťažkosti vyplynuvšie z vojnových pomerov“.

Ani nástup totalitného režimu v roku 1948 týmto snahám nijako nepomohol. Priaznivejšia situácia sa vytvorila až v druhej polovici šesťdesiatych rokov – vďaka uvoľňujúcim sa politickým pomerom. Návrh Matice slovenskej na vyhlásenie starého martinského cintorína za národnú kultúrnu pamiatku bol konečne úspešný, Predsedníctvo Slovenskej národnej rady sa na tom uznieslo 21. 11. 1967.

Keď sa cintorín stal národným, znamenalo to automaticky aj zákaz pochovávania pre obyčajných smrteľníkov?

Cintorín tým bol uzavretý pre bežné pochovávanie, jeho správou bola poverená Matica slovenská a mali sa vytvoriť podmienky na jeho rozsiahlejšiu pamiatkovú úpravu. Ukázalo sa však, že striktné uzavretie cintorína pre bežné pochovávanie nie je možné dodržiavať.

Prečo?

Mnohé martinské rodiny tu mali pochovaných svojich blízkych a rodinné hroby chceli využívať na ukladanie ostatkov zosnulých členov rodiny aj naďalej. To bolo napokon aj umožnené.

V roku 1973 vstúpil do platnosti Štatút Národného cintorína, ktorý ho definoval ako pietne miesto na pochovanie osobností celoslovenského významu. Na výkon jeho správy bola zriadená ako poradný orgán komisia, ktorej členmi sa okrem zástupcu Matice slovenskej stali zástupcovia Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, Zväzu slovenských architektov, Zväzu slovenských spisovateľov, Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Mestského národného výboru v Martine. Komisia predovšetkým schvaľovala výtvarné a architektonické návrhy väčších náhrobníkov, prevozy hrobov osobností na Národný cintorín a najmä pomáhala čeliť mnohým politicky a subjektívne motivovaným žiadostiam o pridelenie miest na pochovanie.

Pokusy o architektonickú úpravu cintorína sa dlhé desaťročia končili neúspechmi. Boli vždy problémom hlavne chýbajúce peniaze?

S prvou iniciatívou na architektonickú úpravu cintorína prišla Matica slovenská ešte v roku 1931. Cintorín totiž vstupoval do povedomia spoločnosti a navštevovali ho mnohé významné osobnosti, politickí a spoločenskí predstavitelia i hromadné návštevy.

O aké úpravy malo ísť?

Mali sa určiť voľné miesta na pochovanie významných osobností a súčasťou navrhovaných úprav bol aj projekt vysádzania zelene. Zrejme počítali s tým, že takýto projekt by mohol vytvoriť architekt Dušan Jurkovič. Vedenie mesta Martin sa s ním však už predtým nepohodlo pri iných projektoch, a tak návrh nemal veľa šancí na úspech.

V osobnom fonde Dušana Jurkoviča v Slovenskom národnom archíve sme našli návrh Pamätníka slovenských dejateľov odpočívajúcich na národnom cintoríne, ktorý vytvoril v roku 1944. Pravdepodobne súvisel s jeho záujmom o tento cintorín a vytvoril ho len z vlastnej iniciatívy.

Zaujímavým projektom bol aj návrh na vytvorenie priestoru na pochovanie asi 30 príslušníkov bývalých československých légií z rokov prvej svetovej vojny, ktorý v roku 1936 iniciovala miestna organizácia Československej obce legionárskej. Vypracoval ho v roku 1938 akademický sochár Fraňo Štefunko, ale ani k jeho komplexnej realizácii nedošlo.

Bola vôbec nejaká výraznejšia úprava, ktorú sa napokon realizovať podarilo?

Jediná významnejšia sa uskutočnila hneď po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 pod vedením spomínaného Fraňa Štefunka. Pri nej zlikvidovali viaceré občianske hroby vo vstupnej časti a hroby niektorých národných dejateľov premiestnili a usporiadali do podoby, akú poznáme aj dnes.

Matica slovenská zorganizovala v roku 1968 v spolupráci so Slovenským ústavom pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody architektonickú súťaž na riešenie konečnej podoby Národného cintorína. Zvíťazil projekt Antona Cimmermanna a Alexa Mlynarčíka, ktorý sa mal realizovať v rokoch 1972 – 1974. No ani tento projekt sa pre vysokú finančnú náročnosť nedočkal realizácie. Treba však povedať, že svojím netradičným a moderným poňatím nerešpektoval mnohé pamiatkové hodnoty a vyvolal aj nepriaznivé ohlasy.

Myslím, že finančné dôvody neboli jedinými príčinami neúspechu väčšiny projektov. Každý z nich počítal aj s presunom či so zrušením niektorých bežných „občianskych“ hrobových miest, čo sa príbuzným pozostalých nemuselo páčiť. Vo vtedajšom malom Martine, kde sa všetci poznali a mnohých spájali aj rodinné väzby, sa pre takéto postupy asi veľa pochopenia a nadšenia nenašlo.

Vieme však, že hroby niektorých významných osobností na cintoríne zanikli. Prečo k tomu došlo?

Boli to hroby osobností, ktoré zomreli v prvej polovici 19. storočia, napríklad hrob martinského evanjelického učiteľa Jána Kalinčáka, ktorý sadil lipy na dnešnom Memorandovom námestí, evanjelického farára Samuela Holéciho, štúrovca Gustáva Grossmanna či národohospodára Ondreja Červenáka.

Nevieme, či miesta ich posledného odpočinku boli označené nejakými pomníkmi. Niektorí nemali vlastnú rodinu a potomkovia iných z Martina odišli. O ich hroby sa jednoducho nemal kto postarať, a tak nakoniec zanikli. Ale vieme aj o ďalších osobnostiach, ktoré tu boli pochované neskôr a ich hroby neexistujú. Aj tu bol často príčinou odchod príbuzných z Martina alebo s pribúdajúcimi generáciami postupne upadli do zabudnutia. Veď položme si otázku: Kto zo súčasníkov vie, kde sú pochovaní starí rodičia jeho starých rodičov?

Ale viem aj o prípade, že rodine už padlo zaťažko udržiavať hrob vzdialenejšieho rodinného príslušníka, a tak ho „prepustili“ priateľom, ktorí mali o hrobové miesto záujem.

Po roku 1989 tu boli uložené aj urny alebo ostatky viacerých osobností, ktoré žili po druhej svetovej vojne v exile, ako napríklad Jozef Lettrich či Milan Hodža. Chápalo sa to aj ako výraz ich rehabilitácie a uznania. Kedy však rozhodnutie pochovať niektorú osobnosť na Národnom cintoríne sprevádzali skôr kontroverzie?

Týkalo sa to najmä prominentných osobností z obdobia Slovenskej republiky. Asi najviac Kolomana K. Geraldiniho (básnik a prekladateľ, bol však aj okresným veliteľom Hlinkovej gardy a členom Prezidentskej stráže Jozefa Tisa, v roku 1945 odišiel do exilu a žil v Argentíne – pozn. red.) a Konštantína Čulena (publicista, historik a politik aktívny v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane – pozn. red.). Treba povedať, že pochovanie týchto osobností na Národnom cintoríne sa udialo väčšinou na základe žiadosti alebo s výraznou podporou Matice slovenskej.

Boli aj opačné prípady, teda keď ostatky niektorej osobnosti previezli z Národného cintorína na iné miesto?

Takýchto prípadov bolo veľmi málo. Jednou z osobností, ktoré na starom martinskom cintoríne pobudli len pomerne krátky čas, bol školský inšpektor Gejza Szüllő, ktorý sa zaslúžil o založenie martinských štátnych stredných škôl. Zomrel v Martine 23. 8. 1896 a v roku 1913 ho aj s manželkou exhumovali a previezli do Kostolnej pri Dunaji, z ktorej farnosti pochádzal. Dozvedeli sme sa o tom len z poznámky, ktorú dodatočne poznačil do matriky zomrelých martinský farár.

Pochováva sa na Národnom cintoríne aj dnes?

Áno, výnimočne. Podľa súčasne platného štatútu je síce od roku 1973 uzavretý, no na pochovanie významných osobností a ich životných druhov môžu byť vytvorené nové hrobové alebo urnové miesta. Ďalšie pochovávanie je možné len do už vytvorených hrobových a urnových miest. To sa týka udržovaných rodinných hrobov, ktoré tu majú mnohé martinské rodiny.

Ktoré hroby dnes patria medzi najnavštevovanejšie? Dali by sa niektoré označiť – aj keď trochu prehnane – za pútnické miesto?

Nemyslím si, že by sme mohli niektorý hrob označiť takouto charakteristikou. Ale je tu napríklad hrob politika Milana Hodžu, ktorý v poslednom období navštívili všetky významné štátnické a politické návštevy Martina.

Staršie hroby národných dejateľov majú zväčša jednoduché dobové pomníky. Ktoré náhrobné kamene majú aj umeleckú hodnotu? Ako vznikali?

Niektoré náhrobníky dali postaviť príbuzní, iné postavili z národných zbierok, ďalšie vznikli nákladom Matice slovenskej alebo ďalších inštitúcií či štátu a viaceré kombináciou týchto spôsobov.

Tie staršie sú jednoduchými výrobkami starých majstrov či manufaktúr. Vzácne sú najmä tie, ktoré boli postavené z národných zbierok. Takým je napríklad náhrobník novinára a spisovateľa Mikuláša Štefana Ferienčíka, na ktorom je aj vytesané, že ho postavili „vďační Slováci“, a pomník právnika Michala Mudroňa. Z národných zbierok alebo s ich prispením boli po roku 1918 vybudované ešte náhrobníky právnika a organizátora hasičského hnutia Jozefa Kohúta, Pavla Mudroňa a Andreja Halašu.

V 20. storočí začali pribúdať architektonicky a výtvarne riešené náhrobníky. Prvým bol náhrobník ľudovýchovného pracovníka, organizátora vedeckého života a katolíckeho kňaza Andreja Kmeťa, ktorý v roku 1909 navrhol Blažej Bulla a realizoval František Lahola. V roku 1923 na cintoríne pribudli monumentálne pieskovcové náhrobníky na hroboch právnika a politika Pavla Mudroňa a jeho zaťa právnika a národno-kultúrneho pracovníka Andreja Halašu od českého sochára Františka Úprku.

Viackrát ste spomenuli aj uznávaného architekta Dušana Jurkoviča. Podarilo sa mu tu nakoniec realizovať niektorý náhrobník?

Jurkovič v roku 1931 vytvoril náhrobník Svetozára Hurbana Vajanského a jeho manželky.

Viaceré náhrobníky realizoval aj mladý sochár Fraňo Štefunko, ktorý sa usadil v Martine v roku 1932. Označujú napríklad hroby organizátora hasičského hnutia Miloslava Schmidta, martinského starostu a funkcionára stredostavovského hnutia Igora Thurzu, správcu Matice Slovenskej Jozefa Škultétyho, básnika Vladimíra Roya a aj jeho vlastný hrob.

Nájdete tu aj práce mladších umelcov – Tibora Bártfaya a Ivana Szalaya, Alexandra Ilečka a Petra Peressényiho, Rajmunda Lauru, Jozefa Turzu, Kamila Paštéku, Milana Ormandíka a ďalších.

Je však dôležité uvedomiť si, že Národný cintorín je jedným z mála miest, kde sú všetky staré hodnotné náhrobníky chránené. Nielen tie na hroboch významných osobností.