Advokát Antoš: Sem-tam skončí pred súdom aj nevinný človek (+ podcast a video)

Ústavný súd nedávno skonštatoval, že väzba Martina Ribára trvala neúmerne dlho, a prepustil ho na slobodu. O prípade, ktorý si po rozhodnutí Ústavného súdu začali všímať aj politici, hovorí advokát Pavol Antoš.

Ako ste sa dostali k prípadu advokáta Martina Ribára?

Martin Ribár je môj dlhoročný priateľ, poznám ho 33 rokov profesionálne, aj osobne. On žije v Bratislave, ja v Poprade. Krátko po tom, čo ho zadržali, ma kontaktoval a požiadal o právnu pomoc. Výzvu som neodmietol. V tom čase mu hrozilo doživotie, čo chápem ako trest smrti.

Nepatríte k známym trestným advokátom, ktorí by zastupovali veľké kauzy?

Nie som známy advokát. V Bratislave určite nie. V Poprade sa v kancelárii venujeme predovšetkým civilnému právu. Pokiaľ robíme trestné právo, tak v rámci okresu. Toto bol však prípad, na ktorý som chcel mať dosah, chcel som byť v ňom a nechcel som, aby sme nevyužili čo i len jednu šancu, ktorá by mu mohla pomôcť.

Video: Advokát Antoš: Sem-tam skončí pred súdom aj nevinný človek (Monika Tódová, Martina Koník)

Ústavný súd nedávno rozhodol o prepustení vášho klienta z väzby a povedal, že tam bol príliš dlho a v rozpore so zákonom. Čo vlastne Ústavný súd svojím rozhodnutím povedal?

Popísalo a porozprávalo sa o tom dosť, ale jedna oblasť možno zostala trochu v tieni, a je to to najdôležitejšie, kvôli čomu bol vydaný. V konaní pred Špecializovaným trestným súdom a následne pred Najvyšším súdom sme vznášali isté väzobné námietky, konkretizovali sme ich, dokonca sme ich číslovali a žiadali sme oba väzobné súdy, aby sa s nimi vysporiadali. Chcem zdôrazniť, že nám primárne nešlo o to, aby súdy vo výrokovej časti rozhodli zle alebo dobre, ale o to, že ignorujú našu obhajobu.

Chceli ste odôvodnenie. 

Vehementne sme sa ho domáhali na Špecializovanom trestnom súde, aj na Najvyššom súde a došlo ku kurióznej situácii. Špecializovaný trestný súd našu obhajobu úplne ignoroval a následne ju ignoroval aj Najvyšší súd s poukazom, že sa s ňou už dosť vysporiadal Špecializovaný trestný súd. Tým sa kruh uzavrel a nebola z toho cesta von. Jediná možnosť, ako to zvrátiť, bol Ústavný súd a tam to po nejakých šiestich mesiacoch vyšlo. Naša téza bola, že súd má len tri možnosti: Buď prijať obhajobné argumenty za svoje, alebo ich neprijať a presvedčivo ich vyvrátiť, a má aj možnosť sa nimi nezaoberať a uviesť prečo, napríklad, keď sa opakujú, sú nedôvodné, nerelevantné. Ale nemá štvrtú možnosť, že sa bude tváriť, ako keby neodzneli, a napíše odôvodnenie o niečom inom. A to bol presne tento prípad.

Ústavný súd tiež povedal, že pre posúdenie viny alebo neviny vášho klienta bude dôležité vedieť, či pracoval ako advokát alebo to bola nadpráca pre zločineckú skupinu. Prokurátor tvrdí, že to bola nadpráca, vy, že bol advokát. Je to tak?

Môžem sa vyjadrovať k veci, ktorá je skončená, a to je väzobná časť tohto prípadu. Nepovažujem za najvhodnejšie, aby som obhajoval klienta vo veci samej pred médiami, miesto na jeho obhajobu je v pojednávacej miestnosti. Ale vyjadrím sa k tomu okrajovo. Áno limity, hranice a zodpovednosť advokáta za výkon svojej advokátskej činnosti bola jednou z viacerých tém, ktoré sme nastolili aj v konaní pred Ústavným súdom. Správne ste vystihli, že máme opačný názor ako prokurátor, ale vo finále rozhodne až súd, a to po opätovnom vypočutí všetkých svedkov.

Poskytli ste nám obžalobu a napriek tomu, že rozhodne súd, by som sa rada spýtala na dva momenty. Váš klient je obžalovaný z toho, že bol činný pre zločineckú skupinu takáčovcov. Jednotliví členovia skupiny ho vnímali ako ich advokáta, bolo možné mu zatelefonovať, keď sa dostali do problémov. Prokurátor mu v skutkoch vyčíta, že v skutočnosti nepracoval pre klienta, ale pre riadiace zložky skupiny.

Pokúsim sa zodpovedať zmysel otázky. Advokát sa v žiadnom prípade nemôže zúčastňovať trestnej činnosti svojho klienta. To je mimo akejkoľvek debaty. Pokiaľ by tak robil, nejde o neetické správanie, ale o páchanie trestného činu. To nie je sporné. Problém je, že pokiaľ si advokátsku prácu rozmeníte na drobné, tak hranica zodpovednosti je niekedy veľmi nejasná. Advokát si vždy musí klásť základnú otázku, či sa stáva súčasťou trestnej činnosti, alebo obhajuje klienta už po jej dokonaní. To je obrovský rozdiel. Poviem to na príklade – pokiaľ má organizovaná zločinecká skupina autoservis, kde si chodí opravovať autá, tak sa asi zhodneme, že pokiaľ autoservis nepripravuje autá vedome na trestnú činnosť, tak je mimo akejkoľvek zodpovednosti. Áno, nepriamo im pomáha, lebo bez tých áut by to nebolo možné, ale nie je možné ho postihovať.

Ale keby šéf tej skupiny majiteľovi autoservisu povedal, že tento pešiak ma chce zradiť na súde, pokaz mu brzdy, tak by to bol problém.

V tomto prípade by sa jednoznačne dopúšťal trestného činu. Poďme po ďalší príklad do civilnej roviny. Príde klient s tým, aby som mu založil spoločnosť, nepovie na čo, založím mu ju, odíde, zaplatí, je to v poriadku. Pokiaľ ju následne použije na to, aby na ňu vylákal úver alebo získal vratku DPH, moja zodpovednosť to nie je. Druhá vec je a stáva sa to, že klient príde a rovno povie, že chce spoločnosť založiť za účelom páchania trestného činu. Samozrejme, žiadny klient to takto na rovinu nepovie, ale je to možné usúdiť z indícií. Môže položiť aj otázku, aké by mu hrozili následky, ak by sa na to prišlo. V danom prípade sa podľa môjho názoru advokát už jednoznačne zapája do trestnej činnosti. Pokiaľ by s takýmto vedomím poskytol právne služby, následok je jasný a v tom je tá hranica.

Mal by advokát v takom prípade niekoho informovať, že bol za ním klient a chcel od neho niečo takéto?

Správna odpoveď by mala byť, že áno, ale nie je to možné vždy realizovať. Je tam konflikt medzi advokátskym tajomstvom a verejným záujmom, ktorý spočíva v predchádzaní páchania trestných činov. Asi žiadny advokát by sa nehral na mlčanlivosť, keby išlo o trestný čin proti životu alebo zdraviu, to by bolo prekrúcanie práva. Ale druhá vec je, či máte udať každého klienta, ktorý vám povie, že chce skrátiť daň. Nie je to to isté, aj keď medzi trestnými činmi nie je rozdiel. Nemyslím si, že advokát je ten, ktorý má udávať svojich klientov.

Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic nedávno vyhlásil, že skutočným klientom advokátov býva často niekto iný, pretože ten iný aj platí obhajobu. Niekto, kto nechce, aby spolupracoval s políciou. To sa týka aj vášho klienta. Viacerí svedkovia vypovedajú, že ich nútil aj nevypovedať, aby sa neublížilo vyššie postaveným členom. To je zároveň druhý moment, na ktorý sa chcem opýtať: Je v poriadku, keď advokáta platí niekto iný?

Odpoviem všeobecne, aby som sa nevyjadroval ku skutku. Áno, je to v absolútnom poriadku, úplne bežná vec a robí to každý advokát. Keď viete niekomu zaplatiť cestu okolo sveta, tak prečo by ste mu nevedeli zaplatiť právnu pomoc alebo obhajobu. Zisťovali sme si aj stanovisko advokátskej komory, tá v tom tiež nevidí žiadny problém. Ale poďme do merita veci: bežne sa to stáva pri rodinných príslušníkoch. Stíhajú syna, príde otec, platí to. Stáva sa nám pri väčších solventných firmách, že ak ich zamestnanci majú nejaké problémy, nemusí ísť ani o trestné právo, tak firma poskytne svojho právnika.

Je to v poriadku aj pri zločineckej skupine?

Predstavme si najhorší možný variant – že by mali nejaký fond, do ktorého sa každý mesiac zbierajú, ako to vidíme vo filmoch, platia paušál a z toho balíka sa potom platia advokáti, ktorí ich obhajujú po spáchaní trestnej činnosti.

Legislatívny odbor takáčovci.

Hovorím všeobecne. Nevidím v tom žiadny problém. Tí ľudia dávajú dokopy peniaze, z ktorých sa potom platí obhajca.

Aj v tomto prípade je viac svedkov spolupracujúcich obvinených, niektorí sú už aj právoplatne odsúdení. Ako vnímate inštitút spolupracujúceho obvineného?

Je pravda, že tento inštitút tu je minimálne od roku 2005, ale to, ako sa začal používať posledné tri roky, je za hranicou jeho zmyslu. Slovo spolupráca je potrebné preložiť do slovenčiny. Mnohokrát vidím, že novinár sa pozastavuje nad tým, že niekoho prepustili z väzby napriek tomu, že nespolupracuje s políciou. To ma neskutočne rozčuľuje, pretože to navodzuje dojem, ako keby si na slobodu nezaslúžil ísť nikto, kto s políciou nespolupracuje.

Vnímame to ako plus, keď niekto spolupracuje s políciou.

Čo ten pojem znamená? Spolupráca znamená priznanie a udanie, to treba na rovinu povedať. Nie iba priznanie, ale aj udanie.

Preložme si slovo udanie: Ten človek pomáha objasniť také trestné činy, o ktorých by bez jeho pomoci orgány činné v trestnom konaní nevedeli, a má to veľký spoločenský dosah.

Za predpokladu, že hovorí pravdu.

Presne tak. 

To, čo vravíte, by malo zmysel, keby nám trestný systém fungoval 100-percentne spravodlivo. Ja tvrdím, že nefunguje. Dostávame sa do roviny, kde tí ľudia prostredníctvom výhod, ktoré sa im za spoluprácu ponúkajú, stratili zmysel pre realitu a pre skutočnosť. Musím citovať aj svojho klienta Martina Ribára, keď jeho spoluobvinení začali jeden po druhom spolupracovať s políciou. Vtedy povedal, že sa im vôbec nečuduje, pretože tie podmienky vo väzbe sú šialené. Pokiaľ človek, ktorému hrozí doživotie, a to im na začiatku hrozilo skoro všetkým, nevidel pol roka člena svojej rodiny, nemôže s nimi telefonovať, je zavretý v diere 23 hodín denne a odrazu mu príde takáto ponuka, tak prijať to nie je žiadna hanba.

Vo vašom prípade je asi päť alebo šesť takých svedkov. Ak by nehovorili pravdu, malo by sa to na súde ukázať, nie?

Ak by som tomu neveril, tak to nejdem pojednávať. Ale sú ľudia, ktorí vypovedajú pred políciou či súdom dva alebo trikrát v živote, a sú ľudia, ktorí vypovedajú 50-krát. Napriek tomu, že títo ľudia nemajú právne vzdelanie, možno ani žiadne, tak by som ich rozhodne nepodceňoval. Vedia presne, čo majú povedať. Stále treba zdôrazniť, že takisto bojujú o svoj život.

Vypustili by ste inštitút spolupracujúceho obvineného z Trestného poriadku?

Nemyslím si, že sú u nás až tak často potrebné zásahy do procesného alebo hmotného práva. Väčší problém je s tými, ktorí právo aplikujú. Nefunguje nám systém, pokiaľ ide o ľudí, dôkazom toho je aj posledný nález Ústavného súdu. A keďže s ľuďmi nevieme pohnúť, tak to riešime ustavičnou zmenou zákonov, ktoré nám vytvárajú neprehľadný systém práva. Všetky inštitúty, ktoré Trestný poriadok má, je možné používať bez toho, aby sa zneužívali. Tým myslím aj kolúznu väzbu, dokonca v tom znení, v ktorom je dnes, aj inštitút spolupracujúceho obvineného.

Ako ste vnímali vraždu Jána Kuciaka a situáciu, ktorá po nej nastala?

Bola to poprava dvoch mladých ľudí, ktorí, a to je pre mňa najmenej pochopiteľné, aj keby sa akokoľvek snažili, tak za svojho života by nedocielili ani jednu zo zmien, ktorú docielili svojou smrťou. Sú typickým príkladom kresťanského výrazu mučeník. Ten, kto to spravil, si zjavne neuvedomil dosah. Zomreli úplne zbytočne, dodnes mohli písať články, robiť reportáže a nič by sa nebolo stalo. To, že ich niekto pripravil o život, považujem za absurdné. Za následok to malo to, čo malo. V našej brandži začali vychádzať na povrch veci, ktoré šokovali aj nás profesionálov, teda ľudí, ktorí sme vedeli, že nie všetky veci sú čierne alebo biele, ale že mnohé z nich sú sivé. Naozaj väčšina ľudí, ktorá sa zaoberá trestným, civilným právom, bola zdesená z toho rozsahu. Ten bol obrovský.

Čo vás najviac prekvapilo? Počet, sumy?

Najviac ma zaujal civilno-právny rozmer, keďže sa mu najviac venujem. Boli rozoberané niektoré kauzy, ktoré mali byť zvnútra ovplyvnené. Človek mal zrazu možnosť nahliadnuť za oponu, ako sa to právo varí. Ten pocit bol hrozný. Pokiaľ máte takéhoto súpera, tak v pojednávačke nezmôžete nič. Je jedno, čo rozprávate, či nad tým do večera sedíte, či študujete judikatúru, ste len pešiak. Ale chcel by som zdôrazniť aj to, že to celé veľmi pokrivilo obraz o justičnom systéme. Ani zďaleka to nie je také zlé. Za tri roky získali laici dojem, že každý sudca je korupčný, a ak nie je korupčný, tak klientelistický.

To určite nie.

Tá kampaň bola masívna a nehovorím, že nie oprávnená. Vrhlo to svetlo na justíciu ako na celok, ale nie je to tak. Pohybujem sa v tomto prostredí 20 rokov a väčšina sudcov a prokurátorov nie je korupčná, ani klientelistická. Za tým si budem stáť za každých okolností. Ak by bola, v tom systéme by sa nedalo žiť a pracovať a ono sa to dá.

Váš klient nepatrí k prominentom typu Gašpar, Bödör, ktorí sa v dôsledku Threemy ocitli tam, kde sú, ale aj tak jeho prípad teraz používajú opoziční politici. Ste rád, že ním takto operujú, alebo si myslíte, že vám to skôr škodí?

Celkom určite nám to škodí. Martin Ribár nie je politická kauza. Bol vzatý do väzby za bývalej vlády, bol väznený za súčasnej vlády, za dvoch policajných prezidentov, za jedného šéfa NAKA, za dvoch špeciálnych prokurátorov. Označovať jeho kauzu ako politickú, je nezmysel, ale na tento nález sa tak trochu čakalo. Volalo mi veľké množstvo advokátov, ale aj ľudí zo systému, sudcov, prokurátorov, ktorí sa zaujímajú. Všetci mali pocit, že už je toho veľa, treba to nejako zastaviť a dať väzbe ústavný rámec. Nejsť cestou, že účel svätí prostriedky, čo je spôsob, ktorý momentálne v trestnom práve prevláda. Dalo sa čakať, že sa toho chytia aj opoziční politici a budú to využívať aj v prospech svojich ľudí, ktorých majú vo väzbe. Ale myslím si, že pokiaľ by aj nejaký človek bol vinný a napriek tomu sa na ňom deje krivda justičného rozmeru, tak to neznamená, že tá krivda je menšia. Ak ustúpime od tohto princípu a budeme tvrdiť, že aj tak sú všetci vinní a zlí a na nejakom práve už nezáleží, tak je to cesta do pekla. Mali sme to tu pred 30 rokmi a nie je to dobrá cesta. Vznešený štát, ktorý je založený na spravodlivom princípe, sa nemstí.

Ako vnímate výroky politikov smerom k vyšetrovateľom, prokurátorom a sudcom, že keď sa vymení vláda, tak budú braní na zodpovednosť a budú musieť odísť z funkcií?

Je to absolútne nevhodné a niet sa tam o čom baviť. Čo môže byť horšie ako sa vyhrážať prokurátorovi, policajtovi, sudcovi tým, že bude likvidovaný v prípade zmeny vlády? Asi už nič.

Napriek nálezu Ústavného súdu, dôverujete Špecializovanému trestnému súdu a Najvyššiemu súdu, ktorí budú posudzovať túto kauzu?

Skúste si predstaviť, že máte známeho lekára a opýtate sa ho, či dôveruje celej svojej nemocnici. Nenájdete ani jedného, ktorý povie, že áno. Povedia vám možno, že na očnom je veľmi dobrá pani doktorka, na chirurgii slabší doktor a podobne. To isté je aj pri súdoch. Určite nepoznám súd, ktorému by som dôveroval ako celku. Ale je množstvo sudcov, ktorým dôverujem. Rozdelím ich na dve skupiny – jednu tvoria tí, ktorých poznám, viem, že sú nezávislí a odborne zdatní. Tých je našťastie veľa. Potom sú sudcovia, ktorých nepoznám, a tým verím, lebo bez tejto viery by advokát svoju prácu robiť nemohol.

Ani vy si asi nemyslíte, že súdy mali pri vašom klientovi nejaký zlý úmysel. Takže je problém v odbornosti?

Napriek tomu, že tvrdím, že Špecializovaný trestný súd a spolu s ním aj Najvyšší súd veľmi ublížili môjmu klientovi a jeho rodine, nemám dôvod si myslieť, že to bolo úmyselné, a nikdy to ani nebudem tvrdiť. Nie preto, že na to nemám dôkaz, ale naozaj si to nemyslím. To, čo sa stalo po vražde Jána Kuciaka, vnímam tak, že sme z justície odstránili články, ktoré boli korupčné. Tým však podľa mňa justíciu ako celok veľmi neposunieme. Posunieme ju z hľadiska morálky, ale nie z hľadiska odbornosti. Pokiaľ by ste mali chirurgické oddelenie, kde je 30 ľudí a dlhodobo katastrofálne výsledky, tak neviem, či je najlepšia cesta nasadiť NAKU, nájsť štyroch, ktorí berú úplatky, vyhodiť ich a čakať, či sa niečo zlepší. Bolo by to spravodlivé, ale tí chirurgovia nezačnú operovať lepšie. Keď niečo chceme správne vážiť, tak v prvom rade musíme mať v poriadku váhy. Pokiaľ sudca Špecializovaného trestného súdu dostane od obhajcu 14 konkrétnych námietok a nevyrovná sa ani s jednou, tak to nie je úmysel. Je to neodbornosť. Toto nám škodí možno viac ako korupční sudcovia, pričom sa takýchto ľudí nechcem zastávať.

Váš klient je súčasťou debaty o podmienkach vo väzbe, pretože o tom veľmi otvorene hovorí. Otvára sa táto debata kvôli prominentom?

Áno, ale je to zle? Keby lekár zle zoperoval prezidenta republiky a až potom by sa to začalo riešiť, je to zle? Ja si myslím, že nie. Toto je to isté. Napríklad len keď si zoberiete CPZ (cela policajného zaistenia). Advokát má dnes problém klienta vôbec nájsť, nehovorím už o tom, ako to tam vyzerá. Viete, kým u nás platil trest smrti, tak bolo jedno pravidlo, o ktorom laici veľmi nevedia. Jeho výkonu sa musel zúčastniť sudca, prokurátor a vyšetrovateľ. Dodnes to platí v Spojených štátoch. Keď som bol mladý právnik a čítal som o tom, vnímal som to ako nejaký justičný voyerizmus. Asi človek musí byť starší, aby to pochopil. Jednoducho, keď niekoho súdite a ukladáte trest smrti, tak sa choďte pozrieť, ako to vyzerá. To neznamená, že ho nemáte odsúdiť. Väzba u nás je ten istý problém. Robil som sedem rokov na súde vyššieho súdneho úradníka. Neviem už, koľkým ľuďom som nariaďoval výkon trestu alebo započítaval väzbu. V tom čase mi vôbec nenapadlo, kam tí ľudia idú. Podľa mňa väčšina trestných sudcov nevidela zvnútra celu. Ale darmo budeme meniť režim väzby, keď obrovskú moc, ako väzba vyzerá, má vyšetrovateľ. Ani o tom sa veľmi nehovorí. Väčšina laikov si po tejto mediálnej masáži, ktorá tu je, predstavuje kolúznu väzbu ako niečo úplne strašné, kde všetci idú zomrieť. To však nie je pravda. Máte príjemnú kolúznu väzbu alebo nepríjemnú. Máte takú, kde vám od začiatku telefonuje manželka, môžete volať s deťmi, dostávate balíky, máte povolené návštevy, a potom máte väzbu, kde za vami nepríde pol roka nikto. Toto nie je v žiadnom zákone, ale v rukách vyšetrovateľa. List od manželky vám môže ísť týždeň, aj tri mesiace. Je dôležité, aby ľudia, ktorí to realizujú, mysleli na práva obvinených. Pán doktor Ribár sa domáhal telefonátu s manželkou, je to odpočúvaný hovor, a vyšetrovateľ povedal, že to nemôže povoliť, lebo aj voči rodinným príslušníkom by sa mohol klient dopúšťať kolúzneho konania. To už bol výsmech.

Threema sa nedotkla len verejných činiteľov, ale aj advokátov. Boli tam viaceré prejavy nečestného správania, pokus o diskreditáciu prokurátora Špirka. Vyrovnala sa s tým podľa vás advokátska komora dostatočne? 

Disciplinárne konania, ak sa nejaké začali, veľmi nesledujem. Obhajca si musí dávať neuveriteľný pozor na to, aby sa sám nestal súčasťou systému zločinu. Je to hranica, ktorú advokát nesmie nikdy preskočiť. Každý advokát, ktorý sa nejako zapletie s klientmi, vždy skončí zle. Na to nepotrebuje ani rozhodnutie komory, dovedie ho to tam. Advokát musí mať od klientov odstup a predovšetkým od činnosti, ktorú robia. Na druhej strane, tá tenká hranica sa dá zo strany orgánov činných v trestnom konaní veľmi zneužívať a myslím si, že je to aj prípad môjho klienta. Konanie, ktoré je legálne, sa pri jemnej zmene skutkových okolností dá charakterizovať ako trestný čin.

Väčšina advokátov sa sústredí hlavne na procesné chyby a nie na samotné skutky. Je to tak, že nájsť procesnú chybu je základ?

Väčšina advokátov by vám súkromne odpovedala, že áno. V mojej brandži sa táto teória razí. Ja som jedným z advokátov, ktorí ju neuznávajú v celom rozsahu. Nezabúdajme na to, že sem-tam sa pred súdmi vyskytne aj nevinný človek a ten sa nemôže brániť len procesne. Skúste si predstaviť, že ste obžalovaná z niečoho, čo ste nespáchali, a ja ako advokát vám poviem: Na to sa vykašlime, skúsme hľadať procesnú chybu, možno zabudli nejakú doručenku. Nie som si istý, či by ste s tým boli spokojná. Ak má advokát klienta, ktorý chce ísť na nevinu, ako to my voláme, tak nemôže ísť len po procese, to stráca zmysel. Musí ísť aj do merita skutku. Na druhej strane, nie všetko je v stratenej doručenke. Nález Ústavného súdu, o ktorom sa rozprávame, bol o procesnej chybe. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je procesným právom, nie hmotnoprávnym.