Denník N

Arcibiskup Vasiľ v Šaštíne: V znaku máme tri vrchy a kríž, nie tri opičky a hrabličky

Foto - TASR
Foto – TASR

Za pár mesiacov sme naše srdcia zatvrdili obavou, ktorá vidí v každom kto klope na naše dvere, v každom utečencovi, bez rozdielu, len potenciálneho teroristu alebo špekulanta. Prečítajte si úryvky z kázne jedného z najvplyvnejších slovenských biskupov.

Arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, vo svojej homílii v utorok na púti v Šaštíne pomenoval zoznam siedmich bolestí Slovenska a vyzval ľudí, aby sa v nedeľu zúčastnili Národného pochodu za život.

Arcibiskup sa nevyhol ani problémom s politickým presahom. Za bolesti súčasného Slovenska označil aj nedôveru k súdom a korupciu ako aj stratu solidarity, ktorú vidí najmä v súvislosti s  utečeneckou krízou: „Za pár mesiacov sme naše srdcia zatvrdili obavou, ktorá vidí v každom kto klope na naše dvere, v každom utečencovi, bez rozdielu, len potenciálneho teroristu alebo špekulanta, zabúdajúc na to, že aj od nás sme periodicky migrovali, kvôli chudobe i politickému útlaku a že aj dnes desaťtisíce našich rodákov si tiež hľadajú obživu a lepší život v zahraničí.“

Pripomenul, že je dôležité dodržiavať pravidlá i zvažovať vlastné možnosti, ale dodal tiež, že „sa niekedy príliš ľahko necháme celkom zviesť a ohlúpiť úrovňou a argumentáciou nenávistných krčmových či internetových diskusií, či prácou rôznych trollov rozdúchavajúcich nenávisť a neľudskosť aj zoči-voči najdrásajúcejším ľudským tragédiám.“

Za bolesti označil arcibiskup stratu nadšenia, radosti a životného optimizmu, stratu ľudskosti a súcitu a rastúcu bezohľadnosť, stratu dôvery v dané slovo, stratu nádeje, ako aj stratu dôvery v autoritu, v občianske i cirkevné inštitúcie.

Zdôraznil, že je úplne jedno, či s autoritou hazardujú rodičia, ktorí dávajú deťom zlý príklad, úradník, ktorý čaká na úplatok, povýšenecký kňaz alebo minister alebo poslanec, ktorý klame. Reakciou je podľa neho len bezmocná reakcia v štýle: „Všetci sú rovnakí, všetko je to jedna banda, ja už neverím nikomu a ničomu, všetci klamú, všetci kradnú, nikomu na mne nezáleží – aj ja si teda budem robiť čo chcem a vykašlem sa na všetkých a na všetko.“

 

Prečítajte si vybrané pasáže:

Strata nadšenia a optimizmu

(…) lebo zamestnanie a bývanie, tieto dva veľké životné otázniky, doliehajú ako nočná mora či ako balvany najmä na mladých ľudí, ktorí by si radi založili rodinu a ktorí sa pri svojom štarte do života cítia osamotení, nedostatočne podporovaní a nemienia sa uspokojiť s nejakými odrobinkami ľúbivých benefitov reklamne rozdeľovaných zo spoločnej kasy, keď vidia, že chýba účinná a komplexná spoločenská podpora mladej generácie.

Ale viac ako ekonomika a jej problémy, ktoré stále boli a budú, dolieha na všetkých strata dôvery, nadšenia a optimizmu. Navonok sa bavíme, ba podľa ponuky televíznych zábavných programov by sme sa mohli v podstate „uzabávať k smrti“ – a napriek tomu sme stále smutnejší, bezradnejší, apatickejší. Pesimisti hovoria, že už nemôže byť horšie a optimisti tvrdia, že veru horšie byť ešte môže a istotne aj bude.

(…)

Strata ľudskosti

(…) Moja známa, s viditeľným vážnym postihnutím, pokrútená na svojom invalidnom vozíčku, ktorý tlačili jej priatelia, sa pri vstupe na termálne kúpalisko nevedela preukázať legitimáciou ZŤP. Pani pri okienku jej spokojne povedala, že pokiaľ nemá preukaz tak na zľavu nemá nárok a bude platiť ako ostatní, pretože je vlastne úplne zdravá. Radšej ani nepoviem kde to bolo, lebo tam za podobným uzdravením začnú možno cestovať ľudia s neliečiteľným postihnutím z celého sveta – veď kto by sa nechcel bleskurýchlo uzdraviť už pri vstupnej bráne kúpeľov.

Ľudskosť zdegradovaná pre pár eúr – zdegradovaná nie u toho, kto ich minul, ale u toho, kto ich takto zarobil. Je to len jeden príklad za tisíce iných, podobne absurdných, veď každý z nás by mohol doložiť ďalší príbeh. Koľko bezohľadnosti, bezcitnosti, neľudskosti zažívame denne, na našich cestách, na pracoviskách, na úradoch, v nemocniciach, ba i v najužších rodinných vzťahoch?! (…)

Strata autority

(…) Tí, ktorým bola autorita ľudským, alebo i Božím právom zverená s ňou neraz ľahkomyseľne a hriešne hazardujú, zabúdajúc na to, že práve vtedy, keď sa s pocitom nadradenosti, bez lásky a bez zodpovednosti stavajú pred tých, ktorí boli zverení ich starostlivosti, v skutočnosti v ich srdciach búrajú aj zvyšky dôvery a podkopávajú základy rodinného, občianskeho i cirkevného spoločenstva. A je úplne jedno, či by sa tak správal otec alebo matka dávajúci zlý príklad svojim deťom, úradník, čakajúci na úplatok, alebo jednajúci s človekom ako s číslom, najčastejšie ako s nulou, policajt, ktorý nechráni a nepomáha ale zneužíva svoju právomoc, kňaz, ktorý je povýšenecký, lakomý alebo hrubý, biskup, ktorý by sa v prvom rade vnímal cez prizmu svojho úradu, alebo minister, či poslanec, keď sa školene usmieva do kamery šliapuc si po jazyku, popierajúc fakty odkazujúc nám tak nepriamo, že mu aj tak nič nemôžeme urobiť.

A čo my na to všetko? Mávneme rukou, odpľujeme si a v duchu si povieme: „Všetci sú rovnakí, všetko je to jedna banda, ja už neverím nikomu a ničomu, všetci klamú, všetci kradnú, nikomu na mne nezáleží – aj ja si teda budem robiť čo chcem a vykašlem sa na všetkých a na všetko.“ Taká je neraz naša bezmocná reakcia. Výsledok je ten, že potom už naozaj hádžeme všetkých a všetko do jedného vreca, a so špinavou vodou vylievame z vaničky aj dieťa.

(…)

Neveríme v spravodlivosť

Už chronickou je naša bolesť zo straty dôvery v spravodlivosť.

Celé desaťročia hovoríme o obnovení právneho systému, o potrebe obnovenia dôvery v súdy a sudcov – a napriek tomu, podľa nedávnej medzinárodnej štúdie, Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva, nielenže skončilo z krajín Európskej únie samozrejme ako úplne posledné ale spomedzi 144 krajín sveta sa umiestnilo na obdivuhodnom 140 mieste.

Naša spravodlivosť je teda ako blesk – nie že by bola taká rýchla, skôr sa mu podobá tým, že udrie len sem tam, a kto má správne namontovaný bleskozvod, tak sa jej nemusí veľmi báť. V niečom je zasa naša spravodlivosť pravým opakom blesku. Blesk totiž bije na vysoké miesta, kým naša slovenská spravodlivosť bije zväčša len na tie najnižšie miesta, ale takmer nikdy neudiera svojim trestom do tých páchateľov neprávostí, ktorí vytŕčajú a sú vysoko, ktorí sa tu roky beztrestne pretŕčajú, pretože čím je človek „vyššie“ tým menšia je pravdepodobnosť že by ho zasiahla. Viac ako 2/3 ľudí považuje súdy za skorumpované, ale korupcia nie je len ich výsadou.

Už roky hovoríme o boji proti korupcii a drobné úplatky, zvlášť tie každodenné najmä v zdravotníctve, kde ich zo strachu o zdravie dávame najochotnejšie, sa občas prevalia a niekedy sa ich aj podarí potrestať, pritom ale súčasne ostáva verejným tajomstvom, dokonca štatisticky podchyteným, že priemerná výšku úplatku, ktorú si pýtajú slovenskí podnikatelia z ceny zákazky alebo dotácie, je okolo 13%. Pomer odhalených a neodhalených úplatkov je 1 k 1000 – na každé euro na ktoré sa prišlo je tu tisíc, ktoré úspešne prešli cez široké oká siete slepej spravodlivosti.

– Panna Mária, pred 2000 rokmi nám tvoj Syn v podobenstve rozprával o sudcovi, ktorý sa ani ľudí nehanbil, ani Boha nebál. Ale my máme aj čestných a vzorných sudcov veď na Slovensku sme za posledné roky udelili ôsmim sudcom, osobitnú cenu – ako sa hovorí v zdôvodnení „za nekompromisnú, dlhodobú obhajobu princípov, občiansku i profesnú odvahu v mimoriadne konzervatívnom a skostnatenom systéme brániacom sa proti zásadným reformám, za odvahu a úctu k profesným hodnotám“ teda za činnosť pri ktorej „riskovali svoje kariéry a vystavovali sa hrozbe politického šikanovania“.

– Názov ceny je príznačný: Biela vrana. Nuž čo! Vrana k vrane sadá a vrana vrane oko nevykole – na bielu vranu sa ale vrhne celý kŕdeľ.

(…)

Neveríme v dané slovo

(…) Hlboko vnútri nás zasahuje bolesť zo straty dôvery v dané slovo, v lásku a rodinu.

Pred vyše štvrťstoročím na našich uliciach, a námestiach sme snívali krásny sen, a spievajúc Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň. Dnes sa nám chce povedať, že po našich uliciach odvtedy prešli veky, a, žiaľ, zobudili sme sa z onoho krásneho sna. Koľko z týchto našich sľubov sa ukázalo len prázdnym slovom?!

Nedodržanie daného slova ale nie je niečo, čo by sa týkalo len verejného života, či nášho správania sa na verejnosti. Vierolomnosť, klamstvo, podvod sa stali takým samozrejmým v každej sfére, že humpľujú aj tie najdôvernejšie ľudské väzby a vzťahy. Polovica z tých, ktorí si v úprimnom nadšení sľubovali manželskú lásku naveky, toto svoje dané slovo zobrali naspäť. Spreneverili sa mu v tej, či onej forme, vnútornou zradou, či aj vonkajším rozbitím zväzku. Vernosť danému slovu, zodpovednosť, vytrvalosť – tieto hodnoty sú náročné a často boli ohrozované. Dnes sa ale dostávajú do krízy osobitným, novým spôsobom. Prejavuje sa to aj v tom, koho dnes máme pred očami, ako naše vzory. Celebritami a hviezdami spoločenskej smotánky sú dnes skôr finanční žraloci ako nasledovníci Matky Terezy, skôr zlatokopka, ako verná hájnikova žena, skôr ulízaný playboy než verný manžel, alebo v tom „lepšom prípade“ si necháme našu citovú sféru formovať gýčovitými telenovelami turecko-latinskoamerického typu.

(…)

Strata súcitu a solidarity

Ďalšia bolesť je trochu nová, ale o to akútnejšia – je to bolesť straty žičlivosti a štedrosti, zo straty solidarity.

Pri pohľade na stav našej spoločnosti v posledných mesiacoch s prekvapením pozorujeme ako ľahko a rýchlo dokážeme potlačiť v našich srdciach súcit, štedrosť, solidaritu. Stačí sa pozrieť na to, ako príval bezcitného strachu za pár týždňov zmenil všeobecný ľudský cit v národe, ktorý sa vždy považoval za pohostinný. Samo Chalupka o našom národe hovoril:

Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada.
Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.

Nuž, Chalupka patril naozaj k romantickým básnikom. Za pár mesiacov sme naše srdcia zatvrdili obavou, ktorá vidí v každom kto klope na naše dvere, v každom utečencovi, bez rozdielu, len potenciálneho teroristu alebo špekulanta, zabúdajúc na to, že aj od nás sme periodicky migrovali, kvôli chudobe i politickému útlaku a že aj dnes desaťtisíce našich rodákov si tiež hľadajú obživu a lepší život v zahraničí. Slováci žijúci v zahraničí oprávnene považujú za hrubú nespravodlivosť, ak by ich niekto automaticky hádzal do jedného koša s kriminálnymi živlami, hoci, ako vieme, aj takými naša vlasť občas obohacuje európsky kultúrny priestor.

Žijem už desaťročia v cudzine, doma som bol odsúdený ako emigrant a vonku som sa tiež netešil z toho, ako som mnou niekedy jednala cudzinecká polícia, napríklad keď som bol po 17 rokoch bezproblémového pobytu predvolaný na identifikačné odovzdávanie odtlačkov prstov. Tiež ma ako Slovana dosť bolelo a bolí, keď som sa stretával s tým, že pre Taliana je slovo Slovan niekedy používané ako synonym na označenie osobitnej skupiny prišelcov, bandy Slovanov, väčšinou z Balkánu, či z inej časti bývalého východného bloku, ktorá sa vyznačuje neprispôsobivým štýlom života so zvýšenou mierou kriminality, drobnými krádežami, či otravným pouličným žobraním ktoré je spojené s okrádaním turistov.

Samozrejme, nehodno zľahčovať, ani romanticky zjednodušovať. Poriadok, dodržiavanie zákona a prijatých pravidiel, rozumné zváženie ekonomických i kultúrnych kritérií, skutočnej potreby, vlastných možností ako aj reálnej pravdepodobnosti a nevyhnutnosti kultúrnej, spoločenskej i duchovnej integrácie migrantov – to všetko je potrebné všestranne brať do úvahy pri hľadaní odpovede na komplikovaný problém explózie migračnej vlny, ktorá začína podmývať základy spoločného európskeho domu, i jeho identity.

To je ťažkou a zodpovednou úlohou politikov, odborníkov na bezpečnosť, ekonómov, sociálnych pracovníkov. Ich prácou, ich povinnosťou je hľadať optimálne riešenie, v prvom rade konkrétnou snahou pri odstraňovaní hlavných dôvodov migrantských explózií, ako najlepšiemu spôsobu predchádzania chaotickej migrácie, ďalej účinnou a solidárnou medzinárodnou pomocou už v domovských krajinách, a vytvorením a rešpektovaním spravodlivého mechanizmu posudzovania žiadostí, bez toho aby sa celý proces ocitol v rukách prevádzačských mafií, alebo stal nástrojom politického vydierania. Áno, je oprávnené, ba nevyhnutné brať do úvahy toto všetko a ešte mnoho iných aspektov, ktoré tu nie je možné ani všetky vymenovať a už vôbec nie tak jednoducho vyriešiť.

To čo nás ale duchovne trápi a znepokojuje nie je ani tak technický mechanizmus riešenia problému migrantov, ale vnútorná dispozícia ducha, ktorým k nemu pristupujeme. Bolestne si totiž uvedomujeme, že sa niekedy príliš ľahko necháme celkom zviesť a ohlúpiť úrovňou a argumentáciou nenávistných krčmových či internetových diskusií, či prácou rôznych trollov rozdúchavajúcich nenávisť a neľudskosť aj zoči-voči najdrásajúcejším ľudským tragédiám. Onen „šialene vtipný“ internetový inzerent z Kysúc, ktorý ponúkal 25 € za každého zastreleného migranta, je len špičkou ľadovca a sám bol prekvapený, koľko vážnych uchádzačov z radov tohto holubičieho národa na jeho ponuku zareagovalo so záujmom.

Nedovoľme, aby sa bezcitnosť skrývala za falošné vlastenectvo, za falošné pseudokresťanské nálepky, či za strach, že už zajtra ráno bude dedinský i mestský rozhlas hlásiť „Jajže Bože strach veliký, padli Turci na Poniky; padli, padli o polnoci: Jajže, Bože, niet pomoci. Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte…“

Chráňme si svoju identitu, národnú, politickú, kultúrnu, duchovnú, náboženskú … robme tak jasne, odvážne, cieľavedome a hrdo – ale nikdy nie za cenu straty najdôležitejšej identity. Identity ľudskosti a solidarity.

(…)

 

O Pochode za život

Každý deň nám ponúka príležitosť a je výzvou k – obnoveniu radosti zo života, – prejaveniu ľudského súcitu, – budovaniu správneho vzťahu k oprávnenej autorite, – boju za spravodlivosť, – dodržiavaniu daného slova, – prejavu ľudskej solidarity, – k tomu, aby sme sa stali znakom nádeje v tomto svete.

Túto príležitosť máme každý deň a každý osobne – niektoré chvíle a príležitosti sa nám ponúkajú aj na to, aby sme svedčili aj spoločne. Najbližšie budeme mať túto príležitosť už v nedeľu v Bratislave, pri Pochode za život. Verím, že tam prídeme vydať svedectvo presvedčeniu, že každý život má v Božích očiach nekonečné cenu. Môj i jeho i jej, život utečenca uduseného v mraziarenskom voze, život odsúdenca, ktorému pred kamerou odrezávajú hlavu pre jeho vieru, alebo len tak, na zastrašenie iných, život človeka žijúceho s postihnutím, život človeka oslabeného chorobou či starobou. Vydať svedectvo o cene života vo všetkých týchto a podobných kategóriách je samozrejmé a všeobecne zdieľané, nie je to kontroverzné.

Na spomienkový pochod pripomínajúci vraždu piatich francúzskych karikaturistov a ďalších obetí atentátu zo 7. januára prišli v Paríži dva milióny ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí svojou prítomnosťou hlásali: dosť, nedovoľte, zastavte barbarské zabíjanie. Koľko sa nás zíde, veriacich i neveriacich, na pochode v Bratislave, aby sme si pripomenuli tých 7500 nevinných životov, ktoré v minulom roku boli prerušené, či skôr ukončené, v našich zdravotníckych zariadeniach, rukami lekárov, ktorí vykonávajú potrat na želanie a na základe našich zákonov. Pred časom ako znak civilizovanosti sme v našich zákonoch zrušili možnosť udelenia trestu smrti aj pre najťažších zločincov, nech by to hneď boli aj teroristi z parížskeho atentátu: V tých istých zákonoch sme ale súčasne paradoxne potvrdili možnosť legálneho zabíjania tých, ktorých jedinou vinou je to, že žijú a že ich tí, ktorí im dali život, na tomto svete už nechcú. Na zmenu týchto zákonov nie je politická vôľa a doteraz sa nenašlo ani 76 spravodlivých reprezentantov tohto ľudu, ktorí by tak učinili. Kedy už povieme: „dosť! Zrušte trest smrti nielen pre vinných, ale aj pre nevinných!“?

Zaiste, v týchto dňoch sa ozývajú a ešte len budú z rôznych strán ozývať podráždené hlasy – „Prečo idete pochodovať za život nenarodených a nestaráte sa o narodených?! Neprovokujte furt s tými potratmi! Nechajte nás na pokoji! Keď ste takí svätí, zoberte si každý domov jedného cudzinca, a keď ste taký útlocitní zoberte si aspoň po tri decká z decáku a vyriešite tým kopu problémov.“ Áno, aj to od nás Kristus očakáva – on sa obetoval za všetkých, on za nás zomrel za všetkých, on nás k tomu môže vyzývať, on na to má právo. Ale ako môže niekto, kto obhajuje potrat, vyhlasujúc ho dokonca za právo, očakávať, či žiadať prijatie núdznych cudzincov, či cudzích detí, keď na Slovensku považujeme aj naďalej za znak sekulárneho pokroku to, že neprijímame, ale práve naopak zákonom dovoľujeme zabíjanie našich vlastných nenarodených detí? Aj na túto otázku chceme počuť odpoveď v Bratislave pri pochode za život! Verím, že ju dajú svojou prítomnosťou aj Bratislavčania, veriaci i neveriaci, pretože verím, že Bratislavčania nie sú o nič horší ako Parížania, ani ako
Košičania. Už teraz sa teším na stretnutie s nimi v nedeľu.

(…)

Tri vrchy, nie tri opičky a hrabličky

(…) Dnes, tu v Šaštíne, sme chceli nahlas načúvať hlasu Slovenska. Slovensko má v znaku tri vrchy a kríž. Jeho vrchy nám pripomínajú, že máme vystupovať, do výšky – morálnej i duchovnej. Kríž je ukazovateľom, smerovníkom, anténou zachytávajúcou signál z výsosti.

Slovensko, Slováci a Slovenky, máme v znaku tri vrchy a kríž – a nie tri opičky a hrabličky, ako návod na spokojný život “nevidím, nepočujem, nehovorím a hrabem len k sebe“. (…)

Celý text kázne arcibiskupa Cyrila Vasiľa

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Pochod za život

Komentáre

Teraz najčítanejšie