Päť vecí, ktorých sa vyvarovať pri debate s radikalizovaným mladíkom

Autor je predsedom organizácie Mládež ulice

Známa zásada „urobiť niečo je lepšie než nespraviť nič“ nemusí vždy platiť. Keď máme do činenia s mladým človekom, ktorý je ohrozený radikalizáciou, tak niektoré typy reakcií môžu byť natoľko nevhodné, že ho v jeho presvedčení len upevnia.

V organizácii Mládež ulice máme takmer dvadsaťročné skúsenosti s mladými ľuďmi. Všimli sme si, že nie vždy sa s nimi komunikuje správne. Toto je päť našich odporúčaní, akých prípadných chýb sa vyvarovať.

1. Nepresviedčajme ho za každú cenu

V prvom rade je fajn nesnažiť sa za každú cenu prinútiť mladého človeka, aby prijal náš názor alebo aby sa správal podľa našich predstáv. To sa nám nepodarí, takýto prístup môže dokonca naraziť na ešte väčší odpor. Súdenie a poúčanie tu nemajú svoje miesto. To, čo môžeme spraviť, je akceptovať mladého človeka, byť dobrými poslucháčmi, snažiť sa pochopiť dôvody, pre ktoré ho extrémne názory a správanie lákajú.

Usilovať sa porozumieť, čo je za tým: aké sú sprevádzajúce potreby a pocity. Dôležité je vybudovať si s mladým človekom vzťah založený na dôvere, nie príkazoch a zákazoch. Až potom prostredníctvom tohto vzťahu vytvárajme priestor na zmenu.

Nie preto, že by sa nás bál, ale preto, že dôveruje tomu, že stojíme za ním, nech sa rozhodne akokoľvek. Je dôležité, aby si uvedomil, že je to vždy o jeho rozhodnutí, ako naloží so svojím životom, a zároveň, že určitý typ správania bude mať prirodzené dôsledky tak pre neho, ako aj ľudí v okolí.

2. Nezastavujme diskusiu pri prvých náznakoch kontroverzných výrokov 

Často je prirodzenou tendenciou učiteľov stopnúť diskusiu, ak sa jeden alebo aj viacerí žiaci začnú zapájať s kontroverznými vyjadreniami pri citlivých celospoločenských témach, ako je rovnosť pred zákonom, otvorené rasistické poznámky, schvaľovanie totalitných režimov a pod. Reálnym rizikom zostáva, že ak niekoho vylúčime z diskusie, má tendenciu sa vo svojich názoroch skôr utvrdiť a radikalizovať.

Učitelia sa oprávnene boja „infikovania“ ďalších žiakov kontroverznými názormi, ale ak diskusiu predčasne ukončia a neponúknu alternatívne argumenty, žiaci si môžu zapamätať len výroky rebelujúceho spolužiaka.

Ak ide o náročnú tému a nie sme argumentačne pripravení, nie je to až taký problém, ako si učitelia myslia. Môžeme sa zamerať na proces, vyzvať ostatných žiakov, aby sa zapojili a facilitovať diskusiu. Prípadne povedať svoj postreh k téme a avizovať, že si téma zasluhuje väčšiu pozornosť, a preto by ste sa k nej na ďalšej hodine chceli vrátiť a prebrať to podrobnejšie.

3. Nestanovujme si nereálne ciele rozhovoru

Je príliš ambiciózne myslieť si, že počas jedného rozhovoru presvedčíme kohokoľvek, že jeho pohľad na svet je nesprávny. Oveľa dôležitejšie je zamerať sa na vzťah s človekom a proces. Prejaviť záujem o témy, pocity, trápenia. Existuje skôr negatívna korelácia medzi tým, koľko rozprávame a ako veľmi tým mladého človeka ovplyvníme. Paradoxne, naša schopnosť počúvať má prednosť pred tým, ako dlho a obšírne rozprávame.

4. Nezosmiešňujme vetu „nie som rasista, ale…“

Nie je celkom zrejmé prečo, ale mnoho ľudí sa snaží tých, ktorí využívajú túto slovnú frázu, presvedčiť, že klamú. V dobrej viere, že tým pomôžu. Skutočnosť je však taká, že to nedáva takmer žiadnu logiku. Ak niekto využíva túto frázu, podľa všetkého sa neidentifikuje s tým, že by bol rasistom so všetkým, čo k tomu patrí.

Pokiaľ aj hovorí niečo, čo by mohlo byť považované za rasistické, tak ťažko môžeme čakať, že odrazu precitne a uzná, že sa mýli.

Väčším rizikom je scenár, keď už tento človek nebude mať chuť odporovať tejto nálepke a najprv vnútorne, neskôr aj navonok vyhlási „som rasista, no a čo“. Čo z toho vyplýva? Ak počujete u mladých ľudí vetu „nie som rasista, ale…“, chopte sa tejto jedinečnej príležitosti a začnite ocenením vymedzenia sa voči rasizmu.

5. Nevyhadzujme žiakov so znakmi radikálneho správania z mládežníckych spolkov

V duchu pocitu správnosti vymedzenia sa voči extrémizmu sa nám stáva, že mladí ľudia s prvkami radikálneho správania, ktorí sa dostanú do pôsobnosti niektorej z mládežníckych organizácií, sú – či už priamo, alebo nepriamo – odmietnutí. Jeho alebo jej kroky do tejto aktivity podľa všetkého viedli z túžby naplniť niektoré z potrieb (najmä niekam patriť), no neboli prijatí.

Táto skúsenosť zanecháva v mladých ľuďoch hlbokú ranu a nanešťastie sú tu ľudia, ktorí si to uvedomujú, sú pripravení „pomôcť“ a vezmú ich medzi seba.