Môže pochodovanie zachrániť život?

Autor je teológ, pôsobí na EBF  UK v Bratislave

Môže pochodovanie zachrániť život? Určite áno. Sú žiaľ konfliktné situácie, v ktorých je vojenský zásah poslednou možnosťou, ako zachrániť život tisícov či miliónov nevinných. Aj zložitosť utečeneckej krízy týchto mesiacov núti svetové spoločenstvo stále viac uvažovať o použití vojenskej sily. To však má svoje riziká. Už to poznáme: Afganistan, Irak, Sýria…..

Ide o mobilizáciu

Napriek tomu sa bude v Bratislave za život pochodovať. Organizátori nás nepozývajú na stretnutie, diskusiu, prechádzku či manifestáciu. Volajú nás pochodovať. Prečo používajú v otázke ochrany života túto vojenskú terminológiu? Je život, ktorý bude v centre pozornosti národného pochodu, tak veľmi ohrozený, že treba siahnuť po tej poslednej možnosti? Aj so všetkými rizikami, ktoré boj so sebou prináša?

Viem, organizátori asi budú namietať, že voľba slova pochod je symbolická. Sami zdôrazňujú, že „charakter pochodu je radostný, plný sviežosti, vitality, empatie a úcty voči každému.“ Nebude to pochod vo vojenskej obuvi so vztýčenými päsťami. Celkom určite bude bez zbraní. A predsa ústredným motívom je pochod. Ide o mobilizáciu čo najväčšieho počtu ľudí. Tí majú zoradení v zástupe pochodovať po určenej trase a ukázať silu, ktorá stojí za ich cieľom. Teda áno, je v tom symbolika. Má podčiarknuť radikálne vyjadrenie postoja. Dovoľte mi preto zamyslieť sa nad dôvodmi a cieľmi, ktoré motivujú ľudí k tejto radikálnej mobilizácii.

Strach o prežitie

Život si zasluhuje ochranu. To je základný motív podujatia, s ktorým asi každý bude súhlasiť. Najmä život tých, ktorí sú slabí a odkázaní na pomoc a ochranu tých silnejších v spoločnosti. To je základný princíp ľudskej spoločnosti. Samotná ochrana života v každodennej praxi však už nie je takou jednoduchou otázkou. Život sám totiž so sebou prináša situácie, v ktorých proti sebe vo vzájomnom konflikte stojí právo na život viacerých rovnocenných ľudských bytostí. Preto možno pochopiť radikálnosť organizátorov Národného pochodu za život. Musíme hľadať spôsob, ako tieto konfliktné situácie vyriešime. Sme ľudská spoločnosť a ako ľudia žijúci v spoločnosti by sme konflikty nemali hromadiť, ale riešiť.

Manifest národného pochodu vidí dôvody k takejto radikálnej mobilizácii hneď v niekoľkých oblastiach. Menuje ich šesť. Spoločným menovateľom všetkých je však ochrana nenarodených detí a podpora pôrodnosti v rodinách založených na manželstve muža a ženy. Adresátom manifestu sú poslanci, vláda a prezident. Majú zabezpečiť „legislatívne podmienky na to, aby bol chránený každý človek od počatia po prirodzenú smrť“, a majú vytvoriť „podmienky, v ktorých by rodiny boli povzbudzované prijímať deti.“

Tento apel je celkom zrejme motivovaný dvoma faktmi: klesajúcou pôrodnosťou a existujúcim právnym stavom, ktorý umožňuje umelé prerušenie tehotenstva. Na pozadí celej mobilizácie k pochodu teda podľa mňa stojí strach o prežitie ľudského rodu, či v horšom prípade strach o prežitie spoločenstva užšie vymedzeného národnými, kultúrnymi a konfesionálnymi hranicami.

Chýba úprimný záujem

Pokiaľ ide o klesajúcu pôrodnosť možno organizátorom pochodu dať za pravdu v tom, že pod neochotu dnešných mladých ľudí priviesť na svet a vychovávať deti sa podpisujú podmienky, v ktorých mladí ľudia a mladé rodiny žijú. Nazdávam sa však, že aktuálny pastiersky list katolíckych biskupov vyzývajúci k účasti na pochode urobil chybný záver, keď reakciu dnešných mladých ľudí na súčasné podmienky pre založenie rodiny vyhodnotil ako pohodlnosť a sebectvo. Poprel tým vlastnú snahu o pozitívny charakter celého pochodu.

Upriamil pozornosť na nepriateľa, ktorým je „konzumná spoločnosť“ a „ľudia materiálne dobre zabezpečení.“ Autor, respektíve autori listu nedokázali prejaviť potrebnú mieru avizovanej empatie, nevedia sa vžiť do situácie mladých ľudí, ktorí uvažujú o založení rodiny a nemajú schopnosť pomenovať problémy, s ktorými sa potenciálni rodičia vyrovnávajú. Chýba reflexia o nezamestnanosti, o nadmerne vysokých požiadavkách na mobilitu pracovnej sily a s tým spojenej chýbajúcej dlhodobej istoty. Chýba zmienka o reálnej hrozbe preľudnenia planéty a vyčerpaní jej prírodných zdrojov. Chýba úprimný záujem o obavy mladých ľudí z rastúcich dlhodobých zdravotných problémov rodiacich sa detí. Namiesto toho nad všetkým stojí autoritárska výčitka chýbajúcej nádeje a nereálna predstava, že národu možno prikázať mať deti legislatívnou a administratívnou zmenou spoločnosti.

Spoločné menovatele

Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer v roku 1939 napísal: „Cudzie inštitúcie si vyhradzujú právo regulovať a formovať potomstvo a zužujú plnosť Božieho stvorenia. To sa chce rozvíjať v túžbe po manželskom dieťati a nie z prinútenia plodiť určitý ľudský typ. Ak sa ľudia príliš úzkostlivo snažia zaistiť cirkevný alebo národný dorast a nedôverujú prirodzeným zábranám a prirodzenej voľbe, dobrovoľne sa okrádajú o netušené sily človeka.“

Bonhoeffer svojou etikou reagoval na morálne prešľapy nacistického Nemecka a kresťanov poplatných národnosocialistickým ideám, ktorí hlásali, že je dôležité dať Führerovi árijské dieťa. Jeho téza, ktorá je základom evanjelickej sexuálnej etiky bola v tom, že Boh človeka obdaroval nielen rozmnožovacím pudom ale aj rozumom, aby tento svoj pud ovládal. Ako eticky problematické odmietal, ak manželia zásadne odmietali priviesť na svet deti. Bránenie počatiu však vôbec neodmietal a o kontrole pôrodnosti antikoncepciou hovoril otvorene ako o práve človeka, ktoré podlieha jedine slobodnému svedomiu zodpovednému Bohu.

No a potom je tu druhý spoločný menovateľ – zákon o umelom prerušení tehotenstva. Nie je žiadnym tajomstvom, že väčšina organizátorov pochodu sa usiluje o úplný zákaz interrupcií na Slovensku. Naposledy sa o to v Národnej rade pokúsili 16. septembra 2008. Tentoraz prichádza tlak na poslancov v predpolí budúcoročných volieb. S jasným odkazom: Vaši voliči sú ochotní pochodovať v tisícoch, aby dosiahli zákaz interrupcií. Ak v diskusii o utečencoch hovoríme, že ide o charakter štátu, tak rovnako oň ide aj v otázke zákona o umelom prerušení tehotenstva. Ak Slovenská republika má zostať štátom založeným na spoločných európskych hodnotách, tak možnosť legálne podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva určite patrí do jej právneho poriadku.

Tlak a výčitky

Samozrejme, umelé prerušenie tehotenstva je vážny etický problém. Opäť možno v niečom súhlasiť s organizátormi pochodu. Áno, usmrtenie plodu v tele matky je porušením práva vznikajúceho života na jeho plné rozvinutie sa. Diskusia o tom, či pri plode už ide o človeka alebo nie, je možno z právnického hľadiska relevantná. Nie však z etického. Je totiž zrejmé, že ide o zámerné vzatie života vznikajúcemu človeku. Tu sa však diskusia nemôže skončiť. Ak by sa skončila, tak jediným logickým záverom je absolútny zákaz interrupcií.

V prípade umelého prerušenia tehotenstva totiž proti sebe vo vzájomnom konflikte stojí právo dvoch osôb na život. A životom myslím život, ktorý je výsledkom slobodného rozhodnutia matky dieťa porodiť ho a vychovať. Je množstvo situácií, ktoré tehotné ženy dovedú k rozhodnutiu pre umelé prerušenie tehotenstva. Neverím mýtu, že ktorákoľvek matka žiada o umelé prerušenie tehotenstva z rozmaru. Častou príčinou je práve nevedomosť alebo nábožensky vynútené odmietanie antikoncepcie, či jednoducho nedostatok finančných prostriedkov na jej zabezpečenie. Ďalej sú tu otehotnenia v dôsledku násilia alebo znásilnenia. No a samozrejme zdravotné indikácie ohrozenia života matky.

To všetko sú situácie, v ktorých musí zostať chránené právo ženy prerušiť tehotenstvo. Toto rozhodovanie však má byť sprevádzané zodpovedným informovaním o všetkých možnostiach a dôsledkoch. V tom treba uvítať rozhodnutie organizátorov pochodu zamerať sa na pomoc tehotným v ťažkostiach. Ak výsledkom iniciatívy bude profesionálne lekárske, psychologické a právne poradenstvo rešpektujúce slobodu budúcej matky rozhodnúť sa, je to dobrý počin. Takto je upravený postup umelého prerušenia tehotenstva napríklad aj v Nemecku. Ak však výsledkom bude manipulatívne odhováranie od interrupcie založené na psychickom tlaku a výčitkách, treba ho odmietnuť.

Bez diskusie

Nazdávam sa teda, že viac ako o povinnosti plodiť život a o povinnosti nevyhýbať sa splodeniu používaním antikoncepcie, by mali organizátori vo svojom radikálnom zvolaní za život hovoriť o obsahu života, o jeho kvalite a slobode darovať život, lebo jedine v slobode sa môže zrodiť život naplnený šťastím. K tomu celkom určite patrí aj právo na používanie antikoncepcie, osveta o nej prostredníctvom sexuálnej výchovy na školách a rozlúsknutie toľko diskutovanej otázky hradenia hormonálnej antikoncepcie zdravotnými poisťovňami, ale aj právo v krajnom prípade siahnuť po legálnom umelom prerušení tehotenstva. Bez tejto diskusie sa Národný pochod za život ozaj stane demonštráciou silových riešení a nepomôže mu žiadna deklarácia „radosti, sviežosti a empatie.“