Denník N

Tri utečenky v troch rôznych krajinách rozprávajú, ako pandémiu prežívajú ľudia na úteku

Pandémia zasiahla aj duševné zdravie ľudí na úteku. O tom, ako prežívali lockdown, neistotu a nejasnú budúcnosť, píšu utečenky na Slovensku, v Bosne a Hercegovine a v Indonézii.

Text, ktorý čítate, je tak trochu experiment. Vznikol naprieč troma krajinami, takže by sa dal nazvať kolaboratívnym. Napísali ho tri utečenky s pomocou slovenskej novinárky na voľnej nohe.

Text vznikol ako výsledok osobného projektu. Rozhodla som sa osloviť tri ženy, ktoré v utečeneckých komunitách žijú, a samy dali hlas svojim súpútnikom.

Tri utečenky, tri pozorovateľky

Prvá žije v hlavnom meste Indonézie, Džakarte, a k celému projektu ma inšpirovala. Warsan Weedhasan (kvôli bezpečnosti nepoužívame jej pravé meno) odišla z východnej Afriky pred piatimi rokmi.

Dnes je jej domovom ostrovná krajina, kde však nemá žiadny status, lebo Indonézia sa nehlási k Dohovoru o právnom postavení utečencov. Warsan spoluzakladala komunitné centrum pre utečenky Sisterhood Community Center, i umeleckú platformu Archipelago, kde uverejňujú svoje texty i fotografie či maľby ľudia na úteku.

Aktuálne pracuje na článku o duševnom zdraví ľudí zo svojej komunity, vyspovedala už viac ako dvesto utečencov a utečeniek.

Nimet Adday je sýrska tínedžerka, ktorá žije s otcom a súrodencami v Bosne a Hercegovine. Ich mama je v Nemecku. Ako jedinej sa jej podarilo odletieť s falošným pasom, zvyšok rodiny polícia na letisku zastavila. V Bosne čakajú na opätovné stretnutie všetkých členov rodiny.

Nimet má sedemnásť a tak ako ostatné deti a mladí ľudia na mnohých miestach sveta, aj ona sa počas pandémie učila z domu. A neraz sa nudila, keďže sa nemohla stretávať s kamošmi a kamoškami.

Sana Sadat (kvôli bezpečnosti nechcela, aby sme uviedli jej pravé meno) žije v Košiciach.

Afganka ušla sama, bez rodiny, najprv do Holandska, kde skončila vo väzení. Odtiaľ ju poslali rovno do Záchytného tábora v Humennom a potom do Pobytového tábora v Opatovskej, kde strávila časť pandémie. Dnes už si prenajíma malý byt, učí sa po slovensky a pracuje.

A nezaujíma ju, čo si kto myslí o jej šatkou prikrytých vlasoch. Sana už dlhšie rozmýšľala, že napíše vlastný príbeh. Príbehy dvoch ďalších Afgancov spísala na svojom mobile a kamarátkinom počítači.

Samotnému vzniku textu predchádzali dva workshopy cez zoom, kde som trom nádejným pisateľkám predstavila základné princípy žurnalistiky, hovorili sme o téme spoločného článku, o tom, ako robiť rozhovory a s kým. Spolu sme hľadali, čo zaujímavé sa v oblasti duševného zdravia deje v každej z krajín.

Text, ktorý čítate, je tak výsledkom spolupráce viacerých ľudí, nielen nás štyroch. Niektoré fotky robili ešte iní ľudia na úteku, nielen ženy, ktoré sa zúčastnili workshopov.

Bosna a Hercegovina: Hra pokračuje 

Šestnásťkrát. Presne toľko pokusov uskutočnili Karima a Husam

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Migrácia

Svet

Teraz najčítanejšie