Denník N

Cintorín v Martine vnímali Slováci už koncom 19. storočia ako „národný“, niektoré pohreby pripomínali manifestáciu (+ video)

Náhrobník Martina Kukučína. Foto N - Vladimír Šimíček
Náhrobník Martina Kukučína. Foto N – Vladimír Šimíček

Pôvodne to bol obyčajný obecný cintorín a jedinou podmienkou pochovania bola smrť, hovorí Zdenko Ďuriška, ktorý je autorom knihy o Národnom cintoríne v Martine. V rozhovore opisuje, ako cintorín vznikol, ako prebiehali pohreby významných národných dejateľov, ktoré pohreby vzbudili kontroverzie, za akých okolností sa cintorín stal národným a ktoré náhrobníky dnes patria medzi najvzácnejšie.

Na Národný cintorín v máji tohto roku previezli aj pozostatky bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, pretože tam má hrobku rodina jeho manželky.

Martinský cintorín, ktorý sa neskôr stal národným, založili už koncom 18. storočia, pôvodne ako mestský cintorín. V knihe píšete, že konzervatívni obyvatelia Martina ešte dlhý čas po jeho vzniku uprednostňovali pochovávanie na staršom cintoríne pri katolíckom kostole. Prečo im nový cintorín nebol pochuti?

Myslím, že obyvatelia Martina boli koncom 18. storočia takí istí, ako sme dnes my. Aj v súčasnosti Martinčania uprednostňujú pomaly zaplnený „nový cintorín“ pred centrálnym pohrebiskom zriadeným pred niekoľkými desiatkami rokov na Kolónii Hviezda. Na mentalite ľudí sa nezmenilo nič, aj na prelome 18. a 19. storočia si museli len časom zvyknúť na nový cintorín.

Aké najstaršie náhrobníky sa zachovali dodnes?

Z prvých desaťročí existencie cintorína sa nezachovali žiadne, pretože vtedy na vidieku nebolo bežným a rozšíreným zvykom označovať hroby kamennými pomníkmi a drevené či železné kríže neodolali času. Najstaršie náhrobníky, ktoré sa zachovali, tak pochádzajú z polovice 19. storočia. Ich datovanie však nie je celkom jednoznačné, pretože len málokedy sa zachovali písomné doklady, ktoré to umožňujú presne určiť. Môžeme len predpokladať, že ich najbližší príbuzní dali vyrobiť väčšinou krátko po smrti tých, ktorých pamiatke boli venované.

Videoprehliadka Národného cintorína, kde majú hroby Janko Kráľ, Ján Francisci, Svetozár Hurban-Vajanský či Anička Jurkovičová (autorka: Michaela Barcíková)

Ktorý z nich je teda podľa odhadov najstarší?

Tradične sa za najstarší zachovaný kamenný náhrobník pokladá náhrobník farbiarskeho majstra Samuela Lilgeho, ktorý zomrel v roku 1847. Nie je však vylúčené, že ho rodina dala postaviť až po smrti Lilgeho manželky Anny, ktorá zomrela v roku 1881. Pieskovec, z ktorého bol vyhotovený, poznačil zub času, preto pôvodný náhrobník musel byť v 80. rokoch minulého storočia nahradený jeho vernou kópiou.

Medzi najstaršie zachované patrí aj niekoľko liatinových krížov na hroboch rodín Švehlovcov a Šimkovcov s motívom plastických makovíc, ktorými sú zakončené ich ramená, a oválnymi nápisovými tabuľkami lemovanými barokovým ornamentom s motívom akantu (rod bodliakových rastlín rastúci v Stredomorí, v antike bol obľúbeným ornamentom na hlaviciach stĺpov – pozn. red.).  Pochádzajú z 50. a 60. rokov 19. storočia.

Na cintoríne sú pochované nielen významné osobnosti kultúrneho a politického života, ale aj viaceré generácie starých martinských rodín, ktoré podporovali kultúrne spolky v Martine. Nájdeme medzi nimi aj predstaviteľov uhorskej štátnej a župnej správy. Kto vlastne v minulosti rozhodoval o tom, koho možno pochovať na tomto cintoríne? Aké kritériá sa uplatňovali?

Treba si uvedomiť, že tento cintorín bol pôvodne obecný. Jedinou podmienkou pochovania bola teda smrť. Bol to cintorín pre všetkých obyvateľov Martina. Keď niekto zomrel, bolo ho treba pochovať a nik nekládol žiadne podmienky. Neviem o žiadnom prípade, že by niekto odmietol pochovať tu svojho zosnulého len preto, že je tam pochovaný aj niekto „taký a taký…“

V knihe píšete, že martinský cintorín sa spočiatku v podstate nelíšil od iných mestských cintorínov, zlomovým bol až pohreb I. podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho v roku 1866, ktorý vraj pripomínal národnú manifestáciu. Čo sa vtedy dialo?

Karol Kuzmány bol významná a rešpektovaná osobnosť. Zomrel náhle a nečakane 14. 8. 1866, i keď po dlhšej chorobe, počas pobytu v Turčianskych Tepliciach. Pošuškávalo sa dokonca, že ho otrávili. Ešte v ten istý deň

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Martine

História

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie