Doprajeme deťom ich vlastných eštebákov?
Mečiar sa obalil do štátnej vlajky a „hrubá čiara za minulosťou“ sa stala podzemným tunelom, ktorý umožnil bývalým zločincom vstup do bezpečnostných zložiek, diplomacie, justície.
Autor pracuje v Living Memory
V júni nás čaká rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V parlamente budú poslanci v druhom čítaní riešiť zákon o odobratí nezaslúžených benefitov bývalým komunistickým funkcionárom a príslušníkom Štátnej bezpečnosti. Do toho máme možnosť sledovať dianie v akomsi zvláštnom zápase medzi Slovenskou informačnou službou a políciou. Tri veci, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia. Ale asi len zdanlivo.
Systém organizovaného zločinu
Začnime tými komunistickými papalášmi a ich fickami z ŠtB. Zámerne používam označenie Ficko, poukazujúc na historickú postavu verného sluhu krvavej Alžbety Báthoryovej. Ono sa to vlastne hodí. Asistoval jej pri ťažkých sadistických zločinoch, ktoré vlastne nikdy potrestané neboli. Potrestaní boli len posluhovači. Ficka sťali. Tu sa paralela končí, pretože posluhovači komunistických funkcionárov, obrazne povedané, o hlavu nikdy neprišli. Nikdy nestáli pred súdom.
Nedávno ma oslovila režisérka Anabela Žigová, ktorá pred pár rokmi natočila film o spolupráci jej otca s ŠtB, pre svoj nový projekt. Venuje sa v ňom ochrane súkromia a jeho porušovaniu, aj v kontexte vraždy Jána Kuciaka. Mal som hovoriť o porušovaní súkromia zo strany bývalého režimu, ŠtB a aj o tom, či to celé má nejaké presahy do súčasnosti.
Masívne porušovanie súkromia bolo základom toho hnusného režimu. Totalitný režim je totalitný, lebo si nárokuje na celého človeka a preniká do celého jeho bytia. Ako píše Giovani Sartori vo svojej skvelej knihe Teória demokracie: „Je to všeprenikajúce ovládnutie všetkého, vrátane mimopolitického života. Celá spoločnosť je politizovaná, ak súkromné oblasti života dosiaľ prežívajú, je to len za tichého súhlasu takpovediac vlády, keďže táto ich môže kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu kontrolovať, narušovať alebo odnímať. Skutočne stojíme zoči-voči absolútnej invázii do ľudského súkromia, voči deštrukcii všetkého, čo je spontánne, nezávislé, rozmanité a autonómne, skrátka zoči-voči obrovskej politickej kasárni, kde bola celá spoločnosť zaškatuľkovaná do štátu“.
To je, myslím, nesmierne výstižné a dalo by sa uviesť tisíc príkladov, ako to fungovalo v praxi. A tú prax neustálej absencie pocitu bezpečia a svojvoľného narušovania súkromia zabezpečoval vládnuci aparát a príslušníci Štátnej bezpečnosti. V skutočnosti to bol systém organizovaného zločinu.
Od koho sa Kriak a Tóth učili?
Nežná revolúcia bola taká nežná,
