Na Instagrame kreslí vedu. mRNA vakcíny sú fenomenálny úspech vedy, očkovanie detí proti covidu je dôležité, vraví vedkyňa

Molekulárna biologička Lucia Ciglar pôsobila 11 rokov v Európskom laboratóriu molekulárnej biológie (EMBL) v nemeckom Heidelbergu, v roku 2017 sa presťahovala na Slovensko do Prešova.

Na prelome rokov spustila na Facebooku a Instagrame projekt Kreslím vedu, kde populárnou formou komunikuje zložité vedecké témy, zatiaľ o pandémii a koronavíruse.

Jej obrázok, v ktorom porovnávala šancu, že človeka trafí blesk, umrie na covid-19 alebo dostane trombózu po vakcíne od AstraZenecy, sa stal virálnym.

Ciglar sme sa pýtali na fámy o vakcínach a koronavíruse, na kolektívnu imunitu, očkovanie Sputnikom či pôsobenie v Európskom laboratóriu molekulárnej biológie, kde „z kohútika tečie destilovaná voda“.

V rozhovore sa dozviete aj:

• ako sa vedkyňa dostala ku kresleniu vedeckých obrázkov;
• aké nástroje Ciglar používa na kreslenie a ako pri kreslení hľadá rovnováhu medzi vedeckou presnosťou a zrozumiteľnosťou;
• ktoré obrázky na ľudí fungujú.

Ako prvý instagramový príspevok ste zverejnili citát Marie Curie Skłodowskej, že „veda je krásna“. Čo je podľa vás na vede krásne?

Mala som na mysli vizuálnu stránku vedy, že sa dá prezentovať atraktívne. Ale aj samotné procesy, ktoré skúmame, a spôsoby, akými to robíme, sú krásne. Veda je nádherná v tom, že objavovanie nemá koniec. Ak niečo objavíte, vzápätí sa vykľujú nové otázky. Ide o nevyčerpateľný zdroj objavovania.

Jedným z dôvodov založenia vášho profilu kreslim_vedu na Instagrame boli „útoky na mRNA vakcínu“. Aké útoky ste mali na mysli?

„Útoky“ je možno príliš silné slovo. Ale mrzelo ma, že vývoj mRNA vakcín ľudia nepovažujú za fenomenálny úspech vedy. Mrzí ma, že ľudia nezdieľali eufóriu, ktorú cítim, že veda nám v ťažkých časoch pomohla. Najviac ma hnevalo, keď ľudia hovorili o „rýchlokvasných vakcínach“. Každý, kto sleduje vedu, vie, že mRNA vakcíny sú výsledkom desaťročí základného výskumu vedcov, ktorí v minulosti nemohli tušiť, že ich výsledky sa raz využijú na vývoj vakcín. Mrzí ma, že veda bola nedocenená a ľudia necítili radosť, ktorú som cítila ja.

Ako si vysvetľujete antivakcinačné postoje?

Myslím si, že sú spôsobené tým, že vakcíny sa podávajú zdravým ľuďom. To je jeden z dôvodov, prečo je táto téma taká citlivá. Lieky sa používajú, keď sme chorí. Človek si dá liek a dúfa, že mu pomôže. No vakcíny sa podávajú zdravým.

Druhá vec je, že historicky ťažko vidieť výsledok vakcín. Lebo aký majú vakcíny výsledok? To, že tu nemáme choroby. Vedú sa štatistiky a píše sa o ich vedľajších účinkoch, ale menej sa píše o tom, koľko ľudských životov zachránili. Moja generácia si nepamätá choroby, proti ktorým sa očkuje. Dúfala som, že pandémia zmení pohľad ľudí na vakcíny a na ich užitočnosť. Máme úžasnú historickú šancu v priamom prenose vidieť, ako vakcíny fungujú a aké majú schopnosti v boji proti infekčným chorobám.

Na vakcínu proti detskej obrne z roku 1955 sa „hľadelo ako na zázrak“, ľudia jasali a tešili sa, že ich zaočkujú. Kam sme sa za skoro 70 rokov posunuli?

Veľmi ťažká otázka. Asi sa k ľuďom dostáva až priveľa informácií, často nepravdivých, majú v nich zmätok a nevedia vyhodnotiť, čo je správne a čo nie. Vidím úpadok dôvery v odborníkov. Mám pocit, že u nás je ešte silnejší ako v Nemecku, s ktorým mám tiež skúsenosť. Ďalším faktorom je, že nie každý má osobnú negatívnu skúsenosť s covidom.

Na Instagrame ste napísali, že máme šťastie, že pandémia prišla až v roku 2020 a nie napríklad o 10 rokov skôr. Prečo?

Išlo o komentár k obrázku, kde som zoradila míľniky, ktoré viedli až k vzniku mRNA vakcín. Zásadné objavy vo vývoji týchto vakcín prišli v ostatných 10 rokoch. Prvé články o nových typoch koronavírusov sa začali publikovať okolo roku 2003. Vedci spoznali ich vlastnosti, vyvíjali proti nim vakcíny a vedeli, že spike proteín je vhodný kandidát pre vakcínu. Firmy, ktoré dnes vyvíjajú vakcíny proti covidu, boli založené pred zhruba desiatimi rokmi. Za ten čas spravili veľa výskumu a zdokonalili svoje postupy. Prišli na to, ako bezpečne dopraviť molekuly mRNA do bunky. Za 10 rokov sa neskutočne posunuli aj sekvenovacie technológie. Netrúfam si povedať, ako dlho by sekvenovanie vírusu trvalo v roku 2010, ale zrejme dlhšie. Z môjho pohľadu sme preto mali istým spôsobom šťastie v nešťastí, že pandémia prišla až teraz.

Môžu mRNA vakcíny proti covidu meniť našu DNA?

Nie. Nepoznáme mechanizmus, ako by mRNA mohla zmeniť našu DNA. Ak by to tak bolo, život vedcov v laboratóriu by bol omnoho jednoduchší, lebo zmeniť DNA je naozaj veľmi ťažké. Tému som vysvetľovala na jednom z obrázkov. Išlo o popud, aby som obrázky začala kresliť a zverejňovať.

Na Instagrame ste napísali, že ste sa stretli aj s vyjadrením, že vírus chrípky a nový koronavírus sú vírusmi rovnakej čeľade. Stretávate sa s fámami o korone bežne?

Fám je neskutočne veľa, hlavne na sociálnych sieťach. Mnohokrát sú inšpiráciou pre moje obrázky. Snažím sa pochopiť, čomu ľudia nerozumejú. Verím tomu, že ich obavy pramenia z nedostatku pochopenia. Ak by mali viac informácií a téme by rozumeli lepšie, obavy by boli menšie. Stretávam sa s plejádou fám, ktoré z biologického hľadiska nedávajú žiadny zmysel. Ľudia popierajú základy biológie. Preto som založila projekt kreslim_vedu, aby som vyvážila tento typ informácií.

Ako vznikol nápad na obrázok, v ktorom ste porovnali šancu, že človeka trafí blesk, umrie na covid-19 alebo dostane trombózu po vakcíne od AstraZenecy?

Obrázok sa stal virálnym. Išlo o jeden z prvých obrázkov, ktorý tému uchopil takýmto spôsobom, potom sa pridali ďalšie. Na rozdiel od iných mojich obrázkov vznikol rýchlo a spontánne, možno až impulzívne. Obvykle mi tvorba obrázkov trvá oveľa dlhšie, ale tam bojujem s tým, že nie sú aktuálne.

Myslím, že Pavol Čekan pod jedným zo svojich statusov spomenul toto prirovnanie k blesku. Zarezonovalo to vo mne, neskôr som si k tomu vyhľadala štatistické údaje. Porovnala som riziko úmrtia následkom covidu, riziko, že vás trafí blesk a riziko trombózy po vakcíne od AstraZenecy. Chcela som, aby ľudia pochopili, že covid-19 predstavuje oveľa väčšie nebezpečenstvo ako riziko trombózy. Neskôr prišli ďalšie dáta o riziku trombózy infikovaných covidom a vznikali nové obrázky s doplňujúcimi informáciami.

Je vakcína od AstraZenecy dobrou vakcínou?

Áno, je to účinná a bezpečná vakcína. Ak by som o tom nebola presvedčená, nedala by som sa ňou zaočkovať a neodporučila by som ju blízkym. Ako sa často píše v médiách, je to dobrá vakcína so zlým PR. Jej benefity stále prevyšujú možné riziká.

View this post on Instagram

A post shared by Lucia Ciglar (@kreslim_vedu)

Na Slovensku sa začne očkovať vakcínou Sputnik V napriek tomu, že nie je schválená Európskou liekovou agentúrou (EMA). Čo na to hovoríte?

Pôvod vakcíny neriešim – mám veľmi pozitívne skúsenosti s ruskými výskumníkmi a na jednom článku som robila s ruskou skupinou z Moskvy. Bez ohľadu na pôvod a politické pozadie by som sa nedala zaočkovať látkou, ktorá nie je riadne schválená a nemáme o nej k dispozícii všetky dáta, aby sme ich vedeli skontrolovať a vyhodnotiť. Plne dôverujem inštitúciám, ako je ŠÚKL alebo EMA. Neschválenou vakcínou z ľubovoľnej krajiny by som sa nedala očkovať. Hlavne, ak máme k dispozícii iné riadne schválené vakcíny.

Obhajcovia Sputnika hovoria, že vakcínou sa očkuje v desiatkach krajín, z ktorých nehlásia úmrtia či  zvýšený výskyt vážnych nežiaducich účinkov. Čo hovoríte na tento typ argumentu?

Ak mi nepošlú odkaz na výskum s relevantnými dátami, nemá to pre mňa žiadnu výpovednú hodnotu. Na internete napríklad často čítam, že ľudia masovo zomierajú po očkovaní schválenými mRNA vakcínami. Takisto som sa nedopátrala k žiadnym zdrojom. Je veľmi pravdepodobné, že ľudia po očkovaní Sputnikom neumierajú, ale radšej by som si počkala na vedecké štúdie.

V jednom z príspevkov na Instagrame hovoríte aj o dôležitosti kolektívnej imunity. Nepomôže nám priblížiť sa k nej, ak sa malej časti populácie, ktorá sa chce zaočkovať iba Sputnikom, podá práve táto vakcína? (podľa nových dát dostupných po rozhovore je záujem o Sputnik V vo vekovej skupine od 18 do 60 rokov úplne minimálny)

Môže to tak byť v prípade, že tu bude väčšia skupina ľudí, ktorí by sa za žiadnych okolností nezaočkovali inou vakcínou, a v prípade, že vakcína zabraňuje prenosu vírusu. To však zatiaľ nemáme potvrdené.

Koľko ľudí by sa malo proti covidu zaočkovať, aby sme dosiahli kolektívnu imunitu? Pôvodne sa hovorilo o 60 percentách, ale toto číslo sa už dlhšie dvíha.

Áno, dvíha sa, nové poznatky neustále pribúdajú, a tak sa aj tieto predpovede vyvíjajú. Nie som epidemiologička ani virologička, preto môžem iba tlmočiť to, čo som sa dočítala od iných odborníkov. To číslo sa dvíha, lebo prichádzajú aj nové varianty, ktoré predstavujú istú formu hrozby. Dáta z brazílskeho Manausu ukazujú, že veľká časť ľudí, ktorí sa už raz infikovali, sa infikovala znova. Nemali prirodzenú imunitu, v ktorú dúfali.

Momentálne sa odhaduje, že by sme museli mať okolo 80 percent ľudí s prirodzenou alebo získanou imunitou, aby sme dosiahli kolektívnu imunitu. Čoraz viac sa ozývajú hlasy, že nie je reálne, aby sa dosiahla. Každý človek tak dostane na výber – buď bude riskovať, že chorobu prekoná prirodzene, alebo sa zaočkuje.

Na Slovensku sa chystá očkovanie detí proti covidu-19 od 12 rokov. Ste za to?

Bezpečnosť vakcín vyhodnocujú úrady, ktoré sú za to zodpovedné. Dôverujem im. Je také očkovanie správne? Myslím si, že áno. Som mama malých detí a veľmi sa o ne bojím. Ostatní členovia rodiny sú zaočkovaní. Očkovanie detí je dôležité nielen kvôli kolektívnej imunite, ale aj s ohľadom na dlhodobé následky covidu, ktoré sú stále nedostatočne preskúmané. Aj z osobných skúseností viem, že môžu prísť niekoľko mesiacov po asymptomatickom priebehu ochorenia. Dlhý covid bude ešte veľká téma, aj u detí. Nevieme, čo všetko môže dlhý covid spôsobiť.

Zaočkovali by ste svoje dieťa?

Moja najstaršia dcéra má 10 rokov. Určite by som ju dala zaočkovať, ak by mala 12 rokov. Už len kvôli tomu, že je v kontakte s inými deťmi v kolektíve. Máme starých rodičov, ktorí patria do rizikovej skupiny. Sú síce zaočkovaní, ale vakcíny nie sú 100-percentné. Je dokázané, že imunitná odpoveď u starších je miernejšia ako u mladších. Aby som obránila ich aj deti, dala by som ich zaočkovať. Som fanúšik očkovania, pravidelne sa očkujeme aj proti chrípke.

Prečo sa očkujete proti chrípke?

Lebo malé deti patria do rizikovej skupiny. Možno na Slovensku nie je očkovanie proti chrípke také bežné, ale v Nemecku nám ho odporúčal aj pediater. Ja osobne sa proti chrípke očkujem každý rok, dokonca aj keď som bola tehotná. Na náš inštitút v Heidelbergu chodil na jeseň lekár a za dva dni zaočkoval všetkých vedcov. Očkovanie proti chrípke beriem ako bežnú súčasť života.

Odmietavý postoj k vakcínam označila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 2019 za jednu z top hrozieb pre verejné zdravie. Súhlasíte s takým postojom?

Kolektívna imunita nie je definitívna vec. Teraz ju síce máme na choroby, proti ktorým sa očkuje v detstve, ako sú osýpky či čierny kašeľ, ale to neznamená, že kolektívnu imunitu budeme mať aj v budúcnosti, pokiaľ choroba nie je úplne eradikovaná. Hranica kolektívnej imunity je krehká. Môžu vzniknúť lokálne ohniská. Treba chrániť tú časť populácie, ktorá nemá možnosť zaočkovať sa, či už sú to malé bábätká, ktoré ešte nemôžu dostať vakcínu, alebo ide o starších ľudí či tých so zdravotnými problémami.

V Európskom laboratóriu molekulárnej biológie (EMBL) v nemeckom Heidelbergu ste skúmali, ako v embryu počas jeho vývoja vznikajú́ rôzne typy buniek ako dôsledok regulácie transkripcie. Čo to znamená?

Každá bunka má na začiatku rovnaký návod, ako sa má správať či vyvíjať, povedané zjednodušene. No naše bunky v mozgu alebo svaloch majú iný vzhľad, vlastnosti aj funkcie. To, čo určuje, či sa z pôvodnej bunky stane bunka vo svaloch alebo v mozgu, je spôsobené tým, ktoré časti z tohto návodu – v skutočnosti je reč o génoch – bunka prečíta a urobí z nich proteíny. My sme skúmali mechanizmy, ktoré regulujú, ktoré gény v danej bunky sa aktivujú a ktoré nie. Skúmali sme ich s využitím nástrojov funkčnej genomiky a bioinformatiky na globálnej úrovni, teda všetky gény naraz.

Na akých organizmoch ste jav skúmali?

Na vínnych muškách, drozofilách. Ich výhodou je, že majú jednoduchší genóm ako ľudia. Veľkú časť génov máme podobnú. Na vínnych muškách sa dajú robiť experimenty, ktoré na ľudských embryách nie sú možné, a predpokladám, že ani nikdy nebudú.

Drozofily sa vo výskume používajú veľmi dlho. Dokonca existujú kolekcie drozofíl rôznych línií, ktorým vymazali ten alebo onen gén. Línie si môžete objednať online ako napríklad topánky a prídu vám poštou.

Objasnili ste ten proces tvorby rôznych buniek?

Nie úplne. Stále sa objavujú nejaké nové poznatky. V Európskom laboratóriu molekulárnej biológie som bola 11 rokov. Za ten čas naša skupina prešla neskutočným vývojom. Na začiatku stačilo, ak sme identifikovali proteín, ktorý reguluje tieto gény, a publikovali sme to. Postupne sme prešli k iným a zložitejším veciam.

Momentálne naša skupina skúma aj reguláciu génov v 3D priestore. Sekvenciu našej DNA si obvykle predstavujeme ako niť. Keď prednášam deťom, ukazujem im šnúrku s korálkami. V skutočnosti je DNA skôr ako klbko. Na nitke môžu byť jednotlivé korálky ďaleko od seba, no v skutočnosti môžu byť veľmi blízko. Existujú už metódy, aby sme aj naživo sledovali, ako sa vytvárajú interakcie medzi rôznymi časťami DNA. Zatiaľ však celému procesu úplne nerozumieme a neviem, či ho niekedy pochopíme natoľko, aby moja bývalá šéfka mohla povedať: „Ok, je hotovo.“ Prajem jej, aby do takého bodu dospela, lebo by to bolo naplňujúce, ale myslím si, že je to nereálne.

O Európskom laboratóriu molekulárnej biológie (EMBL) v Heidelbergu ste povedali, že je to miesto, kde z kohútika tečie destilovaná voda. Mysleli ste to doslova?  

Áno, je pravda, že tam z kohútika tečie destilovaná voda. Až neskôr som si uvedomila, že to nie je samozrejmosť a väčšinou to tak nebýva. Chcela som tým vyjadriť, aké úžasné zázemie je na inštitúte. Veda je tímová práca a pre vedcov je dôležité, aby mohli spolupracovať s inými odborníkmi, aj preto, že veda sa tak špecializuje. Spolupráca na EMBL funguje vynikajúco. Nie sú tam len iní vedci, ale aj celé oddelenia, ktoré existujú len na podporu vedcov v ich práci.

Pri našich experimentoch sme napríklad potrebovali protilátky, aby sme nimi zafarbili proteíny v bunkách. Mali sme samostatné oddelenie, kde nám najprv vyrobili požadovaný antigén. Vyzdvihli sme ho v skúmavke a odniesli sme ho o pár dverí ďalej, kde bolo oddelenie na výrobu protilátok. Tam požadovanú protilátku vyrobili. Podobne to funguje napríklad s mikroskopiou alebo sekvenovaním, ktoré už dlhé roky vedie skvelý Vladimír Beneš z Česka.

V inštitúte je aj oddelenie na výrobu základných roztokov alebo oddelenie na výrobu potravy pre mušky. Dávnejšie som bola na stáži na Cambridgeskej univerzite. Minimálne vtedy platilo, že si miestni vedci museli túto potravu vyrábať sami. Na EMBL bola k dispozícii celá infraštruktúra, ktorá to robila za vás. Vďaka tomu ste sa mohli sústrediť len na vašu prácu.

Kedy ste zistili, že sa kresleniu vedeckých obrázkov chcete venovať viac?

Išlo o obrázok eukaryotickej bunky z roku 2004, keď som ešte študovala v Brémach. Veľmi som si to užívala. Potom som mala dlhšiu pauzu a ku kresleniu som sa z časových dôvodov venovala iba do nevyhnutnej miery. Vizuálna prezentácia a komunikácia výsledkov je bežnou súčasťou práce každého vedca. Neskôr som sa kresleniu začala venovať znova a veľmi ma to bavilo. Zlepšovala som sa a bola som čoraz rýchlejšia. S mojou vtedajšou šéfkou som vytvorila dobrý tím – vedela som, čo odo mňa očakáva, a ona vedela, že sa na mňa môže spoľahnúť. Spolupráca fungovala veľmi dobre.

Obrázky a grafy máte len vo vlastných článkoch alebo ste kreslili aj pre iných vedcov?

Kreslila, respektíve hlavne som upravovala vedecké obrázky s dátami aj do iných článkov, ale vždy išlo o členov našej vedeckej skupiny. Práca vedca je časovo veľmi náročná. Človek je neustále v strese. Raz sa stalo, že mi šéfka na servítke z reštaurácie podala nakreslený obrázok, lebo práve vtedy dostala nápad. Povedala, nech ho prekreslím do článku. V iných prípadoch bol celý článok hotový, no autori neboli spokojní s tým, ako vyzerajú obrázky. Tesne pred zaslaním článku editorovi ma požiadali, nech ich vylepším.

Aké nástroje používate na kreslenie?

Eukaryotickú bunku som kreslila v Skicári. Bolo to v čase, keď som nemala k dispozícii nič lepšie a ani som netušila, či existuje niečo iné. V roku 2009 som mala prehľadový článok, kam som obrázok nakreslila v PowerPointe. Nešlo o ilustráciu, ale skôr diagram. Na to je, myslím, PowerPoint postačujúci. V súčasnosti používam Illustrator a čiastočne Photoshop. Myslím si, že softvér nie je hlavná limitácia. Vnímam to tak, že najdôležitejší je nápad. Často príde znenazdajky. Keď sa nadchnem, kreslenie už potom ide rýchlo.

O čom bude vaša ďalšia ilustrácia?

Momentálne sa venujem téme mutácií a variantov, ktorú som rozdelila do viacerých obrázkov. Veľmi dlho však túžim spraviť obrázok o tom, na čom som robila v Nemecku. Len sa to stále odďaľuje, lebo mám pocit, že ľudí najviac zaujíma koronavírus.

Viac by som sa chcela venovať aj tomu, ako funguje veda. Mám pocit, že ľudia nerozumejú, ako funguje publikovanie článkov a aký je celý ten proces zložitý. Nevedia, aké má veda kontrolné mechanizmy, aby sa publikovalo iba to, čo je vedecky správne. Keď sa nad tým zamyslím, ľudia to ani nemajú odkiaľ vedieť, aspoň ja som sa to v škole neučila. Preto im to, samozrejme, ani nemám za zlé.

Ako hľadáte rovnováhu medzi vedeckou presnosťou a zrozumiteľnosťou?

Obrázky testujem na rodine a kamarátoch, či im rozumejú. Nie všetko sa zmestí do obrázka. Naučila som sa, že je dôležité písať k nim komentáre, aj keď sa snažím tvoriť ich tak, aby boli pochopiteľné bez ďalších informácií. Nevýhodou Instagramu je, že neumožňuje vkladanie zdrojov na články. Mám skúsenosť, že jednoduchšie obrázky sú oveľa efektívnejšie. Sú obrázky, nad ktorými som strávila mesiace.

O ktoré obrázky išlo?

O obrázok kolektívnej imunity alebo obrázok o tom, ako vznikajú mutácie a varianty. K obrázkom sa rada vraciam a nechávam si ich v hlave uležať. Vždy objavím niečo, čo sa dá vylepšiť, možno zjednodušiť, aby bol obrázok pochopiteľnejší.

Prečo ste sa v roku 2017 vrátili z prestížneho vedeckého pracoviska v Nemecku na Slovensko?

Išlo hlavne o osobné dôvody. Spravili sme to preto, aby naše deti vyrastali v blízkosti rodiny a mali také detstvo, aké sme poznali my.

Mnoho vedcov mi povedalo, že ak sa vrátili na Slovensko, bolo to z osobných dôvodov. Ešte sa mi nestalo, že by povedali, že sa vrátili kvôli úžasnej vedeckej príležitosti. Nie je svojím spôsobom smutné, ak sa vedci na Slovensko nevracajú kvôli vede, ale hlavne z osobných dôvodov?

Je to smutné, súhlasím. Navyše, my sme prišli do Prešova, kde mám takmer nulové možnosti uplatnenia.

Ako bude pokračovať vaša vedecká kariéra?

Materská dovolenka sa mi skončila vo februári, ale ešte trvala pandémia, škôlky boli zavreté, tak sa mi to komplikovalo. Momentálne mám v pláne vrátiť sa ku kresleniu. Veľmi ma to baví, vidím v tom zmysel a navyše by mi to vyhovovalo aj po praktickej stránke – mala by som kontakt s vedou a udržala by som si aktívnu hlavu.

Ľudí to baví tiež a majú záujem. Dostávam pekné správy, že to oceňujú, čo mi dodáva ďalšiu motiváciu. A ja sa teším, že aj iní vnímajú sociálne siete ako miesto, kde sa dá nielen inšpirovať peknými fotkami, ale aj získať kvalitné informácie a vzdelávať sa. Vidím potenciál, aj pokiaľ ide o učebnice či médiá.

Vyžaduje tvorba obrázka veľa štúdia a prípravy?

Záleží na téme a konkrétnom obrázku. Ilustrácia o mRNA vakcínach mi išla rýchlo, lebo poznatky o nich mám v hlave. Niekedy pošlem obrázky kolegom na kontrolu. V Nemecku mám kamaráta, ktorý je špecialista na RNA. Obrázok som s ním konzultovala. Ak ide o tému, ktorá je ďalej od mojej špecializácie, príprava mi trvá dlhšie. Nemám to zmerané, ale ide o hodiny čítania primárnych zdrojov a ďalšej literatúry.

Patrím k tým, ktorí si myslia, že veda je krásna, povedala Marie Curie Skłodowska. Zdroj – Kreslím vedu

https://www.facebook.com/kreslim.vedu/posts/104100724972403

Momentálne to mám tak, že obrázky, ktoré sú viac – nazvime to – umelecké, striedam s tými, ktoré sú nabité informáciami. V ostatnom čase sa mi osvedčilo, ak článok bohatý na informácie rozčlením na menšie časti, ktoré pridávam postupne a s vysvetlivkami. V budúcnosti by som sa rada venovala videám. Príde mi, že je to ešte o jeden level vyššie ako statické obrázky, čo sa týka potenciálu vysvetľovať a edukovať.

Ste molekulárna biologička, ktorá 11 rokov pracovala v top vedeckej inštitúcii a svoje obrázky konzultujete s odborníkmi na danú oblasť. Ako vnímate protiargumenty laikov vyzbrojených „vysokou školou života“?   

Je to veľmi frustrujúce, zatiaľ som neprišla na spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Na začiatku som obrázky dávala aj na Facebook. No tam sa to celkom rýchlo skončilo, lebo mi začali chodiť pomerne nepríjemné správy, najmä po obrázku s trombózami po AstraZenece.

Čo vám ľudia písali?

V tomto konkrétnom príklade písali, že používam nedôveryhodné zdroje, alebo že sa to takto jednoducho porovnávať nedá – čo je čiastočne pravda, lebo napríklad percentuálna smrtnosť na covid je výrazne závislá od veku. Ak by som tam však chcela zahrnúť všetky tieto informácie, bol by to už úplne iný obrázok a jeho hlavná myšlienka by zanikla.

O korone zatiaľ vyšlo 135-tisíc článkov. Ako sa môže laik zorientovať v tejto spleti informácií?

Veľmi ťažko. Navyše, štandardne platí, že články sú spoplatnené. Je aj jazyková bariéra – vedecká angličtina je predsa len iná ako tá školská. Pre laika je ťažké vyznať sa vo vedeckých postupoch, analýzach či štatistikách. Naša vedecká skupina sa každý týždeň stretla a kriticky sme čítali nové články z našej oblasti. Vyhodnocovali sme, či výsledky, ktoré autori prezentujú, sú správne, a takisto či ich závery sú podporené dátami. Ani pre nás nebolo vždy jednoduché vyznať sa v tých postupoch, preto si neviem celkom predstaviť, ako sa v nich môžu vyznať laici. Práve preto je dôležité, aby sa veda laikom komunikovala zrozumiteľne a čo najjednoduchšie, no zároveň vedecky správne. V tomto vidím dôležitú úlohu médií, ktoré by mali fungovať ako spoľahlivý a hodnoverný medzičlánok medzi odbornou a laickou verejnosťou.

Okrem laikov tu máme aj falošných expertov, keď sa napríklad zubár alebo výživový poradca vyjadruje k epidemiológii alebo virológii. Je chyba, ak im médiá poskytujú priestor?

Snáď v každom odbore sa nájde niekto, kto ide proti prúdu a vedeckému konsenzu. V molekulárnej biológii je to Soňa Peková, v Česku doktor Roman Šmucler, u nás možno doktor Bukovský. Osobne netuším, čo je ich motiváciou – či sú naozaj presvedčení o tom, čo hovoria, alebo je za tým nejaký kalkul, napríklad túžba zviditeľniť sa. Neviem, môžeme o tom iba špekulovať. Nedávno som o pandémii čítala, že „vedci sú rozdelení na dva tábory“. Nie je to tak a myslím si, že je nebezpečné, ak o tom takto médiá informujú. Vytvárajú tak falošný dojem, že ide o dve rovnocenné skupiny. Pritom gro vedcov sa zhodne, hlučná menšina je stále iba menšinou.

Nie je dobrý návod na orientáciu vedecký konsenzus? 

Určite. Veda je komplexný aparát, tvoria ju milióny vedcov. Pre ľudí je dôležité aj to, aby čerpali informácie z dôveryhodných médií, kam radím aj Denník N. Myslím si, že si svoju prácu robíte dobre, overujete si zdroje a fakty a myslíte kriticky.