Koho sú to roky? Vaše, vaše…
Roky sú strhujúcim čítaním, rovnako ako život na konci ktorého človek povie, „ako to rýchlo ubehlo“.
Autorka je spisovateľka
„…rozhovor spočiatku prekypoval vzájomnými otázkami: o práci, …, o doprave, o pracovnom čase a dovolenkách, o počte cigariet denne a skoncovaní s fajčením, o voľnom čase, fotografiách a hudbe, o posledných nákupoch nových vecí, poslednej verzii windowsu, poslednom modeli mobilu, o 3G…“
Pripomína vám to niečo? Rodinné stretnutie, ostatnú oslavu narodenín? V knihe Roky tak Annie Ernaux vymenúva témy pretriasané okolo vianočného stola „uprostred tohto prvého desaťročia 21. storočia, ktoré sme nikdy nevolali roky nula“. Jej kniha zachytáva obdobie medzi jej narodením (1940) po ukončenie diela (2006). A sú to určite aj vaše roky. Napriek tomu, že autorka svoj život prežila vo Francúzsku.
Román je vystavaný z osobných aj veľmi intímnych zážitkov a udalostí, pomiešaných s tým, čo práve hýbe svetom. To, čo hýbe nami, naším životom sa práve tak skladá z našich pocitov, vedomia i nevedomia a toho, čo zo sveta sa nás najviac dotýka, čo do nás vniká, zasahuje nás. Tak sa spomienky na manželstvo, narodenie detí či rozvod miešajú so spomienkami na výsledky volieb, protesty, spoločenské nálady a pohyby, módne trendy, reklamné slogany, filmy či piesne populárne v tej či onej dobe.
Pokrok nás vynáša raz do neba („S volkmenom hudba po prvý raz prenikla telom, dalo sa v nej žiť, v uzavretí pred svetom.“) či zráža na kolená („Ozajstná technologická odvaha bola „sadnúť si“ k počítaču… Panovačný objekt, vyžadujúci rýchle reflexy, nezvyčajne presné pohyby ruky…“)
Opisuje nadšenie a rýchle striedanie: „Prešli sme na DVD prehrávače, digitálne fotoaparáty, MP3 prehrávače, ADSL, plochú obrazovku, pokračovali sme v ‚prechádzaní‘. Neprechádzať znamenalo starnúť.“ A vzápätí pokojne konštatuje, že keď sa človek obzrel späť, na časy, keď namiesto emailov písal listy na písacom stroji a telefonoval z búdky vedľa kaviarne, „neprítomnosť mobilu a mejlu v radostiach a strastiach života nezaujímala nijaké miesto“.
Roky sú strhujúcim čítaním, rovnako ako život, na konci ktorého človek konštatuje, „ako to všetko rýchlo ubehlo“. Pri ich čítaní sa vo vás navyše spustí premietanie tých vašich v podobnom štýle. A reflexia súčasnosti, keď „v zmesi konceptov bolo čoraz náročnejšie nájsť si vetu, ktorá človeku pomáha žiť, keď si ju povie potichu sám pre seba“.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
