Denník N

Riadi jedinú škôlku pre deti s autizmom v Turci: Všetci hráme hrdinov, ale keď vidím, že učitelia nevládzu, musia si zobrať voľno

Zuzana Ondroušková. Foto N – Peter Kováč
Zuzana Ondroušková. Foto N – Peter Kováč

Päť detí sme museli tento rok odmietnuť, finančne by sme to neutiahli, hovorí Zuzana Ondroušková, riaditeľka a spoluzakladateľka materskej školy pre deti s autizmom Sposáčik. Súkromná škôlka funguje v Martine od roku 2018, dovtedy zvykli rodičia voziť deti s autizmom do materskej školy v Žiline. Do bežnej škôlky ich deti často nechcú prijať.

„Ak rodič povie, že dieťa má autizmus, tak mu najčastejšie povedia, že na to nemajú vzdelanie, nemajú špeciálneho pedagóga, nemajú tomu prispôsobené priestory, že to jednoducho nezvládnu. A často je to naozaj pravda,“ hovorí Zuzana Ondroušková.

V rozhovore opisuje, ako v škôlke zvládli prvé vlny pandémie, ako sa im darí nájsť dobrých učiteľov a bojovať s vyhorením, ale aj to, čo trápi rodiny detí s autizmom v meste vzdialenom dve hodiny od Bratislavy.

Čo znamenala pre vašu materskú školu pandémia koronavírusu? Ako ste to zatiaľ zvládli?

Najťažšia bola pre nás prvá vlna, keď sme museli byť počas lockdownu tri mesiace zavretí. Zo začiatku síce naši učitelia hovorili, že si aj trošku oddýchli, no čím dlhšie to trvalo, tým to bolo ťažšie – pre nás aj pre rodiny našich detí.

Pre rodičov to bolo mimoriadne ťažké. Hoci sme sa snažili sprostredkovať im aspoň niektoré aktivity online, posielali sme im pracovné listy, radili, ako by si mohli doma stanoviť režim, v domácich podmienkach to bolo pre nich veľmi náročné. Niektorí rodičia navyše museli riešiť existenčné problémy, museli sa zároveň postarať aj o ďalšie deti. Pre mnohých bola najťažšia hlavne izolácia, keď sa s deťmi báli ísť von, boli stále uzavretí v byte a nemohol im vypomôcť ani nikto z rodiny.

Keď sme škôlku konečne otvorili, tak sme videli, že ešte aj tie deti, ktoré mali sťaženú adaptáciu, bežali hore po schodoch. Tešili sa, že sa môžu vrátiť. Aj my všetci sme si vtedy povedali – chvalabohu, že máme túto prácu, že môžeme chodiť normálne do roboty. Pretože to nie je samozrejmosť. Iste, naučili sme sa aj trochu fungovať v onlinovom svete, ale som vďačná za to, že môžeme byť otvorení a fungovať prezenčnou formou.

Tento rok sme situáciu zvládli určite lepšie. Boli sme viac pripravení na to, čo sa môže stať. Aj preto sme zriadili vďaka mestu Martin mobilné odberné miesto. Primárne slúžilo pre rodičov a rodinných príslušníkov detí s autizmom, ale aj pre pedagógov a terapeutov. Každý piatok sme tak otestovali približne 70 ľudí. Aj vďaka tomu mohli naše aktivity prebiehať, hoci v sprísnenom režime.

Dá sa s deťmi s autizmom pracovať dištančne?

Určite to nie je ľahké, ale viem o zariadeniach, kde sa im takto postupovať darilo. Závisí to od funkčnosti dieťatka, prítomného komunikačného systému, ale aj od zručností, ktoré v práci s ním rodičia zvládajú. Už len fakt, že si má dieťatko sadnúť za monitor a sústrediť sa na pedagóga, musí byť pre autistické dieťa presne rozkrokovaný a naplánovaný. Istú rolu hrajú aj rušivé senzorické vnemy – zvuky, svetlo a podobne – ktoré môže dieťatko s autizmom vnímať oveľa výraznejšie.

Keď robím s autistickým dieťaťom, je pre mňa dôležité, že sa ho môžem aspoň občas dotknúť alebo si nejako inak získať jeho pozornosť, čo je pri onlinovej forme sťažené. U detí našej materskej školy sme si to v tom čase nevedeli predstaviť. Aj preto sme sa vtedy orientovali skôr na prácu s rodičmi, aby sme im to čo najviac uľahčili.

Rodičia si tak možno uvedomili, aké by to bolo, keby v Martine ešte stále nemali žiadnu škôlku pre deti s autizmom. Sposáčik funguje od roku 2018. Kam chodili predškoláci s poruchou autistického spektra (PAS) pred jeho založením?

Dovtedy tu nebolo vôbec nič tohto typu. Najbližšie sa dalo chodiť do špeciálnej škôlky v Žiline – Bánovej, kde je aj Regionálne centrum autistov. Mnohé mamy tak predtým vozili deti tam, no stávalo sa, že pre niektoré dieťa už nemali miesto, alebo mohlo chodiť len niektoré dni v týždni či len na pár hodín. Samozrejme, nie všetci rodičia mali možnosť voziť dieťa do škôlky do Žiliny, a tak zostávalo doma s jedným z rodičov, najčastejšie s mamou.

Škôlka, SPOSA, Turiec, Martin, Vrútky, Denník N v Martine, Zuzana Ondroušková
Zuzana Ondroušková, Foto N – Peter Kováč

Detí s diagnostikovanou poruchou autistického spektra každý rok pribúda, podľa odhadov aktuálne pripadá na 50 detí jedno s autizmom. Dokážete prijať do vašej škôlky všetkých záujemcov z Turca?

Tento rok už s tým máme problém. Máme dve triedy po päť detí – podľa zákona môže byť v takej triede 4 až 6 detí. Na ďalší rok sa nám nahlásilo osem detí nad našu kapacitu, päť z nich už nevieme vôbec umiestniť.

Nemôžete otvoriť ďalšie triedy?

Finančné limity nám to nedovoľujú. Museli by sme prijať ďalších zamestnancov, na každú triedu totiž potrebujeme dvoch pedagógov a na to nemáme peniaze. Finančne sme na tom veľmi zle. Dúfam, že sa nám podarí prežiť a poskytnúť starostlivosť čo najväčšiemu počtu detí, lebo ich nemáme kam inam poslať.

Do bežnej škôlky tieto deti nechcú prijať?

To je veľmi časté. Ak rodič povie, že dieťa má autizmus, tak mu najčastejšie povedia, že na to nemajú vzdelanie, nemajú špeciálneho pedagóga, nemajú tomu prispôsobené priestory, že to jednoducho nezvládnu. A často je to naozaj pravda.

No sú aj autistické deti, ktoré by mohli zvládnuť bežnú škôlku. Niekedy rodičia radšej nepovedia, že dieťa má autizmus, ale napríklad ťažkú poruchu reči, a viem o prípadoch, keď také deti skončili bežnú škôlku.

No sú aj prípady, keď také deti síce prijmú do bežnej škôlky, ale nakoniec odtiaľ musia odísť. Často tak vystriedajú aj niekoľko škôlok.

Jasné, stáva sa aj to, že dieťatko s autizmom zo začiatku nejaví žiadne ťažkosti, len je možno tichšie, pasívne či trochu menej prispôsobivé. No po čase sa uňho môže prehlbovať frustrácia z toho, že nerozumie okoliu a okolie nerozumie jemu, nevie vyjadriť svoje potreby a začne mať problémové správanie. Začne byť napríklad veľmi plačlivé alebo svoju frustráciu prejavuje hnevom, krikom, plačom, v niektorých prípadoch aj sebapoškodzovaním.

Niekedy pomôže, ak rodič má možnosť zaplatiť pre dieťa asistenta. Nie je to vždy ideálne riešenie, ale pokiaľ je tomu škôlka naklonená a dieťa je aj do istej miery samostatné, potom to môže fungovať. Do našej škôlky chodí aktuálne jeden chlapec, ktorý chodí na tri dni v týždni k nám a na dva dni do bežnej škôlky v menšej obci – a funguje to, dokonca bez asistenta. Veľkú rolu zohráva funkčnosť dieťatka a jeho zručnosti v oblasti socializácie, sebaobsluhy či komunikácie.

Pri štandardnom počte pedagógov na počet detí môže byť naozaj ťažké utiahnuť starostlivosť o dieťatko, ktoré má špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Myslím si, že keby mali škôlky možnosť prijať asistentov učiteľa, tak časť detí s autizmom by si tam určite mohli ponechať.

Vy ste súkromná škôlka, takže rodičia platia aj školné. Nemajú dnes niektorí problém ho zaplatiť?

Stáva sa to. Niektorých môže odradiť už aj to, keď im na začiatku povieme, že sa u nás platí školné. Tento rok sme však mali aj dieťa, ktorému sa pomohlo cez grantovú schému – školné mu tak nakoniec platila nadácia Žilinského samosprávneho kraja. Vždy sa snažíme nájsť nejakú možnosť. Ak vieme, že ide o rodinu, kde peniaze naozaj nevedia nájsť, tak sa snažíme nájsť nejaké riešenie.

Veľmi nám v tom pomáha spolupráca s Centrom včasnej intervencie Žilina, ktoré má v Martine elokované pracovisko. Väčšinu týchto rodín, kde je dieťa s autizmom, majú v starostlivosti, odkazujeme na nich aj rodičov detí, ktoré zatiaľ prijať nemôžeme. Pracovníčky centra majú výborný prehľad o grantových schémach sociálnej pomoci rodinám a pomáhajú nám napríklad pri vybavovaní grantov či pri spoločnom vedení rodiny.

Z čoho okrem školného teda žije vaša škôlka?

Okrem normatívov na dieťa, ktoré dostávame z podielových daní mesta Martin, nám pomáhajú práve rôzne grantové schémy a príjmy z dvoch percent z dane, ale aj sponzori či jednoducho dobrí ľudia okolo nás. Grantové schémy a pomoc sponzorov vieme využiť na vybavenie tried a nákup špeciálnych pomôcok, ale často sa nevzťahujú na mzdy zamestnancov.

Aktuálne sme tak každý mesiac asi 1 500 eur v mínuse. Ja som v podstate už dva mesiace nevidela výplatu. Posledný mesiac sme už mali problém aj s odvodmi. Ale nie sme pasívni, snažíme sa to riešiť s mestom, hľadáme riešenia. Určite nie sme jediné zariadenie, ktoré s tým bojuje. Je to systémový problém.

Zhoršilo sa to výraznejšie počas pandémie, keď napríklad aj dve percentá z dane chodili s oneskorením?

To ani nie. Je síce pravda, že keď sme mali škôlku dlhšie zatvorenú, tak sa neplatilo školné, ale prišla nám podpora od štátu, ktorá nám pomohla preklenúť pandemické obdobie.

Problémom sú skôr systémové veci.

Čo tým myslíte?

Napríklad plošné zvyšovanie platov učiteľov, ale bez navýšenia financií pre nás ako škôlku. Samozrejme, ja sama by som bola najradšej, keby sme mohli dať našim učiteľom ešte vyššie platy. Lebo táto práca je síce veľmi pekná, no vie byť aj mimoriadne náročná a platové ohodnotenie tomu určite nezodpovedá.

Nemáte potom problém zohnať do škôlky kvalitných učiteľov a učiteľky? Kto u vás robí?

My sme v tom asi mali šťastie, pracujú tu úžasní mladí ľudia. Naša úplne prvá učiteľka Mirka bola s nami už pri zrode škôlky. Má synovca s autizmom, takže sa výborne orientovala v tomto prostredí, vedela vyrobiť aj potrebné pomôcky. Neskôr sme prijali jednu čerstvú absolventku, ktorej téma autizmu takisto nebola cudzia. Triedu vedie spolu s pani učiteľkou, ktorá k nám prišla na absolventskú prax, a sme veľmi radi, že už u nás ostala. A potom sme zobrali učiteľa, ktorý si len dorábal pedagogické vzdelanie, ale mal v sebe niečo také, čím nás presvedčil.

Čo to bolo?

My špeciálne pedagogičky sme boli naučené, že pri práci s deťmi s autizmom je vždy základom režim a musí sa za každých okolností dodržiavať, ale tento kolega nám pripomenul, že aj deti s autizmom sú v prvom rade deti. Robí s nimi rôzne aktivity, učí ich bicyklovať, ukazuje nám ten bežný detský svet.

Keď nám jedna učiteľka odchádzala v decembri na materskú, náhradu sme hľadali veľmi dlho. Lebo jedna vec je vzdelanie, ale druhá vec je, že ten človek musí mať na túto prácu osobnostné predpoklady. Je to naozaj záťažová práca – učiteľ musí riešiť aj náročné situácie, dieťatko vás niekedy môže aj fyzicky atakovať. Musí to teda byť kreatívny a flexibilný človek, zároveň musí mať veľkú odolnosť, ale hlavne cit pre deti. Jednoducho, musí mať túto prácu rád. Keď zoberiete niekoho nového, v tejto práci sa veľmi rýchlo ukáže, či je to ten pravý – či ho to naozaj baví, či sa z týchto detí naozaj teší.

Pedagogický kolektív škôlky Sposáčik. Foto – archív Z. O.

Keď sa rozprávam s rodičmi detí s autizmom z Bratislavy, často mi hovoria o nedostupnosti diagnostiky a včasnej intervencie. Predpokladám, že v regiónoch je situácia ešte horšia. Ako je to v Turci?

Diagnostické možnosti sú stále veľmi obmedzené. Od februára 2019 je schválený povinný skríning na autizmus u pediatrov, kde sa už dokážu odhaliť niektoré rizikové prejavy. Keď sa tak stane, pediater má odoslať dieťa v ideálnom prípade na diagnostiku. A to je práve ten problém. V našom regióne je možné navštíviť detskú psychiatričku pani Janu Bullovú, s ktorou aj my spolupracujeme. Najbližšie odosielame deti do Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva pri Centre včasnej intervencie Žilina, ktoré vie urobiť základný skríning autizmu. Diagnózu však musí potvrdiť detský psychiater alebo klinický psychológ – a tých je stále veľmi málo. Okrem toho je v Žiline ešte Ambulancia detskej psychológie a terapií Adept, kde sa autizmu takisto venujú.

Kompletnú diagnostiku potom robí len niekoľko centier na Slovensku, z najznámejších spomeniem Andreas v Bratislave, Francesco v Prešove alebo doktorku Jánošíkovú v Trnave. Všetky tieto centrá sú také vyťažené, že sa na diagnostiku bežne čaká aj rok a pol.

Pandémia situáciu ešte zhoršila. Všetky centrá boli zatvorené a dlhší čas nemohli vykonávať diagnostiku. Mnohé rodiny sa tak už mesiace nemôžu objednať na diagnostiku a zostávajú v stagnácii, bez diagnózy sa nevedia pohnúť z miesta. My sa ich však snažíme viesť k tomu, že najdôležitejšia je včasná intervencia a treba s ňou začať čo najskôr, teda aj vtedy, keď ešte diagnóza nie je definitívne potvrdená.

Či už ide o dieťa s autizmom, alebo so špecificky narušeným vývinom reči, postupy včasnej intervencie sú v podstate podobné. Rozumiem však tomu, že rodič si to v sebe potrebuje utriediť, a keď nevie diagnózu dieťaťa, môže to byť preňho veľmi náročné.

Majú také rodiny možnosť nájsť pomoc a poradenstvo aj priamo v Martine?

Som vďačná za to, že tu máme spomínané centrum včasnej intervencie, je to služba, ktorá priamo pomáha rodinám, rieši ich potreby. Keď sa totiž narodí dieťa s autizmom, väčšinou sa všetci zamerajú len naň – riešia, čo potrebuje, či už je zdiagnostikované, ako s ním pracovať. A pritom jeho rodičia často nevládzu, zabúda sa aj na súrodencov. Pre mnohé rodiny je to naozaj veľký stres, niekedy až šok, keď zistia, že by ich dieťa mohlo mať autizmus.

V Martine funguje združenie SPOSA Turiec, čo je regionálna pobočka Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom. Jej predsedníčka Iveta Bujňáková je spoluzakladateľkou našej škôlky, je aj lekárkou, takže práve ona uskutočňovala antigénové testovanie v spomínanom mobilnom odbernom mieste. Zároveň vedie rodinné centrum, kde sa naplno venuje rodinám detí s autizmom. Keď sa ozvú rodičia, ktorí sa dozvedeli, že ich dieťa má autizmus, snažia sa im poradiť a nasmerovať ich, pretože často vôbec netušia, ako ďalej. Mamy sa môžu v centre stretávať, deti chodia na muzikoterapiu, arteterapiu, canisterapiu.

Naša škôlka vznikla práve s veľkou pomocou SPOSA Turiec, od ktorej má odvodený názov Sposáčik. Sídlime v rovnakej budove a s rodinným centrom úzko spolupracujeme.

Veľmi by sme však potrebovali vyriešiť aj špecializované zariadenie pre autistov.

O čo by malo ísť?

Je to vlastne denný stacionár, ale špeciálne zameraný na ľudí s autizmom. Pomohlo by to hlavne starším deťom, ktoré končia špeciálnu školu a nemajú kam ísť. Bežné stacionáre totiž nie sú pripravené pre deti a autizmom. Je to natoľko špecifická skupina, že potrebuje špecializované zariadenie.

Mnohí rodičia, ktorí sa celý deň starajú o dieťa s autizmom, by takisto potrebovali nejakú odľahčovaciu službu. Veľmi by im pomohlo, keby mohli prísť do takého centra a nechať tam dieťa aspoň na pár hodín a vedeli by pritom, že sa oň dobre postarajú.

Starať sa o dieťa s autizmom nonstop je obrovská psychická záťaž. V Česku už také odľahčovacie služby fungujú, my sme v porovnaní s nimi ešte stále len v plienkach. Iste, aj u nás sa už robí veľa vecí, ale ide skôr o iniciatívu jednotlivých odborníkov, veľmi tu chýba spojenie so štátom.

Škôlka, SPOSA, Turiec, Martin, Vrútky, Denník N v Martine, Zuzana Ondroušková
Zuzana Ondroušková, Foto N – Peter Kováč

Mnohé deti s autizmom nedostanú potrebnú starostlivosť a ako dospelí často končia na okraji spoločnosti, neschopní sa o seba postarať. Štát to nakoniec stojí oveľa viac peňazí.

Presne tak. Musím povedať, že situácia sa v porovnaní s minulosťou postupne zlepšuje. Autizmus už nie je úplne neznáme slovo, školy sa na to viac orientujú aj terapeutov je čoraz viac, ale ešte stále máme v tomto smere veľké medzery.

Rodiny s autistickými deťmi si u nás stále musia samy platiť intervencie, ktoré stoja v priemere 20 eur. Ak ich má dieťa absolvovať týždenne, môžete si ľahko vyrátať, koľko to zoberie rodine z mesačného rozpočtu.

Ako to také rodiny zvládajú z finančnej stránky?

Veľmi ťažko. Väčšinou je v rodine aj ďalší súrodenec, o ktorého sa takisto treba postarať, a pokiaľ rodičia nevedia umiestniť dieťa s autizmom do škôlky, je to často začarovaný kruh.

Máme napríklad aj prípady, keď sa osamelá matka stará o dve deti a jedno z nich má autizmus. Ak ho nemôže dať do škôlky a musí s ním zostať do jeho šiestich rokov doma, nemá žiadnu možnosť pracovať. Je tak odkázaná len na rodičovský príspevok. Niekedy sa jej môže podariť nájsť si nejakú prácu, ktorú môže robiť z domu, ale u nás v Turci je takých príležitostí veľmi málo. Poznám mamy autistických detí z Bratislavy, ktoré majú možnosť pracovať z domu, ale v hlavnom meste je tých šancí určite viac.

Ako ste sa vlastne dostali k práci s deťmi s autizmom?

Bolo to asi pred desiatimi rokmi, keď som počas štúdia špeciálnej pedagogiky praxovala v zariadení pre deti so sluchovým postihnutím. Bol tam aj jeden chlapec s autizmom, o ktorom som nakoniec robila aj svoju bakalársku prácu. Miloval čísla, neustále počítal, ukladal si ich do matematických radov, ktorým som vôbec nerozumela. To bolo moje prvé osobné stretnutie s autizmom.

S druhým dieťaťom s autizmom som začala robiť v rámci svojej diplomovej práce, a hneď ako som skončila školu, som dostala ponuku práce osobnej asistentky pre chlapca s autizmom. Chodil do bežnej školy, kde som mu denne pomáhala, a táto práca ma začala baviť.

Už ste potom ani nemali obavy, či si poradíte v situáciách, keď také dieťa reaguje úplne nepredvídateľne?

Myslím si, že rešpekt alebo skôr veľká pokora sú pri tejto práci prítomné stále. Aj preto, lebo nenájdete dve rovnaké deti s autizmom.

V minulosti som robila v špeciálno-pedagogickom centre, kde chodilo veľa detí s autizmom v tej ranej fáze diagnostiky, keď ešte ani rodičia nevedeli, ako s nimi pracovať. Vtedy sa občas stávalo, že mi pristál na hlave vláčik… V tom čase ma ešte niektoré detské reakcie vedeli zaskočiť, no postupne som si uvedomila, že keď sa ich nebudem snažiť hneď od začiatku tlačiť do nejakých pravidiel a budem sa radšej usilovať porozumieť ich svetu, priblížiť sa k nim, možno mi to otvorí cestu k tomu, aby naša spolupráca fungovala.

Podľa mňa je pri tejto práci najdôležitejšia vnútorná sebadôvera človeka. Naše deti v škôlke nám neuveriteľne všetko zrkadlia. Ak za takým dieťaťom idete so strachom a chcete pritom, aby niečo spravilo, neprijme to. Musíte presne vedieť, čo chcete, ako mu to idete povedať, musíte o tom byť vnútorne presvedčená – vtedy to dieťa vie prijať. Túto sebadôveru však nemôžete nadobudnúť inak než skúsenosťami. Kurzy vás síce na niečo pripravia, postupy a metodika sú fajn, no ako s tým všetkým pracovať, to vás naučí až samotná prax.

Dostanete sa ešte aj ako riaditeľka niekedy k učeniu?

Jasné, keď na to mám priestor, idem aj do triedy a robím s deťmi.

Chýbalo by vám to, keby ste takú možnosť nemali?

Určite. Aj teraz mi to chýba. Koncom školského roka mám viac povinností – riešime zápis, prijímanie nových detí, žiadosti o granty – tak som aj trochu nešťastná z toho, že sa mi menej darí chodiť do tried. Ale keď náhodou niekto z pedagógov vypadne napríklad pre chorobu, vždy idem zastupovať.

Pokrok pri práci s deťmi s autizmom je často menej viditeľný, treba naň dlhšie čakať. Nie je to pre učiteľov a učiteľky niekedy demotivujúce?

Spomínam si, ako sme si počas prvého roka fungovania škôlky hovorili: „Je to dobré? Robíme to dobre?“ Mali sme pocit, že sa akoby nič nedeje. Samozrejme, všetci vám opakujú, že musíte byť trpezlivý, a vy si to taktiež uvedomujete, ale zároveň chcete vidieť, že vaša práca má zmysel.

Pamätám si, keď tá zmena nastala u prvého chlapca. Odmietal jesť kdekoľvek inde okrem domu. Snažili sme sa robiť všetko možné, ale nič nezaberalo. A potom mu pán učiteľ jedného dňa dal tvarohové rezance do jeho obľúbeného jogurtu – a on ich zjedol. Na ďalší deň už zjedol aj rezeň so zemiakmi. A odvtedy už bežne jedával v škôlke.

Veľkým nakopnutím je pre nás to, keď dieťa konečne niečo povie. Máme tu detičky, ktoré síce vedia rozprávať, ale nemajú potrebu komunikovať. Snažíme sa ich všemožne motivovať, ale nie vždy sa to darí. Máme napríklad jedno dievčatko, ktoré volám neobrúsený diamant. Je úžasná a veľmi svojská. Veľmi dlho s nami nechcela rozprávať. Má rada princeznovské rozprávky a v jeden deň sa zrazu postavila, narovnala si tričko, pozrela na seba a povedala: „Moje šaty! Moje šaty!“ Boli sme z toho absolútne hotové.

Je vždy krásne vidieť, ako sa z každého takého pokroku tešia naši učitelia. Je to presne tá istá radosť, akú máte vy, keď sa niečo podarí vášmu dieťaťu. Niektoré pokroky prídu naozaj až po pol roku, a keď sa dlho nič nedeje, vtedy sa aj vzájomne motivujeme, aby sme ešte vydržali.

Škôlka, SPOSA, Turiec, Martin, Vrútky, Denník N v Martine
Foto N – Peter Kováč

Je to jedno z tých povolaní, pri ktorom je vysoké riziko vyhorenia. Nemuseli ste ešte riešiť situáciu, keď niekto z učiteľov potreboval dlhšiu pauzu?

To zatiaľ nie, aj keď niekedy je to už podľa mňa na hrane. Všetci radi hráme hrdinov, hovoríme, že to v pohode zvládneme. Ja sama nie som v triedach tak často ako naši učitelia, takže nervozitu a presýtenosť môžem pociťovať skôr z iných vecí. Naši učitelia sú však celý čas v triede, ktorá je plná opakujúcich sa zvukov a rôznych reakcií detí, niekedy aj prudších. Sú dni, keď už na učiteľoch vidím, že toho majú dosť. Vtedy viem, že potrebujú voľno, musia si ho zobrať. Našťastie sa už za tie tri roky naučili prísť a povedať: „Štvrtok a piatok si beriem voľno a prídem až v pondelok.“ A keď sa potom v pondelok vrátia, iskra je späť a idú znova naplno.

Vedia, že treba prísť skôr, ako bude neskoro. Učíme to rodiny našich detí, no musíme to robiť aj my. Ale som pripravená aj na to, že niekto u učiteľov raz môže povedať, že to už nezvláda. Určite sa s tým nejako popasujeme.

Ja sama som do tejto práce nastúpila, keď mala moja dcérka tri mesiace, nosila som si ju v šatke na všetky porady a stretnutia. Našťastie som ani vtedy nebola na všetko sama – veľa vecí vybavovala a riešila práve naša spoluzakladateľka Ivetka Bujňáková. Doteraz spolu zdieľame všetko, čo sa škôlky týka, sme si vzájomne oporou.

Ako vašu dcéru ovplyvnilo to, že sa odmalička stretáva s deťmi s autizmom?

Do svojich dvoch rokov tu trávila v podstate celé dni. Úžasné bolo, že nikdy naše deti nehodnotila, nikdy sa napríklad neopýtala, prečo to dievčatko nerozpráva. Snažila sa skôr odkukávať, ako s nimi pracujeme, ale fungovala skôr ako taký prirodzený „párovací element“.

Ako to myslíte?

Napríklad sa priblížila k dieťatku, pozrela sa, čo robí, nasledovala ho v jeho aktivite. Robila veci, ktoré sa v prístupe k deťom s autizmom odporúčajú, bez toho, že by ju to niekto učil – prirodzene.

Dnes už vie, čo znamená slovo autizmus, nezľakne sa, keď má niektoré dieťa výraznejšiu reakciu. Vyrástla v tomto prostredí, takže je to pre ňu niečo úplne normálne.

Mnoho rodičov už dnes hovorí, že by uvítali, keby ich dieťa malo v bežnej škôlke za spolužiaka či spolužiačku dieťa, ktoré by bolo iné. Nemáme tu predsa len autizmus, ale aj Downov syndróm, mentálne postihnutie, je tu veľké spektrum inakostí a bolo by fajn, keby sa s tým deti stretli už v ranom veku a učili sa tak tolerancii.

Mali by sme viesť deti k tomu, že niektorí ich rovesníci sú síce v niečom iní, ale je to úplne v poriadku – nie je to nič zvláštne, čomu by sme sa mali čudovať. Lenže my ako spoločnosť ešte nemáme tieto inakosti prijaté. Vždy to ide hlavne od rodičov – od našich reakcií. Ak ako rodič viem na inakosť zareagovať normálne, potom ani moje dieťa nebude reagovať posmechom – a vo výsledku bude aj celá spoločnosť ako celok tolerantnejšia.

Zuzana Ondroušková (31)

Je riaditeľkou a spoluzakladateľkou Súkromnej špeciálnej materskej školy Sposáčik, ktorá je jedinou škôlkou pre autistické deti v Turci. Absolvovala bakalárske štúdium špeciálnej pedagogiky na Univerzite Komenského v Bratislave a magisterské štúdium špeciálnej pedagogiky v kombinácii s logopédiou na Masarykovej univerzite v Brne, kde si aktuálne robí aj doktorát.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Martine

Jasle a škôlky

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie